Ako sa aj u nás kalila oceľ po vzore sovietov


Najzneužívanejším a falošným slovom prvej ČSR bolo slovo demokracia

Ako sa aj u nás kalila oceľ po vzore sovietov

Ján LITECKÝ ŠVEDA - Foto: archív SNN

Traduje sa, že na Slovensko tak ako do Ruska komunizmus prišiel zo Západu. K nám konkrétne z Čiech. Ako hlavný argument sa zvyknú spomenúť voľby z roku 1946. Ľudia, ktorí majú prehľad v histórii, však vedia, že o tom, že na Slovensku bude komunizmus, už bolo dávno rozhodnuté – ešte v roku 1943 v Teheráne. A ten nám sem doviezol súdruh Stalin aj so svojou armádou. Že mal niekde v batožine pribaleného aj jedovatého trpaslíka Beneša, nebolo vôbec rozhodujúce. To, že definitívne nastolenie komunistického režimu trvalo u nás skoro tri roky, to bola iba generalissimova salámová taktika, v ktorej bol majster.

Na druhej strane – komunizmus síce prišiel na tlak z Východu, no nič mimoriadne nové sem nepriniesol, pretože našiel tu už veľmi vhodne pripravenú pôdu. Čo sa u nás udialo po roku 1945, bola v podstate iba formálna sovietizácia režimu, ktorý nám dvadsať rokov nastoľovali zo západu počas prvej ČSR.

PLODY ZLA

Všetky tie najhoršie veci, ktoré ničili náš život a na ktoré sme potajme nadávali ako na komunistické výmysly, ako bola cenzúra, kult osobnosti, politický teror, politbyro, tábory nútenej práce, tajná polícia, štátom organizované udavačstvo, váľanie a ničenie pamätníkov, falšovanie histórie, boj proti náboženstvu a ateizmus, dokonca aj taká brutálna akcia ako „Kláštory“ (K a R) z päťdesiatych rokov, neprišli zo vzduchoprázdna, tie všetky tu mali svoj predobraz v tzv. „prvej“ republike. A treba dodať, že v rozvinutej forme, hádam okrem kolchozov na sovietsky spôsob. Súdruhovia z Východu tomu iba dodali potrebnú revolučnú ráznosť a posmelili českých súdruhov, že za nesprávne politické názory nestačí nejakých smiešnych pätnásť rokov, ako dostal povedzme Vojtech Tuka, ale treba rovno popravovať. Isteže sa potom našli aj slovenskí súdruhovia, ktorých naturelu to tiež mimoriadne vyhovovalo. Aj keď neskôr na to viacerí tiež doplatili...

komunizmusTakmer identická podobnosť tzv. demokratického a tzv. socialistického režimu bola aj v tom, že všetky materiálne výsledky hlásaných pokrokových myšlienok tej doby sa dostali nanajvýš k okresným funkcionárom, ktorí boli dosadení straníckou politikou, a prostý ľud poznal iba šikanovanie a chudobu. A občas aj streľbu do demonštrantov. Na čo reagoval o. i. aj hromadným vysťahovalectvom. Pripomínam, že v starom Grécku okrem popravy najťažší trest bol ten, že človek musel opustiť svoju vlasť. Nuž ale podľa našich svetoobčanov, čo je len taktický krycí názov pre ľudí, ktorí dodnes vyznávajú český nacionalizmus, sme tu mali v rokoch 1918 až 1939 priam vzorový „demokratický“ režim, ktorý „obdivoval“ celý svet. Nečudo, že títo ľudia sa ako čert krížu vyhýbajú štúdiu histórie, naopak, organizovane ju falšujú, aby im nikto nerobil neporiadok v ich mozočkoch, kde už majú za tých štyridsať rokov českej nacionalistickej indoktrinácie všetko poriadne poupratované, poukladané a vyumývané. A strážia si to ako upratovačky čerstvo umytú chodbu, vždy pripravení plesnúť – a nielen mokrou handrou.

                ELÉGIE NA LÉGIE

Sympatie k boľševikom a ku komunizmu už boli v samotných prvopočiatkoch zakladania česko-slovenského štátu; prejavovali sa už v postojoch legionárov a ich veliteľov. Veľký humanista Masaryk bol zásadne proti použitiu čs. légií proti boľševikom. Pokiaľ bol na území Ruska, nikdy nespochybnil legitimitu sovietskej moci. V Kyjeve vo februári 1918 otvorene vyhlásil, že sa nezúčastní na boji proti boľševikom, a ešte: „Nebojím sa víťazstva boľševikov. Boľševická vláda je demokratická, socialistická.“ V Tokijskom memorande z apríla 1918 pre amerického prezidenta Wilsona a pre spojeneckých diplomatov hovorí o tom, že treba uznať vládu boľševikov. Preto takmer nedostal vízum do USA, keďže úradník, ktorý vybavoval víza, ho považoval za člena boľševickej vlády v Rusku. Dokonca USA odmietali uznať Česko-Slovenskú národnú radu, na ktorej čele stál. Takže náš zásadový humanista šikovne prevrátil kabát, ba začal dokonca vyzývať spojencov na intervenciu proti boľševikom. Ale už po funuse. No keď sa Česko-Slovenská republika trochu ustálila, opäť obliekol svoj červený kabát a keď v roku 1920 Poliaci zúfalo bojovali proti Červenej armáde pred Varšavou, tak českí železničiari zadržali francúzske zásielky streliva pre Poliakov a Masaryk osobne rozhodol o vyhlásení neutrality.

