A zaznelo: Sypte!

gabcikovo vd štvorec

RIPORT

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ

Boli sme vtedy s kolegom fotografom Petrom Šimčiskom jediní novinári, ktorí dostali povolenie pohybovať sa na stavenisku v Čunove pri koryte „starého“ Dunaja. Zástupcovia iných médií boli zhromaždení z druhej strany na hrádzi pri Hamuljakove, kde mala onedlho voda zaplniť nové koryto veľkolepého vodného diela. Toho diela, ktoré dostávalo v priebehu rokov od začiatku budovania až po finalizáciu rôzne prívlastky.

Pred dvadsiatimi rokmi vedúci stavby Ing. Július Binder po prebdenej noci v rozhodnej chvíli 24. októbra 1992 o 9.05 hodine dal vysielačkou príkaz: „Sypte!“ (Pod názvom Sypte! neskôr vyšla aj kniha autora Miroslava Lišku.) V to ráno vodiči osemdesiatich očíslovaných nákladiakov značky Tatra na povel začali sypať hrádzu. Autá, ktoré stáli pripravené s nákladom na pontónovom premostení Dunaja, vysýpali do koryta rieky balvany. Kamene na korbách škrípali a zasúvali sa do vody, ktorá sa búrila, syčala, bublala a penila, akoby sa jej nepáčilo, že ľudská energia za pomoci strojov ju odkláňa z jej cesty, ktorou tiekla na Žitnom ostrove počas dlhých tisícročí. Autá sa systematicky striedali na pontónoch v presnom poradí. Keď sa zbavili nákladu, naložili im ďalší. Práca pokračovala dlhé hodiny a niekoľko ďalších dní trvalo, kým si voda prirodzene našla cestu a zaplnila nové koryto, ktoré je umelo vytvoreným veľkolepým kanálom a vedie od Hamuljakova po hydroelektráreň a plavebné komory v Gabčíkove.

Dvadsiate výročie odklonenia Dunaja si v týchto dňoch okrem verejnosti pripomínajú aj alebo najmä vodohospodári. Ing. Ladislav Lazár, generálny riaditeľ š. p. Vodohospodárska výstavba, k tomu hovorí: „Je až neuveriteľné, ako voda dvoch desaťročí obrúsila všetky hrany odvtedy, čo sa slovenská vláda rozhodla jednostranne prehradiť Dunaj a dobudovať vodné dielo Gabčíkovo. Bol to aj diplomatický konflikt dvoch susedných krajín a do protestov sa zapojili ekológovia z viacerých krajín. O to krajšie je ticho, ktoré počuť nad vodným dielom dnes. To ticho dáva za pravdu vizionárom, ktorí ho naplánovali, projektovali a ktorí ho vybudovali. Je to však ticho, ktoré zároveň kričí, že keď sa rozhodlo o dobudovaní diela aj bez stupňa Nagymaros, urobili sme dobre. Nenaplnili sa hrozby ochranárov! Pomohli sme ekonomike krajiny, ekológii, lodnej doprave a aj športu. Tí, ktorí sa na výstavbe  podieľali, nemali v úmysle poraziť prírodu či ukázať dominanciu civilizačného pokroku, ale vytvoriť skutočné  dielo. A to sa podarilo.“

Patrí sa poďakovať tým, ktorí ku gabčíkovskému dielu priložili ruku. Predovšetkým bývalému riaditeľovi Vodohospodárskej výstavby, š. p., Júliusovi Binderovi, ale aj tisícom zdanlivo bezmenných, ktorí sa na výstavbe podieľali. A, samozrejme, aj tým, ktorí jeho prevádzku zabezpečovali a zabezpečujú.

 



Pridaj komentár