Ako sa Erika stratila v kapustnom sude


HUMORESKA

Milan ZEMO 

Kľačal som. Prosil som chrbát, aby vydržal, a v duchu čičíkal kolená, aby ma nezradili. A to nehovorím o mojej útlej rúčke mestského človeka. Pästičkou som natláčal kapustičku do tridsaťlitrového súdka. Áno, Slovensko, len sa smej. Mám kapustičku len v malom vedierku. To však stačilo, aby mi otvorila nové obzory.

Vôbec nie je pravda, že z kapusty chlap je hustý. Keby sme Slováci takí boli, tak by sme stále viedli vojny. (Maďari síce môžu zase namietať, že od kapusty aj riť pustí, ale keby to bola pravda, už dávno sme cez nich prebehli a máme celý svet pod nadvládou.) Lenže my sme nikdy proti nikomu neviedli vojny. Lebo sme dcéry a synovia našej kapustičky a nie nejakej „káposzty“.

Aby ste mi rozumeli. Ak šliapete kapustičku vo veľkom sude v pochodovom rytme (a to trvá dlhšie ako pochod Praha – Prčice), tak sa vám nechce pochodovať už nikam. Tobôž nie proti ľuďom vo vojne.

Keď som teda kľačal v pokore pred mojím súdkom, ako kultúrny človek som si spomenul na najerotickejšiu scénu v dejinách slovenského filmu. Evka Mázikovie šliape v Pachovi, hybskom zbojníkovi v obrovskom sude kapustičku. Jeho herecká excelencia Jozef Kroner sa okolo nej má. Zbožne ju očami pohládza. Aspoň to si Mázikovie baba vo filme myslí. Je si istá, že jej vyvinuté prednosti sú pre národného umelca všetko. Zrazu príde však Jarošova geniálna scenáristická metafora. Jozef Kroner sa tanečným krokom priblíži k obrovskému sudu, nakloní sa a vezme si medzi prsty štipku kapustičky. Slastne si ju vloží do úst a je v siedmom nebi aj bez predností dobre vyvinutej devy v sude.

Pán Jožko Kroner už koštuje nebeskú kapustičku a teta Eva pobehuje ako reklamná vodkyňa stáda malých vianočných sobov so svietiacimi parohami. Začal som teda uvažovať, ako by túto najerotickejšiu kapustovú scénu nafilmovala tetka Markíza s Erikou Judínyovou a so Štefanom Skrúcaným ako novým párom snov, pričom by do deja zasiahol všadeprítomný Vilo Rozboril.

Eriku Judínyovú už sedem a pol hodiny márne vo veľkom kapustnom sude hľadá Števo Skrúcaný. Pri šliapaní totiž zablúdila. Štefan by ju síce hľadal možno aj viac a naozaj, ale štáb Smotánky ešte nedorazil. Tak sa pozerá do zrkadla a češe si ofinu. Občas nedbalo hodí pohľad do suda, lebo je presvedčený, že silikónom jeho hviezdnej partnerky vitamín C prospeje. Zrazu ako vždy, keď ho nie je treba, vletí do deja Vilo Rozboril. Teatrálne sa pozrie do kamery a rozhodí rukami: „Erika, nesiem ti modré z neba,“ zahlási a skočí do suda. O pol hodiny, keď do suda naskáču a vyskáču maskérky, sa z neho vynára. Má pod okom veľký modrý monokel v tvare loga Markízy, ktorý si úplnou náhodou spôsobil, keď hlavou dopadol na hruď silikónov zbavenej Eriky. Silikón sa totiž v kapustovej šťave rozpúšťa...



Pridaj komentár