Alexander DUBČEK - Prvý komunista v kresťanských nebesiach


dubček štvorecKrčmoví revolucionári, prisluhovači z Havlovho okruhu znevážili Dubčekov mýtus

JÁN SMOLEC - Foto: archív SNN

K Alexandrovi Dubčekovi som ako novinár od roku 1968 prechovával úprimnú úctu. Uchoval som si ju aj napriek tomu, že ma za propagáciu  ním tvoreného socializmu s ľudskou tvárou normalizátori vyhnali z redakcie Smeny a vypudili na perifériu spoločnosti, kde som pod dozorom Štátnej bezpečnosti pobudol dvadsať rokov.

Po páde totalitného režimu, v čase, keď sa rodila slovenská samostatnosť, som však Dubčeka v glose uverejnenej v Slobodnom piatku síce pochválil, že už v roku 1968 zákonom o federácii otvoril priestor k slovenskej samostatnosti, ale zároveň som ho ostro kritizoval, že po novembri 1989 pražským šovinistickým politikom priveľa ustupoval a prehliadal ich evidentné protislovenské politické podrazy.

Zhodou okolností vo voľbách v júni 1992 aj mňa zvolili do Federálneho zhromaždenia ČSFR. Na prvom takzvanom poslaneckom zoznamovacom stretnutí som mu kritickú glosu pripomenul. Pokrútil hlavou, asi ju nečítal, ale pokiaľ išlo o moje výhrady voči nemu, ubezpečil ma, že svoje politické postoje korigoval podľa vzoru Mahátma Gándhího: „V politike som sa snažil uplatňovať zásadu aktívneho nenásilia. Dobrom sa dá zvíťaziť aj nad zlom. Reformy socializmu, ktoré sme začali v roku 1968, tanky udusili, ale časť z nich sa realizuje teraz. Názory niektorých pražských politikov na rok 1968 a na nás Slovákov poznám. V najbližších dňoch sa chce so mnou stretnúť spisovateľ Bohumil Hrabal. Veľmi sa teším na toto stretnutie. Pre mňa je rozhodujúce, že mňa a Slovákov má rád tento Pražák.“

VRAŽDA MINISTRA KRAHULCA

Dubček si však po dvadsiatich rokoch spomenul na môj iný článok v Smene. V roku 1968 som v tomto denníku napísal reportáž Dubnica nepodržala Dubčeka s podtitulkom Kto chce zaveliť demokracii čelom vzad? Opísal som v nej protidubčekovskú atmosféru, ktorú vytváral v treťom najväčšom závode Slovenska výbor KSČ a tamojší šéf Ľudových milícií. Kým Dubčeka spontánne podporovala väčšina Slovákov, v Dubnici, v závode, v ktorom kedysi pracoval, ho za jeho reformy kritizovali. Dubček ma prekvapil návrhom: „K Dubnici mám stále úprimný vzťah. Teraz majú veľké problémy, ruší sa zbrojárska výroba, treba im pomôcť. Čo keby sme Dubnicu ako poslanci navštívili a pomohli im z terajšej šlamastiky?“  

dubček 3 reportérskom záznamníku som mal nevybavenú tému na reportáž: Samovražda od chrbta. V roku 1966 vzbudila pozornosť verejnosti samovražda ministra a zároveň predsedu Slovenskej plánovacej komisie Vincenta Krahulca. Našli ho zastreleného v byte jeho sekretárky a údajne aj milenky. Pred verejnosťou sa podobné prípady potentátov ututlávali. Iba po straníckej línii sa nižším orgánom oznámilo, že minister Krahulec prežíval pre milenku osobnú krízu, a preto sa zastrelil. Agentúra Jedna pani povedala, ktorá za socializmu nahrádzala dnešné bulvárne médiá, však šírila informáciu, že Krahulec bol strelený od chrbta. Ktorý samovrah sa zastrelí od chrbta? Pravdou asi bola tretia verzia, ktorá sa šírila dokonca aj medzi komunistami. Minister a predseda Slovenskej plánovacej komisie Krahulec musel odísť zo sveta, lebo v tých časoch príliš otvorene, ale aj nevídane odvážne kritizoval Prahu za neplnenie požiadaviek, ktoré súviseli s plánovanou industrializáciou Slovenska. Financie plánované pre Slovensko Praha neakceptovala. Na Slovensko neposlali ani schválenú spodnú hranicu finančných prostriedkov. Krahulec na tento stav kritický poukazoval. Spupný prezident Novotný, nenávidiaci Slovákov – spomeňme si my starší, ako sa arogantne správal k Matici slovenskej –, takýchto kritikov neznášal. Štátna bezpečnosť, možno na jeho podnet, nespokojného ministra odbachla. Jeden člen rodiny zavraždeného ministra mi po novembri 1989 potvrdil, že bol strelený od chrbta, ale zakázali im o tom hovoriť príbuzným a susedom.