Hádam na tomto mieste nezaškodí uviesť jeden citát verného Masarykovho nasledovníka , Karla Čapka z moskovskej Pravdy zo 17. júna 1936: „Sovietsky zväz nie je len najslobodnejšou krajinou. Je to krajina vytvárajúca nový typ demokracie, Sovietsky zväz vyzdvihuje vysoko nad štít demokratické zásady, popierané v niektorých krajinách. Nová sovietska ústava znamená pokrok pre celý svet.“ Prečo napísal aj brožúrku Prečo nie som komunista, zostane asi navždy záhadou...

                AGENTI BOĽŠEVIZMU

Ak bol tatíček Masaryk len taký „boľševik light“, Edvard Beneš bol potom tvrdý boľševik. Tak napríklad 17. mája 1935 vyhlásil pre sovietsku Pravdu, že o zmluve so ZSSR sníval už dávno a umožnenie vstupu Sovietskeho zväzu do Európy bola jedna zo základných myšlienok jeho smerovania.

Po návrate z Moskvy sa pred britským diplomatom J. Addisonom rozplýval nad rajom a blahobytom v krajine, kde zajtra znamená už včera. Nečudo, že v tridsiatych rokoch bolo potom Československo najdôležitejším centrom sovietskej špionáže v Európe. Trebárs v roku 1936 vydala spravodajská služba pravé československé pasy pre stopäťdesiat agentov NKVD, vyslaných do Španielska. Potom nás neprekvapí, že ako minister zahraničných vecí dôsledne nechal zatajovať diplomatické správy o pomeroch, panujúcich v ZSSR. Takže aj na Slovensku sme sa prvýkrát poriadne dozvedeli, ako vyzerá život v komunistickom raji, až keď sa vrátili prví vojaci z východného frontu. Počas druhej svetovej vojny Beneš dokonca presviedčal Roosevelta o sovietskej demokracii a jeho heslom bolo: „Praha musí mať rovnakú politiku ako Moskva.“ Nakoniec, iba si vzorne plnil úlohu agenta – veď v hláseniach NKVD bol označovaný ako agent č. 16.

Samozrejme, že za prvej republiky tu bolo podstatne viac boľševikov ako len Masaryk alebo Beneš. Ale hlavný smer politiky udávali oni. Ako malú perličku uvediem, že Karol Sidor vo svojich zápiskoch o slovenskej politike na pôde pražského snemu spomína, že dvaja poprední politici sociálnej demokracie Alojz Muna a Jozef Stivín boli čestnými predsedami budapeštianskeho sovietu popri Leninovi a Trockom. Poslanec Andrej Devečka zase popri poukázaní na „vulgárny a štvavý klerikalizmus“ vyzýva, že „v ČSR a v celom verejnom živote, nech sa to týka hociktorej stránky, musí byť uniformita... Všetko sa musí uniformovať.“ Český autor Tomáš Krystlík mimoriadne výstižne definuje východiskový bod každej českej politiky: „Česi vyznávajú rovnostárstvo, ktorého základom je viera, že všetci sú v podstate rovnakí. Túto predstavu im podsunuli už národní buditelia a česká oddanosť národu, ktorý kmeňovú príslušnosť stavia nad individualitu jednotlivcov, tento étos iba zosilňuje.“ Čo sa týka politiky, ktorá je podmienená takouto premisou, o tej sa už pár desaťročí predtým vyjadril Ferdinand Peroutka: „Slovensko funguje ako konzervatívna hamovka na rozbehnutom voze pokroku.“ Ešte sa niekto čuduje, prečo dali zastreliť Štefánika, keď to bol tvrdý antikomunista? Okrem iného, samozrejme...

ČERVENÝ TEROR

Ak sa vrátime k úvodu a k úvahe o tom, čo k nám prišlo zo Západu a čo z Východu, hádam najväčší konsenzus by vládol v mienke, že aj keď všetko podstatné tu už bolo nastolené zo Západu, neľudský teror a popravy všelijakých tých nepriateľov ľudu k nám predsa len prišli z Východu. Nuž, nie je to tak, pretože aj komunistický teror vychádzal najmä z domácich zdrojov. Prvé politické vraždy v obnovenej republike neboli komunistické, ale spustil ich Beneš z nacionalistických a rasistických pohnútok. Prvou obeťou boli sudetskí Nemci, ktorých vyháňanie a vyvražďovanie sa vyznačovalo intenzitou, ktorú sme dovtedy poznali len počas nastoľovania boľševického teroru v Rusku.

Keď v máji 1945 jeden minister požadoval vo vláde, aby sa rozhlasom apelovalo proti bezhlavému vraždeniu Nemcov, vysmiali ho. Potom prišli na rad Slováci, ktorých popravovali len preto, že sa postavili na nohy a vybudovali funkčný Slovenský štát. Nie Stalin, naopak Beneš presviedčal Stalina, že tu treba poriadne kosiť. Aj keď medzi slovenskými politikmi ani nominálne nebol nijaký vojnový zločinec, percentuálny podiel popráv vysoko prevyšoval počet popravených Nemcov alebo Japoncov. Americká historička Mary Heimanová hovorí, že v roku 1948 zvíťazil komunizmus najmä v dôsledku českého národného šovinizmu. A dodáva, že ešte aj počas komunistického teroru Gottwald zachraňoval etnických Čechov a nechal popravovať najmä Židov, Slovákov a Moravanov.

