Alojz MACEK - Uznávaný generál armády slovenskej mládeže


macekNárodovectvo Alojza Maceka možno porovnať len s aktivitami najväčších rodoľubov

Vojtech KARPÁTY

Medzi neprávom zaznávaných a opomínaných slovenských národných pracovníkov a obetavých mládežníckych organizátorov dvadsiateho storočia patrí svojou spolkovou činnosťou, dielom, no najmä pevnými mravnými a ideovými postojmi Alojz Macek. Koncom júna sme si pripomenuli tridsiate siedme výročie úmrtia tejto nedocenenej osobnosti slovenského mládežníckeho spolkového života.

Alojz Macek sa narodil 9. apríla 1909 v Borskom Svätom Mikuláši v senickom okrese v roľníckej rodine. Ľudovú školu vychodil v rodnej obci a po jej skončení pokračoval v  štúdiách na trnavskom gymnáziu, kde maturoval v roku 1929. O dva roky neskôr sa stal pracovníkom Krajinského úradu v Bratislave, začal študovať na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale toto štúdium v roku 1937 pre pracovnú zaneprázdnenosť v mládežníckych spolkoch prerušil. Od roku 1938 sa naplno a profesionálne venoval výstavbe a vedeniu Hlinkovej mládeže – najmasovejšej mládežníckej organizácie na Slovensku v rokoch 1938 – 1945.

SKAUTSKÉ OBDOBIE

Macek patril v tridsiatych rokoch minulého storočia medzi hlavných predstaviteľov a funkcionárov Slovenského katolíckeho skautingu a už od roku 1930 v ňom zastával funkcie krajinského tajomníka a podnáčelníka. Slovenský katolícky skauting sa začal formovať ešte začiatkom dvadsiatych rokov, prvé oddiely boli založené v roku 1922 v Bratislave (Dr. Eugen Fikorn) a v Trenčíne (František Tiso) a ďalšie vznikli zakrátko v Trnave, Nitre, Spišskej Kapitule a vo Zvolene. Ich prvá organizačná forma (Slovenskí katolícki skauti) má ešte formu sekcie Združenia katolíckej mládeže (SKM). Zjednocovacie práce pred zrodom samostatného slovenského katolíckeho skautského spolku sa úspešne zavŕšili 26. augusta 1928, keď vznikla ich jednotná organizácia s názvom Ústredie slovenských katolíckych skautov (ÚSKS). Jej členstvo v londýnskom skautskom ústredí bolo podmienené paralelným a povinným členstvom v pražskom Zväze junákov – skautov Republiky Československej (ZJS RČS). Aj pri zrode ÚSKS stál Alojz Macek, ktorý sa zúčastnil už na jeho ustanovujúcom augustovom valnom zhromaždení spolu s blumentálskym kaplánom Jozefom Lukačovičom (krajinský náčelník), bratislavským kanonikom Jozefom Šrobárom (krajinský starosta) a profesorom Jozefom Hlavatým. Tu ho zvolili do krajinského spolkového vedenia. Zároveň sa od roku 1935 stal tajomníkom Ligy katolíckych skautov, ktorá združovala štyri katolícke skautské národné a krajinské organizácie v ČSR. V tomto čase malo ÚSKS vo všetkých regiónoch Slovenska už vyše päťtisíc riadnych členov.

PROTI CUDZÍM VZOROM

Po vyhlásení slovenskej autonómie boli začiatkom decembra 1938 rozpustené všetky spolky, branné a čiastočne i mládežnícke organizácie na Slovensku. Neboli to iba spolky ľudáckych oponentov, ale svojim telocvičným, branným a niektorým mládežníckym združeniam ukončila činnosť aj Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Jedinou nástupníckou brannou organizáciou v autonómnej Slovenskej krajine a neskôr aj v prvej Slovenskej republike sa stala Hlinkova garda (HG). Ešte ako jej súčasť sa pre mladú generáciu zároveň začala kreovať Hlinkova mládež, ktorá sa však pod Macekovým vedením postupne koncom roku 1939 a začiatkom roku nasledujúceho postupne vymanila z jej područia a smerovala samostatnou cestou. Kým HG podľahla ideologickej indoktrinácii národného socializmu a sama sa stala jeho aktívnym šíriteľom a propagátorom, Hlinkova mládež sa pod starostlivým vedením jej zborového a neskôr hlavného veliteľa A. Maceka ubránila týmto tendenciám. Z výchovných smerníc Hlinkovej mládeže bola vylúčená štvavá rasová a protižidovská kampaň a výučba rasových teórií, ktorá bola samozrejmým javom a povinnosťou v nemeckej Hitler-Jugend (JH) či v ďalších mládežníckych organizáciách „Novej Európy“ pod kuratelou Nemeckej ríše.

