Pripíjam teraz na Štefana Wolfa...
AKO BOLO, ČO BOLO
Pripíjam teraz na Štefana Wolfa...
Peter VALO
Slová prípitkov akosi patria k našej kultúre. Pripíjame si často a niekedy ešte častejšie. Najviac prípitkov na hodinu som zažil pri ceste po stopách českého spisovateľa Jaroslava Haška v nebohom Sovietskom zväze. Z Moskvy sme odleteli smerom na Ural. Postáli sme v Buguľme, kde bol Hašek boľševickým veliteľom, aby neskôr svoje hrdinstvá opísal v žartovných poviedkach. Cez Ufu sme pokračovali do Belebeja. Všade nás vítali tajomníci „gorkomov“. Všade sa pripíjalo na družbu, na padlých vo vojnách, na naše mamy, otcov a keď sa všetko vyčerpalo, tak na trávu, po ktorej chodia a budú chodiť naše nohy.
Všade nás hostili. Možno nás chceli opiť do nemoty, aby si tak zabezpečili, že ostaneme v hodovných miestnostiach a neuvidíme ošarpané okraje miest. V Belebeji nás medzi piatym a šiestym chodom odviedli k dreveničke v okrajovej štvrti, v ktorej prenocoval Jaroslav Hašek. Položili sme kyticu pod pamätnú tabuľu. Potom priviedli ženu pamätníčku, ktorá sa stretla s naším spisovateľom. Spýtali sme sa jej, či vie, kto tu býval. Riekla: „Pisáteľ.“ Na otázku aký, odvetila: „Amerikánskij,“ a na ďalšiu, či od neho niečo čítala, odpovedala: „Ja neviem čítať, ja analfabet.“ Ešte sme sa od nej dozvedeli, že robila hlavnú sestru v nemocnici. Náš známy Jaro Hašek by o vrchnej nemocničnej sestre analfabetke, ktorá nadeľuje chorým lieky, isto napísal humoresku. Hneď nám bolo jasné, že tabuľu na domec osadili len preto, aby sme my oficiálna delegácia zahraničných novinárov mali kde položiť kvety...