FALŠOVANIE HISTÓRIE

Ak by si niekto myslel, že falšovanie histórie, tak ako ho geniálne opísal Orwell, je výlučne totalitná disciplína, žije v hlbokom omyle. Holdovali mu viaceré režimy a veľmi výrazné to bolo aj v prvej ČSR, ktorá mala lož už vo svojich základoch, lož jednotného československého národa. Bolo to chytráctvo namierené nielen proti Nemcom, ale ešte zákernejšie proti Slovákom. Keďže takáto umelá konštrukcia nemohla organicky vyrásť sama zo svojej prirodzenosti, muselo sa jej všelijako nečestne pomáhať. Aby to neskôr nevyšlo najavo, už v novembri v roku 1918 a potom vo februári 1919 ulúpili českí agenti spisy viedenského ministerstva vnútra a potom ich v Prahe prehľadávali desiatky úradníkov. Takže potom sa už nič nenašlo na takého Masaryka a Beneša, naopak, niektoré materiály slúžili na vydieranie nepohodlných politikov. A o posvätnej krave, o československých legionároch, sa spievali iba ódy, ba ich operácie v Rusku prirovnávali ku Xenofónovej Anabáze, aj keď dnes je už dostatok literatúry poukazujúcej na ich rabovačky a vraždy nevinných ľudí, takže ku koncu ich „anabázy“ si vyslúžili potupné pomenovanie – „Čechosobaki“.

K falšovaniu histórie organicky patrí aj zatajovanie nepríjemných skutočností. Napríklad v časoch zakladania prvej ČSR poletovali nemalé peniaze. A určite by bolo zaujímavé poznať, odkiaľ sa nabrali, ale aj to, komu skončilo za nechtami trochu viac než len to, čo bolo potrebné na politickú činnosť. Notoricky známa je roztržka Štefánika s Benešom, ktorému sa vyhrážal, že po vojne bude od neho vyžadovať účty. No nedožil sa. Našiel sa však aj jeden český politik – Karel Pergler, ktorý chcel to isté. Skončilo sa to jeho vykázaním z parlamentu, súdnym stíhaním a vyšupovaním do USA.

Ďalšie klasické falšovanie histórie bolo Masarykovo tvrdenie, že Pittsburská dohoda je podvrh. Toto zároveň ukazuje aj jeho morálnu úroveň – aby dostal peniaze od amerických Slovákov, popodpisoval čo sa dalo, ale keď už mal peniaze vo vrecku, od všetkého sa dištancoval. Samozrejme, orwellovská úprava histórie by nebola úplná bez orwellovského „newspeaku“. V našom prípade tým najzneužívanejším a najfalošnejším slovom celej prvej ČSR bolo slovo „demokracia“. Pre potreby tohto článku iba stručne uvediem, že už aj taký čechoslovák ako Štefan Osuský hovoril o tom, že Beneš pohŕda základnými pravidlami demokracie, a označil ho dokonca za českého rasistu. Britský diplomat J. Addison už v roku 1934 písal o českom policajnom štáte a T. Moore v roku 1938 prehlásil v britskej Dolnej snemovni, že pokiaľ dobre rozumie demokracii v zmysle Abrahama Lincolna, tak v Československu demokracia neexistuje.

CHÁPADLÁ CENZÚRY

Je úplne jasné, že čím menej demokracie, tým viac bujnie cenzúra. A v prvej ČSR sa priam prekonávala; tá boľševická mala neskôr čo robiť, aby ju predstihla. Cenzúra je logická nutnosť vždy tam, kde sa falšujú a prekrúcajú dejiny a kde vládna politika stojí na lži a na nedemokratickom potláčaní práv celých skupín obyvateľstva.

Už spomínaný Karel Pergler vyhlásil na veľkom verejnom zhromaždení v Chicagu, že cenzúra v ČSR je oveľa horšia ako za Bachovho absolutizmu.

Tlačový zákon sa neustále sprísňoval počas celej existencie prvej ČSR. Cez tlačové riaditeľstvá vláda už začiatkom dvadsiatych rokov nariadila, že v trafikách sa smú predávať najmä vládne časopisy. Úradníci sa potom postarali, že opozičné časopisy boli konfiškované a cenzurované. Po známych Pribinových slávnostiach vláda zastavila vydávanie Slováka na tri mesiace a denníka Národnie noviny na pol roka. Čo však neznamenalo, že potom už vychádzali bez vybielených strán – tie zostali takrečeno každodennou realitou.

Zdalo sa vám neúnosné za komunistov, keď noviny a ostatné médiá boli prepchaté siahodlhými prejavmi komunistických papalášov? Už v roku 1934 sa zákony o tlači upravili tak, že noviny museli v plnom znení publikovať všetky prejavy ministrov a prezidenta republiky. Samozrejme, že články o tom, ako si vláda zaisťuje absolútnu diktátorskú moc a vyhýba sa kontrole tlače, boli skonfiškované. Poslanec Juriga mohol iba v parlamente rečniť o tom, ako v nás pravdu ubíja cenzúra, akej ani pod Maďarmi nebolo.

KULT OSOBNOSTI

Ani len v tomto neboli naši komunisti nijako originálni. Masaryk a neskôr Beneš svojimi privilégiami, stanovenými pochybnými zákonmi, stáli rovnako vysoko nad všetkými zákonmi, aké platili pre obyčajných smrteľníkov, ako Stalin, Gottwald alebo Brežnev. Český, pardon, československý prezident o. i. schvaľoval návrhy vlády a parlamentu, mohol vymenovať a odvolávať ministrov a bol najvyšším veliteľom armády. Dokonca rozhodoval o tom, kto v snemovni prednesie novoročnú gratuláciu. Podľa slávneho zákona č. 50 na ochranu republiky z roku 1923 sa o Masarykových činoch a výrokoch nesmelo pod hrozbou väzenia ani len pochybovať(!). A už vôbec sa nesmelo o ňom vyjadrovať kriticky či nebodaj neúctivo a posmešne. Poistené to bolo superdemokratickým paragrafom, že dôkaz pravdy i presvedčenia o pravde pred súdom bol vylúčený. Nuž, keby taký zákon prijali niekde pre náčelníka pygmejov alebo Červení Kméri, chápem, ale pre vzorového „demokrata“ v strede Európy?

