Ak chceš naozaj vidieť, nauč sa čítať v očiach


gabcikovo vd štvorecLoď je láska na celý život – rozprávanie o lodníkoch a ľuďoch, čo zrástli s Dunajom

Ak chceš naozaj vidieť, nauč sa čítať v očiach

Ivan BROŽÍK - archív, SNN, (ib)

Každý z nás má ten svoj vlastný breh a pozerá sa z neho na život. Na život tých, ktorí sú „za vodou“. Príliš často sa mi zdá, že ten „môj“ breh je zarastený burinou, plný ostrých skál, že naň nesvieti slnko, že na tom druhom. ... že na tom druhom by bolo dobre, že tam by som zarobil viac, že tam by som bol šťastnejší. Druhý breh. Preplával som naň cez rieku. Mal som to šťastie.

Bola to náhoda. A možno len poctivo vnímaná pracovná náplň na tom „mojom“ starom, nudnom hašterivom a, no, veď všetci viete, ako sa nám na ňom neraz žije. Obzerám sa zas a dokola po návrate z toho druhého. V električke, večer pri televízii, ktorú nevnímam, pozerám sa naň počas chôdze po bratislavských chodníkoch...

■ S ĽUĎMI OD VODY

Na tom „druhom brehu“ som bol (už dávnejšie, pred rokmi) týždeň s lodným kuchárom Emilom, ktorý sa na každého usmieval, taniere obkladal kadejakými doma zavarenými dobrôtkami, ochotne umýval riad a rozprával vtipy. S lodným kuchárom, ktorý tam niekde doma na Slovensku v Rohožníku mal milovanú manželku na infúziách. Šťastný Emil zo Záhoria. Šťastný a smutný. Ahoj, Emil, ako sa darí dnes?

Na tom „druhom brehu“ som bol týždeň s lodným strojníkom Zdenom. Mal celý čas „štuple“ v ušiach, pretože na jeho pracovisku je nepretržite stodvadsať decibelov hluku z lodných motorov. Mal v ruke knižku, keď mal štyri hodiny voľno. A mal v rukách staré handry, keď čistil ten svoj, naftou orosený svet. Mal v zásobe kopu spomienok na lodnícku mladosť a rôčik pred penziou veľa snov o tom, ako aj on na dôchodku už konečne prejde z jeho pohľadu na – druhý breh. Vraj – šťastnejší. Zmysluplnejší. Pokojnejší. Ale Zdeno bol najšťastnejší iba na palube Ružína. Na „železnej matke“. Lodníci sú veľmi citliví, neverte poverám o ich duši a slovníku!

dunaj 2013Na tom „druhom brehu“ som bol s veliteľom lode Lacom, kapitánom dunajského remorkéra s nákladom 3200 ton surového železa pre oceliarne v Linzi. Miluje svoju robotu. Miluje „komando“ – môstik. Na loď kupuje zo svojho náterové farby, doniesol tam svoj televízor, kúpil tam rohože do spŕch. Jeho hrubý mesačný príjem na tom „druhom brehu“ bol tak pod 12 tisíc korún. Slovenských. Miloval svoju robotu. Miluje svoju ženu doma na brehu a máva kolegom. S loďou a jej člnmi vie narábať ako kúzelník s klobúkom a so zajacom.

Na tom „druhom brehu“ som bol s Frcinom, teda s lodníkom Lacom, ktorý kedysi remorkér Ružín preberal v lodeniciach v Budapešti azda už aj so svojimi abrahámovinami...

„Toto je moja labutia pieseň, Ivan,“ hovoril mi večer na korme, keď sme spolu hľadeli na kláštor Niebelungov v Durchsteine.

„Naposledy vidím tento kraj,“ dodával zasnene a len ja som vedel, že na takúto plavbu už nikdy nepôjde. Veľmi skoro ho čaká iná cesta, neodvratná, posledná. Definitívna. Má to aj na papieri – v lekárskom náleze.

■ VYSNENÝ SVET

Bol som chvíľu na „tom mojom druhom“, vysnenom brehu. Po návrate sa mi aj ten, na ktorom som trvalo, zdá krajší. Ešte na ňom nemusím myslieť na moju „labutiu pieseň“. Ani na chorého príbuzného. Ani na trampoty v práci. Ani na mizerný plat. Ani na srdce, ktoré mi už museli doktori „prekrtkovať“. Druhý breh otvára oči. A dušu. A vám?

Všetci niekde akosi žijeme. Niektorí vo vilách, niektorí v hŕbe železného šrotu. Edo žije v škatuli šesť krát šesť metrov. Z hrdzavého železa. Na vilu – maják sa pozerajú všetci zahraniční turisti, ktorí plávajú popod Devín. Na Edov domov v prístave vidieť len z druhého brehu. Edo žije sám. Občas sa pozdraví s lodníkmi, ktorí nastupujú do služby. Občas niekomu z nich dá rybku, ktorú ulovil. Ukazoval mi zubáča. Asi tridsaťcentimetrového....