Dubček musel o tejto „samovražde“ niečo vedieť. Plánoval som, že v Dubnici sa o tom porozprávame. Žiaľ, cesta do Dubnice sa neuskutočnila. Aj stretnutie so spisovateľom  Hrabalom Dubčekovi prekazila, podľa mňa, doteraz nevysvetlená autohavária.

MUSEL ZOMRIEŤ?

Prvého septembra 1992 auto, ktorým sa Dubček viezol z Bratislavy do Prahy, na 88. kilometri vyletelo z autostrády. Ťažko zraneného ho odviezli do pražskej nemocnice. Príčiny autohavárie sa dôkladne neobjasnili. Spisovateľ Ladislav Ťažký v tejto súvislosti na medzinárodnej konferencii k 80. nedožitým narodeninám A. Dubčeka vyslovil o udalosti závažné pochybnosti. Prečo havarované auto tak rýchlo zošrotovali? Oficiálne ustanovená komisia nezistila, kde sa stratila Dubčekova aktovka, v ktorej mal údajne aj zoznam komunistov, ktorí prosíkali Brežneva v Moskve, aby prišiel urobiť s Dubčekom poriadok. Možno autohaváriu zinscenoval niekto z pozývateľov okupantov. Ale aj medzi takzvanými nežnými revolucionármi existovali odporcovia Dubčeka. Zúrili, že má väčšiu popularitu ako hmkajúci Havel. Vyšetrovacia komisia odmietla prešetrovať otázku, či ktosi iný nemal záujem na jeho predčasnej smrti. Doteraz sa tiež neodpovedalo na otázku, prečo ťažko zraneného Dubčeka sanitka neodviezla do nemocnice v Brne, kde bol skúsenejší kolektív odborníkov na takéto zranenia ako v Prahe. Alebo prečo Dubčeka nepovolili presunúť do špecializovanej nemocnice v Bologni, ktorá ponúkala tím špecialistov odborníkov na takéto zranenia?

Dubček smrť BMWSpisovateľovi Ťažkému bývalý príslušník ŠtB naznačil, že pozná tajomstvo záhadnej nehody a raz ho povie... Doteraz však mlčí. Tvrdiť bez dôkazov, že smrť Dubčeka zinscenovali Česi, sa nepatrí. Absolútna väčšina Čechov mu úprimne fandila. Určite by to potvrdili herečka Iva Janžurová,  speváčka Marta Kubišová a tisícky ďalších osobností. Vari najpresvedčivejšie, ale žiaľ tragicky, to potvrdil študent Ján Palach, ktorý sa 16. januára 1969 na Václavskom námestí upálil. Týmto tragickým aktom chcel vyburcovať ľudí z politickej letargie a beznádeje.

Keď ťažko zranený Dubček zomrel, spomínaný český spisovateľ Hrabal vo svojom Večerníčku pro Casia napísal o ňom nasledovné vyznanie: „... Sašenka v Praze umírá, Sašenka, který mne jednou hledal v hospodě u Tygra a já tam nebyl... snad kdybych s ním mluvil, tak ten hovor by bylo to motýlí křídlo, které by změnilo celý jeho osud a byl by Sašenka ještě s námi... avšak Cassie, nikdy a nikdo neví, zač prosí... teď je Sašenka denatus...est désédé, politika byla jeho Osud a on králuje teď na oběžné dráze křesťanských i komunistických nebes, krásny člověk... kolem celé postavy Sašenky Dubčeka vycházela záře, kolem dokola, tak jako svatozář kolem svatého Ignáce z Loyoly... je to první ušlechtilý komunista, který králuje vzpomínkou i fakticky i na křesťanských nebesích...“