Ako vidno, taká ľudovo populárna súťaž o zlatú mrežu sa u nás rozbehla už v roku 1923 a zďaleka nie až v roku 1945 či 1948, ako by si mysleli tí, čo nepoznajú svoju históriu. Iba taxy boli vtedy miernejšie. A ozaj, aby som nezabudol, Národný výbor česko-slovenský zvolil v roku 1918 Masaryka za prezidenta všetkými hlasmi. Sto percent. Dôverne známe...

Pamätáte si niečo, čo by viac symbolizovalo boľševickú moc a jej totalitnú antidemokratickosť, ako bola gerontologická partia zvaná politbyro? Presne takéto politbyro vládlo aj v prvej ČSR, ibaže sa nazývalo „Pätorka“, postupne aj Šestka, Osmička aj Dvadsiatka. Boli to šéfovia vládnych strán a oni robili v zákulisí zásadné politické rozhodnutia, poslanci iba plnili ich príkazy. Zásluhou tzv. „reverznej demokracie“, keď poslanci dopredu podpisovali bianco prehlásenie o odstúpení, nebol najmenší problém neposlušného poslanca aj odvolať. Samozrejme, že to nemalo nijakú oporu v ústave ani v nijakých iných demokratických procedúrach.

Tento spôsob politiky našiel hneď po vojne svoje pokračovanie v tzv. predsedníctve vlády, ktoré tvorilo vrcholný politický orgán štátu, až sa z neho postupom času stalo naše známe politbyro. A rovnako ako za prvej ČSR aj ono hlásalo, že to je tá najdokonalejšia demokracia na svete – tentoraz ľudová.

POLITICKÉ PROCESY

Priam poznávacie znamenie nedemokratických štátov sú politické procesy. Ak demokracia ako-tak funguje, tak sa súdi za vraždy, krádeže, podvody, ale nie za politické názory a presvedčenie. Tomáš Krystlík v knihe Zamlčené dějiny uvádza, že len za desať rokov od prijatia zákona na ochranu republiky (1923 – 1933) sa uskutočnilo 6 244 politických procesov, za ďalšie dva roky ich pribudlo už 2 728. Medzi známejšie patrili procesy s Václavom Vondrákom, zakladateľom prvej českej vojenskej jednotky v Rusku, a poslancom Karlom Perglerom. Obidvoch prenasledovali za to, že sa pýtali, kam sa podeli peniaze zo zbierok Čechov a Slovákov v USA. A obidvaja skončili tak ako neskôr niektorí sovietski disidenti – vo vyhnanstve.

Nihil novi sub sole – nič nové pod slnkom... Snaživý pomocník českého kolonializmu Vavro Šrobár otvoril väzenie v Ilave pre všetkých, čo nesúhlasili s jeho režimom na Slovensku. Ako píše Karol Sidor – keď Ilava nestačila, dal odvážať slovenských ľudí do Terezína...

Hádam najznámejší proces prvej republiky bol ten, ktorý sme už spomenuli v prvej časti tejto úvahy o pokriveniach demokracie v ČSR – proces proti Vojtechovi Tukovi v roku 1929 už mal všetky znaky neskorších komunistických monster procesov. Bolo známe, že Beneš a spol. sa mimoriadne starali o reklamu prvej ČSR v zahraničí, na to mali aj špeciálne fondy na podplácanie novinárov v celej Európe. V tomto smere bol veľmi aktívny aj V. Tuka, pretože dodával prejavy do vplyvných zahraničných časopisov, stretával sa s novinármi a politikmi Veľkej dohody, s ktorými sa vedel dohovoriť viacerými jazykmi a informovať ich o pomeroch na Slovensku. Takže to bola len otázka času, kedy ho odstránia.

Podobne ako v päťdesiatych rokoch aj vtedy vládna tlač robila palebnú predprípravu – hovorilo sa o pripravovaní revolúcie, o zadržaní českého vojaka a o vyhadzovaní mostov do povetria... Nezaháľali ani tajní agenti. Plukovník Soukup podplatil viedenskú domovníčku Katarinu Schramovú, aby svedčila, že Tuka robil vojenskú špionáž. Po jednorazovej odmene 500 šilingov a 50 000 korún potom tejto korunnej svedkyni ešte každý mesiac vyplácali 250 šilingov. Všetky tie podvody sa však robili výlučne na prekrytie faktu, že Tuka bol súdený za svoju politickú činnosť, a najmä pre svoju „štátofilozofickú“ úvahu V desiatom roku Martinskej deklarácie, kde písal, že v roku 1928 nastane v jednej polovici štátu „vacuum iuris“. Dostal na tie časy až neuveriteľných pätnásť rokov. A zavreli ho medzi obyčajných zločincov bez výhod politických väzňov.

