Andrej KMEŤ -Žil v Bohu, pre národ a odovzdal sa slovenskej vede


Kmeť štvorecUplynulo 105 rokov od smrti významného kňaza, vedca a dejateľa Andreja Kmeťa

Žil v Bohu, pre národ a odovzdal sa slovenskej vede

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: archív SNN

Kňaz a vlastivedný bádateľ Andrej Kmeť sa výrazne zapísal do slovenského kultúrneho, politického a odborného diania druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia. S jeho menom je spojený vznik dvoch významných inštitúcií – Muzeálnej slovenskej spoločnosti a Slovenského národného múzea. Bol aj spoluzakladateľom katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Stelesňoval v sebe jednotu duchovného, vedeckého i osvetového činiteľa a nositeľa matičných ideí. Náplň Kmeťovho života výstižne vyjadruje výrok: „Nežil sebe, žil Bohu, národu a vede,“ vytesaný na jeho pomníku v Banskej Štiavnici. Pamätník zobrazuje vedca s knihou v ruke, s pohľadom upretým na jeho milované Štiavnické vrchy. Vďační občania Banskej Štiavnice ho odhalili pri príležitosti 30. výročia jeho úmrtia a bol postavený z dobrovoľných finančných príspevkov.

Narodil sa 19. novembra 1841 v Bzenici, neďaleko Hliníka nad Hronom. Otec Štefan bol kováčom, ktorý rád čítal náboženské i vzdelávacie knihy a bol vtipným rečníkom. Dominantná v rodine bola matka Alžbeta, rodená Kabinová. Starala sa o osem detí, z ktorých Andrej bol najmladší. Do školy začal chodiť v rodnej dedine, pokračoval v Žarnovickej Hute a v Banskej Štiavnici, kde absolvoval i šesť gymnaziálnych tried u piaristov. Maturoval v Trnave a vtedy už bol rozhodnutý stať sa kňazom. V roku 1861 prešiel na teológiu do Ostrihomu. 

VSTÚPIL DO MATICE

Ocitol sa medzi národovcami, ktorí mu hneď poslovenčili meno – z maďarského Kmety sa vrátil k pôvodnému slovenskému Kmeť. Aktivizoval sa v prácach Cirkevno-literárnej školy slovenskej. Ešte ako študent teológie sa stal členom Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine a členom Svätojánskeho dedičstva v Prahe. Maďarizačný útlak, ktorý zažívali slovenskí študenti v ostrihomskom seminári, ho takmer prinútil odísť zo štúdia.

V roku 1864 mu priateľ Andrej Radlinský, farár v Kútoch, ponúkol miesto kaplána. Sľuboval mu i redigovanie svojich časopisov Cyril a Metod, Vojtech, Slovesnosť. No osud zaviedol Kmeťa hneď po vysvätení za kňaza 8. marca 1865 inam. Stal sa kaplánom v hontianskej dedine Senohrad. Tu svoje literárne a vedecké plány dočasne odložil, zato veľa študoval ľudové umenie, jazyk, staré tradície, zbieral rastliny a ich semená. Založil cirkevnú knižnicu, učil ľudí ovocinárstvu, skupoval hontianske výšivky a posielal ich do sveta. V roku 1868 sa stal farárom v Krnišove, chudobnej dedinke odrezanej od sveta. Začal usilovne študovať geológiu a mineralógiu, pokračoval v zbieraní rastlín a pomýšľal na organizovanie vzdelávacej a vedeckej činnosti.

NA FARE V PRENČOVE

Kmeť Od roku 1871 spravoval prenčovskú faru, kam sa však natrvalo presťahoval až v roku 1878. To už bol bližšie k Štiavnici a svoju literárnu a vedeckú činnosť mohol opäť a lepšie rozvíjať. Začal korešpondovať s poprednými botanikmi celej Európy, písal vedecké články o rastlinách do nemeckých a maďarských časopisov. V Národných novinách číslo 93 z roku 1892 mu vyšiel článok, v ktorom vyzýva k uchovaniu dedičstva našich predkov. Píše v ňom: „Zbierajme pamiatky časov dávnych, aby zachovali sme ich pre ďalekú budúcnosť. V potomstve chceme mať uctených predkov svojich, keď hľadáme, zbierame a na bezpečnom mieste zachraňujeme všetky pamiatky, ktoré pôda otcovská či vo vnútri a či na povrchu svojom zachovala po nich. V tých pamiatkach skrýva sa veľmi pekné a hlboké poučenie. Keď chceme niečo zachrániť pred zahynutím, aspoň na pamiatku, utekajme s tým do múzea, aby nám to nová móda nepovyhadzovala na smetisko, kde navždy zmizne. Ukrývajme pred nivočmi do múzea, ako do bezpečného útulku.“ Jeho výzva našla odozvu u viacerých, národne orientovaných vzdelancov a literátov. Veď po slovenských dedinách chodili zbierať piesne a „starinu“ pre muzeálnu spoločnosť i významní spisovatelia, medzi inými aj Jozef Gregor Tajovský alebo Andrej Halaša.