 ■ NEUMIERALI NA SLAME

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že až príliš veľa slovenských politikov i našich predkov, ktorí sa verejne angažovali za záujmy národa, neumieralo na slame, obrazne povedané v posteli, ktorá mala slamou vyplnený matrac, ale odišli zo sveta násilnou, často nevyjasnenou smrťou. V bojoch padol Pribina. Rastislavovi vypichli oči a uväznili ho v bavorskom väzení, kde zomrel. Ľudovít Štúr, ktorý posledné roky svojho života žil pod policajným dozorom, zomrel na následky „náhodného“ zranenia pri poľovačke. Na lietadlo generála Milana Rastislava Štefánika sa strieľalo. Masarykovi a Benešovi bol generál dobrý, pokiaľ ich uvádzal do európskych politických salónov, do povojnového usporiadania, v ktorom mali Slováci podľa Pittsburskej dohody hrať rovnocennú úlohu, im už nepasoval. Prvý slovenský prezident Dr. Jozef Tiso odvisol na šibenici, aj keď evidentne nebol na zozname vojnových zločincov. Obesili ho, lebo zbabelý Beneš, ktorý opustil český národ a zdupkal do Londýna, pred procesom s Tisom prokurátorom prikázal: Tiso musí viset! Komunistu a zároveň buržoázneho nacionalistu Vladimíra Clementisa obesili aj zato, že už v 30. rokoch sa dožadoval zákona o federácii. Po februári 1948 odvážne kritizoval, že slovenské orgány stratili právomoci a pred maďarským politikom Rákosim volal po odsune Maďarov zo Slovenska. Ten sa sťažoval Stalinovi, ktorý nariadil Gottwaldovi zlikvidovať zradcovské živly v KSČ. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vybuchnutý semtex pri dverách domu strojcu druhej slovenskej štátnosti V. Mečiara mal rovnako podobný zámer.

■ NEDÔSTOJNÁ ROZLÚČKA

dubček 4Telesné pozostatky Dubčeka, najslávnejšieho Slováka, sa z Prahy prevážali do Bratislavy letecky. Všetci poslanci HZDS a Sociálnodemokratickej strany sa s ním prišli rozlúčiť. Ale Praha, mesto, ktoré najviac preslávil vo svete svojím socializmom s ľudskou tvárou, sa s ním lúčila chladne a doslova nedôstojne. Očakával sa príchod Havla, predstaviteľov vlády, hlavného mesta, ale najmä Pražanov. Neprišli. Na letisku bola iba hŕstka občanov. Navyše, neuveriteľne nedôstojný akt sa udial, keď truhlu s pozostatkami Dubčeka vojaci prenášali z letiskovej budovy do lietadla, ktoré nebolo na prevoz truhly s mŕtvym štátnikom upravené. Vojaci do otvoru lietadla mohli vsunúť iba polovicu truhly. Priestor v lietadle sa dodatočne upravoval. Trvalo to dlho, predlho. Polovica truhly s telom Dubčeka hrozivo celý čas trčala z lietadla. Tŕpol som v očakávaní, kedy sa truhla s mŕtvym skydne na betónovú plochu letiska.

Bratislava sa zachovala inak. Spontánne mu vyjadrila úctu a vďaku. Tisíce občanov mu prišli vzdať hold a posledné zbohom. Čestnú stráž pri katafalku v Slovenskom národnom divadle som za federálnych poslancov stál aj ja. Na pietnom akte poslednej rozlúčky s Dubčekom v Bratislave 14. novembra 1992 sa zúčastnili predstavitelia pol stovky štátov. Pre údajné pracovné zaneprázdnenie pohreb Dubčeka ignoroval predseda českej vlády Václav Klaus. Krčmoví revolucionári jeho postoj kvitovali. Prečo má vraj český demokrat chodiť na pohreb slovenskému komunistovi?

            ■ STÁLE HO ZNEVAŽUJÚ

Havel a takzvaní nežní revolucionári sa už na druhý deň, akože po ich revolúcii, správali k Dubčekovi urážlivo. Na prvé oficiálne stretnutie politických odporcov totalitného režimu, zvolané na 18. novembra 1989, ho nepozvali. Aj keď ho deň predtým ŠtB ako jediného odporcu režimu počas demonštrácie zatkla. Havel si v tom čase hovel na chate a jeho spolurevolucionári posedávali v baroch a krčmách pri pive. V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, že niektorých disidentov na toto stretnutie dovážali eštebáci na svojich autách. V Charte pôsobilo vyše štyridsať spolupracovníkov – agentov ŠtB. V tejto súvislosti sa vynára otázka: Kto vlastne slávnu nežnú revolúciu zorganizoval? Neboli to napokon eštebáci? Aj čelo sprievodu demonštrujúcich študentov predsa viedol poručík ŠtB Žifčák a potom perfektne zahral úlohu zabitého študenta.