Demokrace, toť diskuse,“ ako vravel jeden český chytrák. A ešte perlička na dokreslenie tejto našej úvahy o českom šovinizme. Lidové noviny tlačené ráno už hneď zrána publikovali rozsudok nad Tukom, kým ten bol vynesený až napoludnie. Nie, nie sme ešte v päťdesiatych rokoch, píše sa len rok 1929. A ani sa to nevolalo „Proces s buržoáznymi nacionalistami...“

MOCENSKÝ TEROR

           V režime, kde prebiehajú politické procesy, nemôže existovať nezávislé súdnictvo. Ináč by tie procesy nemali ani zmysel. Samotný teror sa prejavuje v najrôznejších rovinách a v najrôznejších podobách. Isteže, za prvej republiky tu nebol taký hrubý teror, ako bol neskôr totalitný komunistický. No aj keď to malo k totalite ešte trochu ďaleko, základné vzorce pre to, čo tak charakterizovalo boľševický útlak – ako informátori, udavačstvo, tajná polícia, vydieranie, prenasledovanie politicky nepohodlných až po policajné metódy a kádrovanie – sa nastolili už v časoch prvej republiky.

Pár ukážok na potvrdenie. Začnem udavačstvom. Rozsiahla sieť informátorov bola napojená priamo na Kanceláriu prezidenta republiky, kde bol k dispozícii aj ukradnutý viedenský policajný archív. Rozšírené bolo písanie udavačských listov, ktoré sa s adresou Prezident Masaryk, Hrad hádzali do schránok provládnych novín. Na dennom poriadku bolo kádrovanie. Na prepustenie poddôstojníka z armády a na jeho existenčné zničenie stačilo, že jeho brat bol aktívny ľudák, ktorý bol potrestaný na základe slávneho zákona na ochranu republiky.

Samozrejme, politický teror sa nezastavil len pri udavačstve a kádrovaní. Na Andreja Hlinku bol spáchaný atentát a rozširovalo sa heslo: „Hlinka musí byť zabitý.“ Na zhromaždenie Slovenskej ľudovej strany v roku 1920 v Námestove prišli českí vojaci aj s dôstojníkmi a výsledok bol dvaja zabití roľníci. Utekajúci a zastrelení zozadu. Keď v marci 1935 v Čertižnom ľudia protestovali proti prejavom členov vládnej agrárnej strany a aj ich inzultovali, prišlo 250 žandárov a výsledok bol, že zase padlo niekoľko sedliackych životov a mnohých občanov pozatvárali aj v susednej Habure...

POLICAJNÝ ŠTÁT

Na ilustráciu prvorepublikovej spravodlivosti ešte treba spomenúť parlamentnú reč poslanca Arnolda Boboka, že pri niektorých trestných činoch boli na Slovensku vyššie tresty ako v ostatných častiach republiky. A poslanec Tausik pripomenul, že za maďarského režimu „na Košice stačil policajný aparát s počtom 42 osôb, no v súčasnosti je tam aparát so 400 ľuďmi“. A uzavrel to konštatovaním, že „na Slovensku je toho času viac žandárov, ako bolo za Uhorska vojakov“. Poslanec Macháček sa zase zhrozil nad sumou, ktorá sa dávala na políciu a žandárstvo, a dokazoval, že prvá ČSR patrí medzi tie druhy štátov, ktoré sú známe pod zlopovestným názvom „policajný štát“.

Situáciu dokresľuje aj kuriózna historka zo snemovne z čias vtedajšej slávnej liehovej aféry. Keď komunistickí poslanci nahlas protestovali proti korupčnej afére, ich poslanec J. Haken postavil fľašu liehu ozdobenú štátnou vlajočkou pred premiéra. Tú však v nasledujúcom virvare A. Švehla odsunul, až sa prevrátila a rozbila. Za toto bol Haken vydaný na trestné stíhanie pre hanobenie štátnych symbolov a aj odsúdený. No prosím, kdeže to poslanec M. Kňažko bral inšpiráciu, ale aj ďalší pre ešte väčšie debility...

Veľmi smiešne potom v takýchto súvislostiach znie veta generála Viesta (neviem, prečo tá nedôslednosť, prečo sa nepísal radšej „Věst“), že 14. marec bol preňho „koniec krásnych dvadsať rokov slobodného života“.

Áno, pre českých nacionalistov a šovinistov to bola (ako-tak) slobodná republika. Presne ako potom pre komunistov bol tiež (ako-tak) slobodný boľševický režim po roku 1945. Ale len pre nich. Že druhých prenasledovali a neskôr aj popravovali, to im ich „slobodu“ nijako neskalilo.

PRACOVNÉ TÁBORY

Tu treba popravde priznať, že v tejto otázke naši „demokrati“ boli dosť pozadu za aktuálnym vývojom v Európe, no robili, čo sa dalo, a ešte pred koncom Československej republiky predsa len stihli vydať 2. marca 1939 Vládne nariadenie o kárnych pracovných táboroch. Najznámejšie boli v Letoch u Písku a v Hodoníne u Kunštátu, kde sústreďovali najmä Cigánov, ale aj iných asociálov, ktorí nemohli preukázať legálny zdroj obživy. V roku 1942 sa potom tieto tábory už v rámci otvorenej nacistickej politiky zmenili na zberné tábory. Pri tejto kauze je však zaujímavá ešte jedna vec – ako to, že niekdajší komunistickí propagandisti nevyužili takéto tromfové eso pri boji proti prvorepublikovej buržoázii? Prečo sa o tom na verejnosti nehovorilo – rovnako ako sa nesmelo hovoriť o komunistických táboroch? Evidentne aj v tejto otázke prevážil český nacionalizmus nad komunizmom. A Slováci boli radšej ticho, procesy proti buržoáznym nacionalistom boli dostatočnou výstrahou. V tejto súvislosti je ešte zaujímavé dodať, že už 10. januára 1939 československá vláda rozhodla o prvej etape vysťahovania židovských emigrantov zo zeme.