Žije na starom šlepe, odstavenom v bazéne prístavu. Domov z hrdzavého železa. Edo je tu sám s dvomi pohárikmi – keby niekto zašiel na kúsok reči. S vedierkom na dlhom špagáte – keď treba nabrať vodu z Dunaja a umyť, čo sa umyť dá. S jednou veľkou sieťou na malé ryby a lankom s malým háčikom na veľké ryby. So spomienkami na život v domove, ktorým bol kedysi domov s manželkou a deťmi. Na lodi. A treba prízvukovať na lodi s našou vlajkou medzi ústím Dunaja do Čierneho mora a nemeckým Passau. Vždy niekde tam.

Edo je starý zarastený chlap. V montérkach, ktoré mu zostali z čias, keď ešte slúžil na vode. Edo je čistý chlap, navonok, aj zvnútra. Vysoký, rovný. Trochu hrdzavý. Ako jeho domov pod mostom. Osud, možno on sám bol tým osudom, neviem – vyhnal Eda z domova. Žije v hlavnom meste medzi hŕbou kedysi plávajúceho železa. Žije v polmiliónovom meste.„Zaskočte za ním, chlapci,“ hovorí mi Frcino, „už ho poznáte, rád sa porozpráva.“Edo sa naozaj rád porozpráva. Veď tak dlho je ticho a hlasy mu idú iba zo starého tranzistoráka. Má domov medzi zblúdenými labuťami a ospalými kačkami. Hm..., domov medzi labuťami.... Aj závidieť by sa dalo – z druhého brehu.Závisť. Nie krutá. Nie sebecká. Závisť idealistu? Hlupáka? Kolumbus objavoval nové svety. S kamarátom sme objavili Eda. Nádherný svet ten Edo. Smutný. Šťastný. Osamelý. Uprostred ľudí. Vlastne ako ten náš svet, len...

Dunaj Laco IB

Dunajský vlk Laco.

■ DUNAJSKÝ VLK

Spoznal som ho pred rokmi. Lacko už vtedy bol „bývalý lodník“. Po rokoch sme sa stretli. Na jeho lodi, v jeho kajute, v jeho zážitkoch, v snoch, v jeho definitíve. S priateľmi treba absolvovať poslednú cestu. Tú poslednú pred tou poslednou. S priateľmi treba byť až do konca. Iba vtedy je to vzťah bez bodky. Nemal ešte tridsať, keď prebral Ružín. Nádherný, silný, mladý stroj, ťažno-tlačný zázrak na Dunaji. Mal len dvadsaťsedem rokov, keď sa mu splnil sen. Dostať sa na vodu. Po päťdesiatich rokoch je už Ružín pamiatkou zašlej slávy. Koncert zo strojovne občas vydá falošný tón, z pôvodnej sily dvetisíc koní zostalo tak tisíc šesťsto. Po pol storočí na Dunaji je Lacko alias Frcino pamätníkom spomienok na život na vode. Na chleba po troch týždňoch namáčaný do kyslého mlieka. Niekde v delte pri Tulcei, na ostrove, ďaleko od obchodov. Na Katarakty, kde ešte nestála priehrada, ale súlodia ťahali a brzdili z brehu vlečné lokomotívy. Katarakty len tak nepustili svojich hostí.

Lacko hovorí o roztrhnutých lanách, švihajúcich vzduchom tak, že môžu uťať hlavu ako gilotína. Ale aj o domčekoch popri rieke, v ktorých lodníci trávili bujaré noci. Frcino už pätnásť rokov neovoňal rieku. Iba ak z druhého brehu. Píše poviedky, vydal už mnohé knižky.

Nastúpili sme s Frcinom na jeho Ružín. Staručký Ružín na ceste s dvomi tlačnými člnmi do Linzu. Staručký Lacko na ceste do kedysi tak známeho dnes neznáma. Má chorobu, na ktorú mal umrieť už pred rokmi. Nevzdal sa. Veril, že raz ešte bude nocovať vo svojej kajute na svojej lodi. Loď je vraj láska na celý život.

■ KILOMETER 2112

Lodníci jej hovoria matka. Lackova matka ho niekoľko nocí uspávala. Sedel vo svojej kajutke, kde mal ako mladík fotky nahých žien a spomínal na život. Vynoril sa mu ako skaly na „Esgangu“. Tam, kde loď zachytáva kormou jeden breh a provou druhý, hoci smer nezmenila. Je to také ostré „es“ v toku Dunaja. Môj priateľ bol šťastný. A ja budem ešte dlho. Naposledy sa stretol s matkou. Naposledy vzal „pucvolu“ do rúk a zasnene hladil stroje v podpalubí. Naposledy vyšiel na komando a pozeral na čajky za kormou. Všetko je vraj raz naposledy. Aj nás čaká „naposledy“.