Havel sa s Dubčekom stretol až 20. decembra 1989 v Bratislave. Obidvaja boli kandidáti na prezidenta. Formálne ponúkol Dubčekovi prezidentský post a sľúbil, že jeho kandidatúru budú v Čechách podporovať. Úprimnosť Havlovho sľubu sa však v plnej miere odhalila v predvolebnej kampani. Havel s Dubčekom sa mali prihovoriť z balkóna Melantrichu na Václavskom námestí. Havel vystúpil a po ňom sa chystal s prejavom vystúpiť Dubček. Pavel Tigrid, Havlov úradnícky poskok, najpopulárnejšiemu politikovi roku 1968 drzo nedovolil prehovoriť. Vraj pre Havlov nahustený časový program. Dubček sa skromne podriadil. Zmanipulovalo sa všetko tak, aby sa slovenský dráteník nestal prezidentom. Práve preto som napísal glosu, spomínanú v úvode článku.

Disidenti z Havlovho okruhu už začali rozširovať, že Dubček je zradca. Jeho podpis na Moskovských protokoloch prirovnávali k Mníchovskej zrade. Spustila sa obrovská kampaň: Havel na Hrad. Bratislavskí „vápenkári“ na čele so svetoobčanom Fedorom Gálom odskočili od Dubčeka. Dubček sa kandidatúry na federálneho prezidenta vzdal. Takzvaný najväčší demokrat Havel začal likvidovať totalitný režim a budovať vzorovú demokraciu s predsedom vlády, komunistom Čalfom. Ľudia používané konštatovanie „nerob voloviny“, nahradili iným – „nerob havloviny“.

Najslávnejší Slovák Dubček, ktorého svetoví politici, Svätý Otec Ján Pavol II., významné osobnosti, spisovatelia a umelci úprimne obdivovali a doteraz obdivujú, sa, žiaľ, na Slovensku dočkal znevažovania, odsúdenia a kritiky. Najviac sa o to pričinili niektorí vrcholoví pravicoví politici z košiara KDH, SDKÚ, ako aj svetoobčania a im prisluhujúci politickí analytici a novinári – bývalí komunisti mu zazlievajú, že bol komunista. Hlúpo mudrujú, že pri okupácii v auguste 1968 mal organizovať ozbrojený odpor a nemal podpísať Moskovské protokoly. Svetoví politici a významné osobnosti však vedia, ako bol svet vtedy mocensky rozdelený a mier krehký – preto sú stále presvedčení, že Dubček patril a bude patriť medzi najpopulárnejších politikov 20. storočia.


Ďalšie zaujímavé články k nevysvetliteľnej smrti Alexandra Dubčeka, ako aj jeho hodnotenie čítajte:

http://www.snn.sk/index.php/slovo-o-slovensku/1127-slovo-o-slovensku-201245

http://www.snn.sk/index.php/esej/1096-zastavnik-slusnosti-a-nadeje-i

http://www.snn.sk/index.php/publicistika/1083-pamaetnik-na-autostradnom-kilometri-77-88-pri-humpolci

http://www.snn.sk/index.php/reportaz/1126-preco-stale-mlci-reziser-neznej-revolucie

http://www.snn.sk/index.php/esej/1036-slovenska-buducnost-je-v-minulosti

http://www.snn.sk/index.php/3-otazky-pre/752-3-otazky-pre-profesora-ivana-laluhu-ucastnika-narodno-emancipacneho-zapasu

http://www.snn.sk/index.php/3-otazky-pre/336-3-otazky-pre-profesora-ivana-laluhu

http://www.snn.sk/index.php/budovanie-statu2/99-rozchod-slovakov-s-cechmi-obdivoval-svet-snn-47

http://www.snn.sk/index.php/budovanie-statu2/36-prezident-havel-nemal-mecara-rad

 

 

 



Pridaj komentár