VÁĽANIE PAMÄTNÍKOV

Keď v roku 1974 komunisti v Bratislave dynamitom vyhodili do povetria sochy popredných slovenských sochárov (Rudavský, Kompánek, Uher a ďalší), prevládala všeobecná mienka, že takého barbarstva boli schopní iba boľševici. A to medzitým ľudia stihli zabudnúť, že už dávnejšie tu pokrokovým kádrom nekazí výhľad na ich budovateľskú architektúru nijaký Hlinka alebo Štefánik... Kdeže. Rúcanie sôch a váľanie pamätníkov úzko súvisí s orwellovským prepisovaním histórie. Je to jeho takrečeno „umelecké vyjadrenie v hmote“, presnejšie, v dezintegrácii hmoty. S rúcaním pamätníkov tu začali českí legionári ešte v roku 1919. Spomeniem iba niekoľko z ich slávnych a udatných činov. Najskôr to boli pomníky pripomínajúce rakúsko-uhorskú minulosť – v Tepliciach, v Aši a v Chebe zničili pomníky cisára Jozefa II., v Bratislave dodnes hľadajú potápači úlomky zo sochy Márie Terézie v Dunaji. Ale ani sochy nemeckých básnikov (Schiller, Grillparzer) neobišli bez ujmy...

Ďalšia skupina demolovaných pamiatok súvisela s bojom proti náboženstvu. Hneď na úvod to bol Mariánsky stĺp v Prahe, v Slanom zase súsošie Svätej Trojice. A to v Prahe ešte našťastie niekto mal rozum a poslal vojakov proti sfanatizovanému nacionalistickému davu, ktorý chcel do Vltavy pohádzať všetky sochy z Karlovho mosta. Odhaduje sa, že v Čechách bolo vykradnutých a zničených najmenej pol tisícky pamiatok.

M. S. Ďurica vo svojom prehľade slovenských dejín cituje časopis Lid zo 14. júna 1920, kde sa uvádza, že na Slovensku bolo vyrabovaných 300 kostolov, zničených 500 sôch Panny Márie a sv. Jána Nepomuckého a z 1 513 škôl boli povyhadzované kríže. Potom sa nemôžeme čudovať, že naopak komunisticko-socialistický sviatok, ktorý zaviedla Klára Zetkinová – Medzinárodný deň žien, nadobudol v prvej ČSR priam masový charakter.

ROZBEHNUTÝ VLAK

Ako vyplýva z povedaného, boj proti náboženstvu a bojovný ateizmus neboli ani zďaleka výmyslom komunistov. Tí iba nastúpili do mimoriadne dobre rozbehnutého vlaku. A východisková stanica toho vlaku bol boj proti katolicizmu, ktorý sa ako červená niť vinul celým obdobím prvej ČSR.

Slovenský národný pohyb mal vždy ťažisko v činnosti kňazov – tak evanjelických, ako aj katolíckych. No po prevrate v roku 1918 sa Česi postarali, aby sa na čelo slovenskej politiky dostal nimi starostlivo vybraný protikatolícky založený Šrobár, ktorý doštudoval po deviatich rokoch len vďaka Masarykovej intervencii. Keď k tomu prirátame väčšiu cieľavedomosť evanjelikov, ktorá je charakteristickou vlastnosťou každej menšiny, a premyslenú českú taktiku, založenú na klasickom Divide et impera! – do popredia sa dostali najmä evanjelici.

Český novinár Ferdinand Peroutka, ktorý sa takticky usiluje zmyť z Čechov vinu, píše toto: „Po prevrate (1918) slovenskí evanjelici nepotrebovali nejakého povzbudzovania z Prahy, aby sa snažili katolíkov zatlačiť. (...) Spôsobom takmer dokonalým vylúčili katolíckych reprezentantov z verejnej služby i z pôžitku slávy. Niekoľko evanjelických rodín obsadilo svojím príbuzenstvom väčšinu vplyvných miest...“

Nuž, a ak sa vplyvné miesta mali udržať, bolo nutné slúžiť novým pánom, teda Čechom. Odvtedy sa mimoriadne zosilnili rozpory medzi katolíkmi a protestantmi, ktoré pretrvávajú dodnes. Šesť rokov prvej Slovenskej republiky, keď sa tento vzťah začal normalizovať, nestačilo. Pričom prostý evanjelik mal a naďalej má z týchto narušených vzťahov presne rovnakú škodu ako obyčajný katolík. Prehĺbenie tohto rozkolu je zároveň jedno z najneblahejších dedičstiev prvej ČSR; ojedinelý Martin Rázus to nemohol zvrátiť. Aj keď tu treba spomenúť aj takého Samuela Zocha, evanjelického kňaza, ktorý v roku 1919 apeloval na českú verejnosť, aby sa správali na Slovensku slušne, a na protest sa vzdal svojho županského úradu...

Pokiaľ ide o konkrétne skutky, nebudem tu zdĺhavo rozoberať konfiškácie katolíckych stredných škôl a snahy štátu o dozor nad všetkými školami, nároky štátu na vymenovanie katolíckych hodnostárov a na nakladanie s cirkevným majetkom, na nespravodlivú kongruu (doplnok k príjmu kňaza, neskôr plat) či na šikanovanie a obštrukcie v prípade samosprávnych cirkevných obcí – bolo toho dosť. Namiesto toho uvediem tri citáty. Prvý je z Ottovho Slovníka náučného novej doby: „Česká národná tradícia, ktorá republike Československej vtláčala svoju pečať, dívala sa na dobu husitskú a na pôsobenie Českých bratov ako na najslávnejšie epochy národného života. Kým katolíctvo javilo sa jej cudzím, s duchom českého človeka nezrovnateľným.“ Druhý je z reči Dr. Jozefa Tisa v pražskom sneme 3. februára 1933: „Áno, kultúrny boj je tu a vedie sa stále, len nie po bismarckovsky. (...) Vedie sa zakuklene, ale tým dôslednejšie a urputnejšie. (...) A čo robia vaši demokrati? V mene demokracie jej nepriznávajú spolčovacie právo, ktoré priznávajú každému, aj tomu najmenšiemu a menej významnému spolku, ale cirkvi katolíckej to nepriznávajú.“ A už len krátky výňatok z reči poslanca Františka Mojtu o snahách, aby štát úplne ovládal cirkevné školy. „Návrhy tieto siahajú na súkromný majetok cirkvi. Cirkvi majú odovzdať svoje majetky, pozemky, budovy na bezplatné užívanie na školské ciele. To je boľševizmus nasucho.“