Kolega novinár, skvelý autor a bard slovenskej žurnalistiky Ján Čomaj mi hádam prepáči, že som iba mierne pozmenil jeden z jeho názvov. Kilometer 2112 je na Dunaji asi najsmutnejší, aj keď nemá s Jankovou povodňou nič spoločné. Iba ak s morom. Morom zla a nenávisti.

„Ak chceš naozaj vidieť, nauč sa čítať v očiach.“ Nie je to zlý aforizmus. Čítať sa však dá v skalách, v stromoch, v rieke. Z ktoréhokoľvek brehu. I z dvakrát druhého. Čítať sa dá naozaj z čohokoľvek. Ak človek chce. Kilometer 2112. Riečny, dunajský. Aj motory lodí tu zvyknú stíchnuť.

Vpravo po prúde malebná krajinka. Nádherný kláštor benediktínov na vrchole kopca. Živý kláštor. Na tom istom kilometri toho istého brehu domček kohosi živého a mŕtve stromy. Z ľavého brehu je riečny kilometer 2112 nádhernou, malebnou, fotogenickou krajinkou. Ale lode tam spomaľujú. Vľavo po prúde je Mauthausen – 112 000 obetí. Zvláštna náhoda. Na „stodvanástke“ stodvanásť tisíc obetí. Z pravého brehu je tento úsek rieky napohľad kúzelný. Malebné mestečko a starý opustený kameňolom. Tam v ňom nútene pracovali. Pri klávesnici mi leží zahnednutý papier s dátumom – jún 1943: „Sme trija dobri kolegi. Leon Francois, Antonin Berter su odsudeni nasmrť.

Anton aj se ženu, obidvaja nasmrť. Maju 5 deti, posledni ma 7 rokov. Leon moj odešel druheho juna 1943 ve tri rano. Bertier odešel v sobotu 5 juna po obede. Železa na rukách a psov ovčakov pri sebe v poslednu hodinu smrti. Tak som tu zostal sám pod čislom 120 jak taka ovečka. Opustena ovečka. Svoju šatku slzy utieram. Pol litra vody a par listokov žihlavi. Slzi mi polevajú suchy kusek chleba kery mam. 365 dni co som bol chyceni.“ Pohľad z druhého brehu. Na Mauthausen. Na kameňolom.

Na baraky, kde bol väznený pisateľ toho motáku s číslom 120. Po šesťdesiatich rokoch prvý raz pohľad na miesto, ktoré prežil väzeň s číslom 120. Tam jeden z prvých. Môj starý otec.

„Predajte mi pol kila života prosím,“ nezmyselná veta. „Život v konzerve na regáli.“ Top-akcia. „Jesenný výpredaj životov.“ Príliš iracionálne? „Kúpte si dva kusy, tretí dostanete zdarma.“ Hm... život, videný z druhého brehu. Dávid a Goliáš v plavebnej komore pod Tullnom. O komoru nižšie vo Freudenau predali deväť životov. Akýsi môj „tiežkolega“ raz do sveta vytrúbil, že Ďumbier tam stroskotal pre chybu kapitána. Nezistil si, že lode dostávajú pokyn na vplávanie do komory. Dostávajú rozkaz. Veliteľ Ružína Laco zrazu stíchol. Blížili sme sa k tomu miestu.

„Z Ďumbiera volali o pomoc, bol som najbližšie, chcel som ho chytiť na „šlepzál“ (ťažné lano), ale nestihol som. Ťahal som ešte z katastrofy práve naše Lipno,“ vysvetľuje mi akoby s večným podielom viny na tom, že posádka remorkéra Ďumbier zahynula celá mínus jeden muž. Nie, nie o technológii tragédie, nie! Vo Freudenau sa na našich lodiach nerozpráva. V pietnej úcte. Život z „druhého brehu“. Smrť prítomná na takmer každom kilometri. Život, ktorý si nemožno v akcii kúpiť. „Vidíš ten kríž na brehu?“ pýta sa ma Laco a ukazuje mi akýsi starý kovový kríž kdesi na brehu nad Melkom. „Tam nabehol akýsi ‚Bulhar‘ a chlap, čo mal na palube manželku a malé dieťa, sa ich snažil zachrániť.“ Laco dodáva, že ženu nikdy nenašli a že ten muž síce vyplával so synom na hrudi, ale už mŕtvym. Život možno len žiť. Na brehoch Dunaja je veľa krížov. Na Dunajských lodiach veľa spomienok. „Neblbni, Peťo, veď máš rodinu,“ hovorí Laco cez vysielačku kormidelníkovi na Nosiciach, ktoré stretáme kdesi pri Ennsi. Peter vraj ťahá nonstop týždne a mesiace. Podľa Laca ho Dunaj môže čoskoro zabiť. Keby sme čo i len tušili, čo na tej rieke máme za ľudí...



Pridaj komentár