Periodická a neperiodická tlač Hlinkovej mládeže (Stráž, Vĺča, Nová mládež) prinášala na svojich stránkach minimálne množstvo ideologizujúcich článkov a už vôbec sa nespomínajú termíny ako národný socializmus či národno-socialistická revolúcia. Nemecká Bezpečnostná služba SD (Sicherheitsdienst) na Slovensku označila hlavného veliteľa HM A. Maceka za „vzorový príklad jezuitu v uniforme“ a po „provokácii“ v podobe modlitby pred jedlom pri slávnostnej návšteve ríšskeho vodcu mládeže nacistickej HJ Arthura Axmanna sa Nemci definitívne utvrdili v presvedčení, že práve on je hlavnou a zásadnou prekážkou, aby Hlinkovej mládeži vnútili ideológiu národného socializmu a rasizmu. Macek statočne vzdoroval týmto snahám nemeckých i domácich nacistických radikálov a až do roku 1945 stál pevne na pozíciách tradicionalistického slovenského kresťanského nacionalizmu. Dokázal to aj po roku 1940, keď sa na neho i na celý činovnícky (dobové pomenovanie pre dôstojníkov a poddôstojníkov HM) zbor Hlinkovej mládeže zostril nátlak z nemeckej strany, ktorého výsledkom malo byť zradikalizovanie a nacifikovanie starších príslušníkov HM. Mali na to poslúžiť domáce, no najmä zahraničné zdroje. Tie domáce predstavovala predovšetkým Hlinkova garda, ktorej vplyv na HM bol však po roku 1941 minimálny a zanedbateľný. Oveľa nebezpečnejšou hrozbou sa pre zdravý vývoj mladej slovenskej generácie stal nemecký poradca – beráter – so svojím štábom, ktorých v lete 1940 pridelili k Hlavnému veliteľstvu Hlinkovej mládeže (HVHM). Bol ním HJ-Hauptbannführer Rudolf Henkel, ktorý však nebol taký agresívny, ambiciózny a cieľavedomý ako poradca pre Hlinkovu gardu SS-Obergruppenführer Viktor Nageler. O priamu a efektívnu nacifikáciu Hlinkovej mládeže sa usiloval najmä prehĺbením a zintenzívnením kontaktov medzi vodcovským zborom a vybranými radovými členmi HJ a HM.

ORGANIZAČNÁ PRÁCA

Macek v roku 1939Miestne a regionálne organizačné štruktúry Hlinkovej mládeže sa začali intenzívnejšie formovať hneď v prvých mesiacoch roku 1939. Nová jednotná mládežnícka organizácia už v prvých týždňoch svojho vzniku deklarovala svoje poslanie ako snahu dať slovenským „chlapcom celú mravno-náboženskú, kultúrnu, osvetovú, technickú, telesnú, strážnu, pohotovostnú, obrannú, sociálno-zdravotnú výchovu a prípravu na budúci spoločenský, občiansky a vojenský život“.

Vtedajší zborový vodca HM Alojz Macek toto zakladajúce obdobie opísal: „Temer vo všetkých centrách oblastí a vo viacerých centrách politických okresov po celom Slovensku sme usporiadali informačné prednášky o HM pre kruhy vychovávateľské. Týmito prednáškami a kurzami sme zachytili ochotu a vôľu inteligencie spolupracovať na výchove chlapcov na brannú pohotovosť. Z prihlásených sme vybrali zatiaľ 1 320 činovníkov HM v 789 obciach, v ďalších 350 obciach sa HM zakladá toho času.“

Koncom novembra 1939, teda necelý rok od svojho založenia, mala Hlinkova mládež vo svojich radoch už 11 880 chlapcov, ktorí sa zaplatením členského a získaním legitimácie stali jej riadnymi členmi. Ďalších 10 tisíc chlapcov podalo prihlášky do HM. Žiaľ najväčšiu, tridsaťtisícovú skupinu tvorili chlapci zo sociálne slabších rodín, ktorí neboli schopní zaplatiť členské príspevky. Aj keď neboli plnoprávnymi členmi organizácie, mohli sa tiež zúčastňovať na jej všetkých schôdzkach, výletoch a ďalších akciách. Vychovávatelia HM sa im venovali s rovnakou angažovanosťou a pozornosťou ako riadnym členom. Tento moment ukazuje na pozoruhodný sociálny rozmer pestovania národnej spolupatričnosti v tejto organizácii rovnako ako neskorší vznik sociálnych fondov, kam majetnejší členovia prispievali pre chudobnejších bratov nielen na členské príspevky, ktoré boli nižšie ako u solventnejších, ale aj na zakúpenie uniformy, prípadne na zaplatenie cestovného a pobytu v niektorom z letných táborov HM.

