Ako sa vrátiť k skutočnej vláde ľudu


SulíkK štandardom vyspelých demokracií sa neraz hlásime vtedy, keď to vyhovuje mocným

Jozef HAJSTER

Aj v politickej kríze, ktorá sa na Slovensku začala pádom Radičovej koalície, sa ukázalo, že existujúce demokratické inštitúty fungovali dobre. Tým sa však obsah parlamentnej demokracie nevyčerpáva. V súvislosti s krízou dôvery sa pred voľbami skloňoval aj problém partokracie.

Verejnosť poukazovala na to, že o výbere kandidátov na poslancov u nás rozhodujú úzke stranícke grémiá a voliči svojich poslancov vlastne ani nepoznajú. A straníckym centrálam sa de facto za svoju činnosť či nečinnosť aj zodpovedajú viac ako voličom. Podstatou problému je prepojenie občianskej spoločnosti a štátu, osobitne so základnou inštitúciou zastupiteľskej demokracie, ktorou je parlament. S tým súvisí aj zahnívanie ďalších inštitúcií štátu.

OPORTUNISTICKÁ PRAX

Keď v roku 1998 Vladimír Mečiar presadil zákon, že Slovensko ako celok bude jedným volebným obvodom, vtedajšia pravicová opozícia, vydávajúca sa za pravých demokratov, to veľmi ostro kritizovala. Keď sa dostala k vládnej moci nič na ňom nezmenila. Veľmi rýchlo zistila, že aj jej táto deformácia volebného systému vyhovuje. Návrat k viacerým volebným obvodom, napríklad v podobe krajov, namiesto jedného, je preto z hľadiska fungovania volebnej či parlamentnej demokracie zásadný problém slovenskej demokracie. Politické strany sú len medzičlánkom medzi štátom a občianskou spoločnosťou, preto partajný záujem nemôže byť nadradený záujmom voličov. Návratom k viacerým volebným obvodom by sa urobilo zadosť aj definícii demokracie ako vláde ľudu. Nehovoriac o tom, že ide o štandard bežný vo vyspelých demokraciách. A k nim sa predsa hlásime. Ako sa však už mnohokrát ukázalo, často len vtedy, keď to vyhovuje mocným. Najnovšie, v rozhovore pre SNN zámer, zmeniť volebný systém potvrdil aj premiér R. Fico.

■ STRANÍCKE NOMINÁCIE

gorila protest BA 1Návratom k viacerým volebným obvodom by sa život poslancov aj straníckych centrál určite sťažil, zvýšila by sa však ich zodpovednosť voči voličom a aj kontrola výkonu zvereného poslaneckého mandátu voličmi, čo je zmyslom zastupiteľskej demokracie! Je to však oveľa vážnejší problém, ako sa na prvý pohľad zdá. Od toho či a ako ho politici vyriešia, závisí aj fungovanie a stabilita politického systému. Z neriešenia problému partokracie teraz veľmi produktívne ťaží Igor Matovič svojou koncepciou nezávislých osobností. Keďže aj kvalita poslancov v terajších straníckych nomináciách je rôznorodá, prispelo by to i k zvýšeniu výberu kvalitnejších. A poslanci parlamentu by sa tak nemohli schovávať za vrcholové vedenie svojej strany ako v súčasnosti. Preto sú takí anonymní a veľkú väčšinu z nich voliči vôbec nepoznajú. Zakrývajú tým tiež svoje ničnerobenie a pohodlný život za veľký plat. Výsledkom slovenskej partokracie je aj taká anomália, že až neúmerne veľký počet poslancov je z Bratislavy. Je nevyhnutné, aby politickí lídri konečne pochopili aj to, že výsledkom partokracie je tiež hromadenie napätia, nejasnosti či nedorozumení a vzniká priestor na rôzne spravodajské hry. Keď to však potom vybuchne, ako v prípade Gorily, cítia sa ukrivdení. Voliči sú svedkami takých veľkých nechutností, škandálov a protestov ako pred marcovými voľbami. A sú z toho rozčarovaní. Problém partokracie trvá aj po nečakane relatívne vysokej účasti voličov v parlamentných voľbách. Ignorovať ho a domnievať sa, že vyššia účasť voličov tento problém prekryla či zakryla, by bolo nevidieť si ďalej od nosa. Pritom na rozdiel od iných problémov, ktoré treba po voľbách riešiť, by to nestálo ani cent.

PREBYTOK ZÁKONODARCOV

Bola by chyba spoliehať sa na to, že občania zabudnú na problémy, ktoré sa počas predvolebnej kampane objavili. Je pochopiteľné, že voliči chcú mať v parlamente „svojich“ poslancov, chcú s nimi komunikovať, žiadať od nich vysvetlenia alebo naopak prenášať cez nich požiadavky na riešenie nielen celoštátnych, ale aj miestnych problémov. A nie sa len v televízií dívať ako pre nich viac či menej anonymná stranícka skupina poslancov, hoci k zvoleniu niektorej z nich aj sami prispeli, sa v parlamente háda, vzájomne uráža a občas aj hlasuje. Priebežne by sa viac aj ventilovali existujúce problémy. Poslanci by boli pod kontrolou konkrétnych voličov, a nielen straníckych centrál ako teraz. Aj keď poniektorí z nich udržiavali s voličmi kontakt, nie je to zďaleka všeobecný jav. Väčšina z nich okrem sedenia v pléne či na zasadnutiach parlamentných výborov, vrátane hlasovania, aj to podľa pokynov vedenia svojej straníckej centrály, nerobí takpovediac nič, len sa – ľudovo povedané – fláka. Nezriedka v parlamentnej štatistike nevykazujú nijakú aktivitu. Pri tomto stave logicky vyvstáva aj otázka, načo vlastne máme až 150 poslancov, možno by stačila polovica. Aspoň by sme ušetrili na iné, potrebnejšie výdavky.



Pridaj komentár