Na Slovensku je málo takých, čo by zastávali záujmy pôdohospodárov
Pavel DELINGA – Karikatúra: Peter GOSSÁNYI
Som jeden z aktívnych účastníkov polstoročného vývoja a pôsobenia v agrárnom sektore na Slovensku, a to na rôznych postoch. Nejde mi teraz o moju prežitú existenciu či históriu, ale o pohľad na súčasnosť v tomto sektore alebo priestore, ako to nazývajú svetoobčania. Vo vývoji slovenského pôdohospodárstva od roku 1990 vidno zreteľne dve etapy. Prvú tvoria roky 1990 – 2004, keď sme si sami doma riadili celý sektor, a tú druhú roky 2004 až po dnešok, keď sme sa v agrárnom sektore podriadili bruselským metódam aj peniazom, teda i silnejším hráčom v celej EÚ.
■
Nepolitik by povedal: čo chcete? Zrušili ste si stranu, ktorou ste do roku 1998 ako-tak pôsobili na politické protiagrárne nálady, a teraz len sem-tam (aj to slabo) počuť, že v Slovenskej republike existujú aj poľnohospodári. Táto politická reminiscencia je veru pravdivá. Kto bol v tých časoch účastníkom tohto diania, určite vie, ako sa poľnohospodári medzi sebou dohadovali, v ktorej politickej strane ich je viacej a v ktorej je väčšia sila a zázemie. Výsledok? Máme málo rozhodných a vplyvných politikov a odborníkov, čo by v tejto etape presadzovali, tvrdo v Bruseli obhajovali, že aj na Slovensku máme svoju zem, polia, maštale, svojich farmárov alebo agropodnikateľov. Uvoľnili sme priestor cudzím producentom, obchodným reťazcom a máme problém sami vyrábať a umiestniť na trhu naše výrobky. Stratili sme takmer všetko a teraz chceme znovu, aby sme mali naše slovenské hodnoty, naše kvalitné výrobky. Zabudli sme, že vyrábať a predávať slovenské výrobky znamená aj zamestnávať našich občanov a mať ekonomickú silu a rešpekt, ktorý sa stratil. Kam sa vlastne stratil?
■ ZNEVÁŽENÁ GARANCIA
Podľa mňa tá ekonomická sila zostala tu doma na Slovensku, len už nie je k dispozícii alebo nie je tam, kde má byť! Naše zeme a polia sa nedočkali toho, aby boli ekonomickou silou a garanciou pre potrebné úvery pre prvovýrobcov od bánk. Nie sú zárukou ani pre našu, ani pre bruselskú vládu. Sú zárukou len pre tých, čo na to majú a chcú ich spoza hraníc kúpiť či už na agropodnikanie, pre záujmy novej výstavby alebo na rozvoj infraštruktúry. Naše lesy sú tiež zárukou len pre tých, čo ešte chcú z nich čosi vyťažiť. Lebo desaťročia ich zveľaďovali iní v inom systéme a noví páni teraz potrebujú zbohatnúť. Je jedno či súkromne alebo štátne.
Pamätám sa, ako nám poslancom NR SR v nemeckom Bundestagu v roku 1998 vyčítali, že nechceme dovoliť predávať pôdu a naše potravinárske fabriky zahraničným záujemcom. V každom politickom systéme je jasné, že nestačí len vyrábať, ale veľmi dôležité je výrobok predať, a to minimálne za cenu vynaložených nákladov. Predať však tiež treba niekomu. U nás sa privátne zmenil ten, čo mal tovar kupovať, ďalej ho prerábať a dodávať na trh. Poľnohospodári stratili svoje zmluvné trate. Štát poľnohospodárov nechal svojmu osudu, upravil aj dotačnú politiku (veď konkurencia to vraj vyrieši), lebo potreboval predať potravinárske fabriky tomu, kto dal peniaze FNM. Nebol záujem postarať sa o to, aby peniaze za nákup nehnuteľností dostali poľnohospodári a odberateľské fabriky si tak kúpili majitelia spoza hraníc. Tak sa začalo v agrárnom sektore prežívanie.
■ ŽMÝKANIE FARMÁROV
Politické boje a ekonomické nástroje ovplyvňovali tí, čo peniaze mali, ale aj tí, čo kupovali lacný dotovaný tovar v cudzine. Obchodníci (ich šéfov počúvame z médií) hľadali cestu, ako od ubiedeného farmára dostať tovar za „babku“, aby ho s vysokou maržou predali spotrebiteľovi. Vraj len na výrobcovi a potravinárovi záleží, ako obstojí v konkurencii. Nehovoriac už o kvalite tovaru, ktorý začali do obchodných regálov dovážať. Chcel by som počuť, ako by páni z Obchodného združenia (Konštiak a spol.) komentovali problém, keď by im predajcovia v SRN, Poľsku, Rakúsku, Maďarsku a inde tovar za také lacné a u nich doma dotované ceny nedali. Ako by na predaji dosahovali viac ako slušný zisk?
■ ZABUDLI NA SOLIDARITU
Poľnohospodári sa počas tohto času vedome zabudli zjednocovať. Nevytvárali vlastné odpredajové družstvá, kombináty či rôzne nákupné a predajné združenia, cez ktoré by mohli svoje výrobky na trhu umiestňovať. Ich status a obhajoba v zákonodarnom orgáne SR stratili potrebnú politickú silu. Veď ako sa teraz nakladá so správami o stave nášho poľnohospodárstva v NR SR, ktoré do roku 2004 boli významným nástrojom presadzovania agrárnej politiky v štáte? Už sa o nich ani nerokuje!
Čo sa stalo s naším poľnohospodárstvom, že nevie vyrobiť toľko, aby nasýtilo taký malý národ? Nič iné, len to, čo silné agrárne loby v silných tzv. bruselských kanceláriách navrhovali a potrebovali. Naši politickí zástancovia už v roku 2004 vedeli zdôvodniť, prečo treba našich agrárnikov „potopiť“, veď vraj nie sú rentabilní. V štátnom rozpočte potrebné dotačné financie neboli a v Bruseli ich hľadali zbytočne. Škoda len, že sa nevyhodnocovala rentabilnosť vysokých platov takýchto politikov, úradníkov, finančníkov a všetkých, čo poľnohospodárov nechcú.
■ VYČKÁVANIE NEPOMÔŽE
Samozrejme, vždy sa nájdu takí, ktorí vedia aj z biedy chytrácky vyťažiť. A teraz už o nich vieme! Našim poliam, lesom, agropodnikateľom chýba potrebný ekonomický kapitál. Keď ten nadobudnú (musí byť však prístupný), bude v regiónoch zamestnanosť a bude aj v obchodoch dostatok kvalitného slovenského potravinárskeho tovaru. Každý, kto tomu rozumie, určite to chápe a vie, že vyčkávanie nepomôže. Tento obrat však musia zabezpečiť tí, čo vládnu a sú za zmenu zodpovední. My ostatní im môžeme pomôcť, ak o to budú mať záujem. O tom však presvedčený nie som.
Autor je agrárny odborník a politik.