Treba tiež zdôrazniť, že členstvo v HM bolo na rozdiel od mládežníckych organizácií vtedajšej „Novej Európy“ dobrovoľné. Napriek tomu sa z HM stala masová organizácia, ktorej radmi prešlo v rokoch 1939 – 1945 podľa spomienok jej hlavného veliteľa A. Maceka takmer pol milióna mladých Slovákov a Sloveniek. Nie však preto, ako to tvrdia marxistickí a svetoobčianski historici – ideológovia, že predstavovala vynútenú prorežimnú mládežnícku aktivitu, ale predovšetkým pre prístup vychovávateľov k mládeži, pre pestrosť výchovného a zábavného programu, ako i pre možnosť športového, kultúrneho a umeleckého vyžitia mladých Slovákov bez rozdielu ich sociálnej úrovne a hmotného a finančného zabezpečenia. Všetky tieto motívy potvrdzuje množstvo pamätníkov – bývalých členov a aktivistov HM, ktorí sa zhodli vo svojich výpovediach v tom, že o ideológii národného socializmu či o rasových teóriách v HM od inštruktorov a vodcov HM nikdy nepočuli, a jediné, na čo kládli títo činovníci vo výchove dôraz, bolo tradicionalistické kresťanské slovenské vlastenectvo a slovenský nacionalizmus.

Dievčatá boli organizované v sekcii Hlinkova mládež pre dievčatá (HMD). Okrem HM však existovali na Slovensku aj ďalšie mládežnícke spolky a združenia akademicko-náboženského charakteru. Najaktívnejšími boli Ústredie slovenského katolíckeho študentstva, Združenie katolíckej mládeže, Združenie vysokoškolského študentstva a Združenie evanjelickej mládeže.

RIADIACE AKTIVITY

 Popri povinnostiach zborového (od mája 1939) a hlavného (od 20. augusta 1940) veliteľa HM zastával Alojz Macek v rokoch existencie prvej Slovenskej republiky viaceré funkcie a úrady. Od novembra 1941 bol poslancom Snemu Slovenskej republiky a od roku 1942 sa stal hlavným veliteľom Slovenskej pracovnej služby. Zároveň v rokoch 1943 – 1945 zastával funkciu podpredsedu Slovenského červeného kríža (SČK). V apríli 1945 emigroval pred postupujúcou Červenou armádou do Rakúska, kde sa mu podarilo ukrývať tri roky. Od roku 1948 žil v argentínskom exile v Buenos Aires a v rovnakom roku, dňa 28. augusta 1948, nad ním vyniesol tzv. Národný súd v Bratislave, ktorý ho súdil v neprítomnosti, rozsudok doživotného žalára, pätnásťročnej straty občianskych práv a konfiškáciu celého majetku. V slovenskom emigrantskom hnutí aktívne a v úzkej spolupráci s Ferdinandom Ďurčanským pracoval ako podpredseda a tajomník Slovenského oslobodzovacieho výboru a Slovenskej oslobodzovacej rady. V prvej polovici sedemdesiatych rokov sa stal jedným z podpredsedov Svetového kongresu Slovákov (SKS). Počas zjazdu tejto organizácie v Ríme 21. júna 1975 nečakane umiera. Jeho telesné pozostatky previezli do Argentíny a pochovali v Buenos Aires. Slovenská emigrantská tlač sa s Alojzom Macekom rozlúčila nespočetnými nekrológmi, spomienkami spolupracovníkov i národných aktivistov a organizátorov slovenského života v zahraničí. Za všetky spomeňme aspoň charakteristiku, ktorej autorom je básnik Dr. Jozef Zvonár – Tieň, ktorú priniesol čitateľom na svojich stránkach Kalendár Slovenského kultúrneho spolku v Argentíne v roku 1977.

„Národovectvo Alojza Maceka možno porovnať len s národovectvom tých najväčších slovenských vlastencov. Dalo by sa povedať, že tak ako všetci velikáni slovenskej histórie aj Alojz Macek bol chronicky chorý na lásku k svojmu národu. Alojz Macek bol príkladom aj v mnohých iných smeroch. Všetci jeho spolupracovníci sa od neho učili – niektorí aj naučili – dôslednosti pri plánovaní každej akcie. A. Macek domyslel každú záležitosť do najmenších podrobností. Alojz Macek bol nesporne generálom armády slovenskej mládeže. Viedol ju k láske k Bohu, ale vzhľadom na danú skutočnosť zdôrazňoval potrebu, aby slovenská mládež, prinajmenej v exile, bola vedená v duchu zdravého slovenského nacionalizmu. Nemohol som sa zdržať sĺz, keď v rámci (bývalých príslušníkov – pozn. V. K.) Slovenskej pracovnej služby Rudolf Oscity lúčiac sa s vystretou mŕtvolou rodoľuba Alojza Maceka v hlase dvoch slov: „Zbohom, veliteľ!“ vyjadril všetku našu úctu i rozlúčkové pocity jednému z veľkých synov nášho národa. Nuž, zbohom, náš veliteľ, brat Alojz Macek!“



Pridaj komentár