Apropo – z knihy profesorky Emílie Hrabovec, o ktorej aj SNN široko referovali, sa dozvedáme, že keď katolíci vydali v roku 1924 pastiersky list proti socialistickým a komunistickým združeniam, vláda to považovala za kriminálny čin (!) stíhateľný zákonom.

 

Predpokladám, že už aj mne naklonený čitateľ, ktorý súhlasne zobral na vedomie všetkých predošlých jedenásť príkladov, si teraz povie, že to už preháňam. Veď násilne vstúpiť na starobylú pôdu kláštora a takto porušiť všetky občianske a posvätné práva mohla iba boľševická soldateska v päťdesiatych rokoch. To som si donedávna myslel aj ja, kým som nezískal super antikvárny úlovok – dvojdielnu knihu Karola Sidora Slovenská politika na pôde pražského snemu (1918 – 1938). Keď som ju dočítal, ako prvá mi hneď napadla otázka, ako to, že takéto základné pramenné dielo k histórii Slovenska XX. storočia nevyšlo hneď po prevrate, a to už aspoň v troch vydaniach, a nestalo sa povinným čítaním stredoškolskej mládeže, ktorú dodnes o histórii prvej ČSR učia režimistickí pedagógovia, čechoslovakistickí historici a ďalší falzifikátori. Priznám sa, že práve nasledujúce riadky z tejto knihy, ktoré uvádzam bez akéhokoľvek doplnenia, boli tým hlavných popudom na napísanie tohto článku.

HRIECH PÁTRA M.

„Poslanec Štefan Onderčo v júli 1925 doniesol do pražského snemu podrobný referát o udalostiach v Nižnom Šebeši, v malej obci pri Prešove (dnes Nižná Šebastová, pozn. red.). Istý prepustený františkánsky fráter obvinil u žandárov františkánskeho pátra Malkušiaka, že sa neúctivo vyslovil o hlave štátu. Páter Malkušiak mal povedať, že on za neverca T. G. Masaryka sv. omšu slúžiť nebude. Žandári začali vec vyšetrovať, do Nižného Šebeša večer o desiatej hodine došlo ich štyridsať, obkľúčili františkánsky kláštor a chceli odviesť pátra Malkušiaka. Katolícky ľud o tom sa dozvedel, sbehol sa a bránil kláštor františkánov. Nadporučík Dvořák – hovoril v sneme Štefan Onderčo – vydal rozkaz, aby sa ľud rozišiel. Ale ľud neposlúchol, on žiadal, aby sa žandári rozišli. Ľud takto hovoril: Ak máte proti našim pátrom niečo, zaveďte proti nim trestné pokračovanie, ale to predsa len nejde, aby ste nám pátrov v nočnú hodinu z kláštora kradli. Nastala hádka medzi ľudom a žandármi, ktorí sa mocou chceli dostať do zavretého kláštora. Žandári hovoria, že ľud začal hádzať skalami. Neviem či je to pravda, ale nech je to pravda. Bola tma. A ani auto nebolo osvetlené. Na to odznely prvé výstrely. Žandári sa hnali na ľud bodákmi. Ľud sa rozutekal a na zemi ostal ležať 24-ročný Matej Hula. Ranený bol smrteľne. Guľka mu prešla cez rebrá z ľavého boku na pravý. Na ľavej nohe mal tri strelné rany, medzi nimi jedna úplne zničila vnútorné koleno a lekárska pitva mala by zistiť, či tá rana nebola ranou dum-dum. Na pravej nohe bola tiež jedna strelná rana a tri-štyri rany od bodáka. Po tejto streľbe ľud, medzi ktorým bolo veľa ranených, rozpŕchol sa a žandári násilím vnikli do kláštora. Pátra Malkušiaka a pátra Štefanoviča reťazami sviazali a v noci ich hnali pred sebou do Prešova. Súčasne 62 slovenských roľníkov z Nižného Šebeša bolo tiež uväznených.“

POZEMKOVÁ REFORMA

No a na dôvažok som zvolil vzťah k majetku, aký nám tu zanechalo dedičstvo prvej ČSR. Tento vzťah totiž nielenže naplno ukázal svoje choré základy po roku 1945, ale mal vplyv aj na politiku prvej Slovenskej republiky. A na dnešok mal dosah priam fatálny. Tým hlavným baranidlom na rozrušenie stáročiami utváraného vzťahu k súkromnému majetku a zároveň flagrantným porušením všetkých princípov medzinárodného práva bola pozemková reforma v rokoch 1919 až 1925. Bola to eufemisticky nazvaná „úprava pozemkového vlastníctva“, ktorej podstata bola, že štát zabral pozemky, ktorých výmera presahovala 150 hektárov pôdy a 250 hektárov lesa; týkalo sa to aj poľnohospodárskych podnikov. Celú reformu mal na starosti Pozemkový úrad prakticky bez akejkoľvek zákonnej kontroly. Najväčšie pokrytectvo reformy bolo, že za zabratý majetok sa dávalo odškodnenie. A prepočty boli tak dokonale chytrácke, že to vyšlo na sedminu ceny, no úrad túto cenu mohol dlhovať päťdesiat rokov, takže odškodnený v podstate neraz dostal len pár halierov renty.