V tom období bol Andrej Kmeť aj v úzkom kontakte s mnohými básnikmi. Stal sa členom osvaldovskej skupiny, pomenovanej podľa Františka Richarda Osvalda. Ten vydával Literárne listy ako prílohu časopisu Kazateľňa (vychádzal do roku 1908). Skupina vydala tri almanachy Tovarišstva, okolo ktorých sa združila umelecká i vedecká katolícka inteligencia.

TLAK MAĎARIZÁCIE

Po zatvorení slovenských stredných škôl a Matice slovenskej rozvinula uhorská (maďarská) vláda silný maďarizačný nápor. Za štátnu reč vyhlásila maďarčinu, a to aj v čisto slovenských krajoch. Zriadili sa maďarizačné organizácie, napríklad spolok Femke (1883), ktorý využíval na svoje ciele zhabaný majetok Matice slovenskej. Možnosti národnej výchovy sa zúžili len na rodinu a literatúru.

Silný národný útlak spôsobil, že na Slovensku sa nemohli budovať celonárodné kultúrne a umelecké inštitúcie ako základne pre rozvoj vedy, kultúry a umenia. Keďže v Uhorsku nebola slovenská vysoká škola ani významnejšia vedecká inštitúcia, odchádzali naši vedeckí pracovníci, ako geológ Dionýz Štúr, fyzik Aurel Stodola, komeniológ Ján Kvačala a ďalší, do cudziny. Na Slovensku pracovali v ťažkých podmienkach neraz osamotene jednotlivci – napríklad botanik Jozef Holuby, jazykovedec Jozef Škultéty, Samo Czambel a tiež už v tom čase známy botanik a národopisec Andrej Kmeť. V roku 1884 študoval dokonca rastliny v dvorskej záhrade vo Viedni. Slúžieval tam omšu v Kaplnke Svätého srdca, kde mu mníšky ponúkli miesto katechétu.

■ MUZEÁLNA SPOLOČNOSŤ

Andrej Kmeť sa odhodlal založiť namiesto rozpustenej Matice slovenskej nový vedecký spolok. Začiatky boli veľmi ťažké. Okrem botaniky a geológie si pribral na štúdium aj zemepis a archeológiu. Jeho vedecká kvalifikácia a dlhoročná zberateľská činnosť ho predurčili, aby sa stal predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorá vznikla najmä jeho pričinením v apríli v roku 1893. Už predtým, v roku 1892, navrhol založiť Slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Martine a s filiálkami vo všetkých slovenských mestách. Sám vypracoval návrh jej stanov, ktoré boli prijaté. Tento jeho počin predstavuje historický medzník vo vývine slovenskej národnej vedy.

Ďalších jedenásť rokov budoval Slovenské národné múzeum v Turčianskom Svätom Martine. Robil archeologické vykopávky, venoval múzeu svoje cenné geologické, mineralogické a botanické zbierky (životným dielom Andreja Kmeťa je skvostný herbár obsahujúci 72 tisíc exemplárov rastlín, zaujímavých je 1 500 druhov šípových ruží). Skupoval starožitnosti, preparované zvieratá a hmyz, robil verejné finančné zbierky. Jeho zásluhou bol v auguste v roku 1906 položený základný kameň novej muzeálnej budovy, ktorú o rok neskôr odovzdali verejnosti. Od roku 1898 vydával aj Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti a spoločnosť, ktorej predsedom bol dlhé roky práve Andrej Kmeť, existovala až do roku 1962. Po necelých sedemdesiatich rokoch bola oficiálne rozpustená. Jej posledným predsedom bol archeológ Štefan Janšák, veľký obdivovateľ Andreja Kmeťa a autor jeho biografie (1941), ktorú napísal pri príležitosti stého výročia Kmeťovho narodenia.

PUBLICISTICKÁ TVORBA

Andrej Kmeť nevynikol len ako vedec a organizátor. Bol aj polyglot. Znalosť latinčiny, maďarčiny, nemčiny, ruštiny a francúzštiny mu sprístupnila publikované výsledky európskej vedy. On sa ich potom snažil posunúť ďalej k čo najširším vrstvám. Jeho najdôležitejšie publikované práce sú Veleba Sitna (1893), O výšivkách a čipkách v Honte (1893), Starožitnosti v Honte (1895), Recenzia (1895), Sitno a čo z neho vidieť (1900), Ďalšie výskumy z obvodu Sitna (1902). Písal popularizačné brožúrky a články nielen do slovenských časopisov a novín, ako boli napríklad Obzor, Katolícke noviny, Národné noviny, Orol, Národný hlásnik, Pútnik svätovojtešský a iné, ale aj do cudzojazyčných – Österreichische botanische Zeitschrift, Uhorské noviny, Deutsche botanische Monatschrift.