V memorande čs. vlády sa vyvlastnenie okrem iného odôvodňovalo tým, že súčasná situácia vlastníctva veľkého pozemkového majetku odporuje duchu slovanského národa. Presne to pomenovali viedenské noviny Neue Wirtschaft: „V Československu teraz prebieha najväčší prevrat vo vlastníctve, aký za posledných niekoľko sto rokov zaznamenalo stredoeurópske teritórium. (...) Toto nové prerozdelenie sa nedeje z pohľadu hospodárskej účelnosti, hlavnú úlohu tu hrajú motívy politické, národnostné a korupčné.“

Keď to jednoducho zhrnieme, tak už iba ruskí boľševici boli revolučnejší ako títo českí protokomunisti. Na druhej strane, český filozof Emanuel Rádl sa k reforme vyjadril mimoriadne múdro a prezieravo, keď povedal: „Jeden účinok pozemkovej reformy je vidno. Ľudia nechápu jej nespravodlivosť; keďže majú z nej úžitok, necítia, že pôdu zobrali neprávom druhým; zmysel ľudu pre spravodlivosť sa otupuje; ľud sa učí veriť moci namiesto pravde; toto žeby zostalo bez následkov?“

Veru, nezostalo, a dodnes z toho žneme bohatú úrodu. Ale kto by už počúval nejakého filozofa, keď je šanca, že niečo kvapne aj do vlastného vrecka? Tu máme materialistickú filozofiu v praxi. Všetky tie orgie korupcie a protekcie výstižne pomenoval aj Dr. Alojz Rašín, keď v snemovni povedal, že ČSR už vlastne nejestvuje a na jej miesto by mohli zapichnúť firemnú tabuľu s nadpisom U snědeného krámu.

OSVEDČENÉ PRAVIDLO

Je len prirodzené, že veľa osvedčených „demokratických“ spôsobov sa prejavovalo aj v prvej Slovenskej republike, ktorá plynule nadväzovala na ČSR nielen mnohými zákonmi. Zbavili sme sa síce českých žandárov, ale nie všetkých ich spôsobov. Tu mala svoje korene aj arizácia. Veď keď už štát mohol tak ľahko okradnúť rakúskych a maďarských statkárov, prečo by nemohol aj židovských obchodníkov? Aký je medzi nimi rozdiel? Vzorec bol presne ten istý, vrátane chytráckych zákonov.

O socialistických časoch sa ani netreba rozpisovať, väčšinou sú ešte v živej pamäti. Vypichnem iba známe: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu,“ ktoré, žiaľ, rozkladá morálku dodnes. Nepoctivý vzťah k majetku, ktorý sa tu hlboko zakorenil, slávil svoje orgie naposledy pri pochybnej privatizácii a najmä pri tunelovaní podnikov. Do toho úplne prirodzene zapadá aj monumentálne okradnutie Slovákov pri delení majetku akože spoločného štátu. Čo sa tiež udialo bez mihnutia oka.

Týchto pár príkladov som vymenoval preto, aby sa na pravú mieru uviedlo, kde boli skutočné základy „nechyrovaného“ komunistického teroru, ako aj to, že sovietski komisári tu síce pomáhali režimu prehĺbiť tvrdosť za hranicu zverstva, no základy boli domáceho pôvodu. Aj z toho vidno, prečo komunistickí historici ako Kováč či Holec, ako aj ďalšie komunistické a eštebácke detičky dodnes plačú za Československom. Veď o časoch budovania komunizmu by štýlovo mohli dodať: Plán sme splnili a prekročili! A musíme im uznať, že sa aj snažili. Jediná strana, ktorá mala po roku 1993 vo svojom oficiálnom volebnom programe obnovenie „spoločnej“ republiky, bola KSS. Čudujete sa? Akurát, že naši súdruhovia už stihli zabudnúť, kedy sa tu strieľalo do robotníkov. Aj týmto režim prvej republiky iba zapadol do všeobecnej schémy fungovania ľavičiarskych režimov, ktoré sa rady maskujú ako ľavicové, no pre ktoré sú obyčajní ľudia vždy iba na ťarchu, pretože ešte nedozreli na pochopenie vznešených myšlienok papierového humanizmu a toho, že „tatíčkovia“ ich iba chcú dokopať do radostnejšej budúcnosti.

Celkom logicky z tohto vyplýva, že aj na druhej strane spektra používanie slova „pravica“ je len podvod zo strany našej komsomolskej čechoslováckej mlade. Nacionalizmus, a teda aj český, je síce pojem z pravicového hodnotového spektra, no určite nie je ním šovinizmus, ktorý keď sa odviaže, miestami až revolučnými formami rúca a rozkladá všetky ostatné prirodzené väzby, na ktorých stojí život spoločnosti. Čo je takmer absolútny protiklad pravicového postoja a pravicových hodnôt. Nijaká strana, ktorá sa nazve pravicová, a už vôbec nie konzervatívna, nemôže stáť za hodnotami prvej ČSR, ktoré spolu s extrémnym šovinizmom boli až revolučne ľavicové, presnejšie ľavičiarske, čo sa stále tak páčia našej neokominterne.



Pridaj komentár