Kmeť bol vedecky aktívny aj v spolkoch, ktorých bol členom – Svätojánskeho dedičstva v Prahe, Matice slovenskej (do roku 1875), Spolku sv. Vojtecha v Trnave, Prírodovednej spoločnosti v Budapešti, Zoologicko-botanickej spoločnosti vo Viedni, Rádhošta v Prahe, Vlasteneckého musejního spolku v Olomouci, Medzinárodnej dopisovateľskej spoločnosti.

NAŠIEL MAMUTA

Hoci sa držal verne katolíckej viery, nebál sa kritizovať – pasivitu, maďarizáciu, zlú sociálnu politiku. Mal odvahu a schopnosť vysmievať sa vládnym nariadeniam, ako bol Zákon o ochrane vtáctva, keď vláda pripúšťa vyrubovanie lesov, alebo Starostlivosť o zdravie rožného statku, keď ľudia mrú na týfus a choleru. Ako kňaz vždy bránil materinskú reč pred vytláčaním z kostolov i zo škôl a usiloval sa odstraňovať duchovnú aj hmotnú biedu ľudí – zakladal svojpomocné pokladnice a hospodárske, kultúrne i osvetové spolky, podporoval drobné slovenské podnikanie, využíval každú príležitosť zadovážiť chudobným možnosť zárobku. Bojoval proti alkoholizmu, založil školskú štepnicu, cirkevnú knižnicu, čitateľský spolok, roľnícku technickú a hospodársku knižnicu, ovocinársky spolok.

Ako historik a archeológ dokazoval autochtónnosť Slovákov v Uhorsku a ako jeden z prvých u nás robil systematické archeologické vykopávky s odbornými opismi nálezov. Na strednom Slovensku s pomocou spolupracovníkov objavil slovanské urny, nástroje, zbrane, šperky a podobne. V Beši našiel a zachránil kostru mamuta. Zaujímala ho tiež etnografia a folkloristika. Do dejín svetovej botaniky vstúpil objavením nových druhov rastlín, najmä ruží.

Prácu mu sťažovali neustále zdravotné problémy. Trpel nimi od prekonaného zápalu pľúc v roku 1865. Ťažkosti so zdravím mu pomáhalo prekonať osobné heslo: „Pracovať tak, ako čo by sme nikdy neumierali, žiť tak, ako čo by sme vždy umierali, a ponáhľať sa dobré činiť, lebo život je krátky.“ Časté prechladnutia a opakované zápaly pľúc ho v roku 1895 takmer pochovali. Vtedy sa usiloval presťahovať do Martina, kde by mal lekársku opateru. Podarilo sa mu to až v roku 1906. No choroba ho prinútila v roku 1907 odísť na odpočinok. Krátko na to 16. februára 1908 zomrel po prevezení z těšínskej nemocnice.

■ VELEBA SITNA

Ukážku z autorovho diela Veleba Sitna (1893) prinášame v dobovom jazyku, ktorým Kmeť písal: „Od vypočítania húb na Sitne a okolo Sitna ráči ma láskavý čitateľ, úfam, dišpensovať, tým bož, že vypočitovanie ostatných rastlín ho môže už i tak zunovať. Toto odvetvie nenie ešte dôkladnejšie preskúmané: nie že by mne málo húb bolo známych (je to už množstvo: aj zriedkavých, ba i novotných máme viac), ale ešte nachodím vždy a zhusta nové rody a druhy a nové stanoviská a náleziská. Nad bohatosťou našej hubovej flory žasnú moji priatelia, čo z čiastky tomu treba pripísať, že v Sitne mnoho dreva shnije. Máme i pravé zriedkavosti! Viac než v pädesiatich veľkých balíkoch nachodia sa huby v papieroch, zväčša v početných a bohatých exemplároch, jakožto pravidelná sbierka botanická. Mimo toho mám velikú sbierku v prirodzenej podobe v sklenej skryni, čo len za to pripomínam, že by človek ani nemyslel, že i z húb sa dá sostaviť sbierka, aj oku lahodiaca a trvanlivá. Preukázal som v krátkosti, že pri všetkej chudobe flory sitnianskej nie sme dáki chudáci. Máme sa čím predstaviť. No koho by toto nepritiahlo na Sitno, toho nech pritiahne jeho národnia i historická, i topografická pamätihodnosť, alebo aspoň touristický pôžitok.“ 

Odkaz dejateľa Andreja Kmeťa je stále aktuálny: „Nemôžeme sa vyhovárať, že boli zlé časy. Časy budú ešte horšie, no časy si musíme hľadieť sami obracať!“



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.