Anton HYKISCH: Rojčil som o akomsi kresťanskom sociálnom hnutí


ROZHOVOR TÝŽDŇA

Anton Hykisch: Rojčil som o akomsi kresťanskom sociálnom hnutí

V sedemnástich prešiel ôsmimi väznicami

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Na čo myslí slovenský spisovateľ Anton Hykisch 17. novembra, keď stojí pred pamätníkom popraveným a umučeným politickým väzňom komunizmu? Spomína na vlastné utrpenie počas vypočúvania štátnou bezpečnosťou, lebo chcel ujsť do slobodného sveta? Na kamarátov? Alebo rozmýšľa o tom, aký mohol byť jeho život, keby na našich hraniciach nespadla železná opona? Ako dávno to bolo. Detstvo poznačené vojnou. Keď sa skončila, mal iba trinásť rokov. A ďalších štyridsaťštyri prežil  v zákrytoch socializmu – raz bol A. Horník, inokedy Ahy či Peter Arnošt, lebo veľmi chcel písať... Aké príznačné: Krok do neznáma bol v roku 1959 Hykischovým literárnym debutom, ktorý mal krátke trvanie. Len čo vyšiel, musel byť z ideologických dôvodov zošrotovaný. Nuž, poďme spomínať...

Svoju profesionálnu kariéru ste začali v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Aké spomienky sa viažu na  toto obdobie?

Na roky po februári 1948 nemám dobré spomienky. Pochádzam z rodiny „triednych nepriateľov“. Moji rodičia sa rozviedli a vychovávali ma starí rodičia a tetušky, všetci silne nábožensky založení.  Už ako chlapec som pozorne sledoval politické udalosti. Rojčil som o akomsi kresťanskom sociálnom hnutí. Stalinský socializmus s diktatúrou jednej strany som odmietal. Pod vplyvom zahraničných rozhlasov sme sa traja gymnazisti z Banskej Štiavnice v roku 1949 rozhodli utiecť do slobodného sveta. Pri pokuse prekročiť  hranice do Západného Nemecka nás chytili, kruto vypočúvali. Prešli sme ôsmimi väznicami. Našťastie sme boli neplnoletí a dostali sme len podmienečné tresty. Za pomoci strýka, ktorý bol funkcionárom KSS, som sa dostal dokonca na vysokú školu ekonomickú. Tam som sa zoznámil so skupinkou veriacich chlapcov z Trnavy.  Študovali sme súčasne s Marxom potajme aj katolíckych filozofov, pápežské encykliky. Dodnes mám plné zošity poznámok z tých rokov. Členom strany som nikdy nebol. Opísal som tie roky v románe Rozkoše dávnych čias  (Matica slovenská, 2009).

Neskôr ste pracovali ako redaktor rozhlasu. Čo prežíval novinár v slobodnejších šesťdesiatych rokoch?

Vysokú školu som absolvoval v roku 1956, keď sa skončila stalinská éra. Vypukli nepokoje v Poľsku a povstanie v Maďarsku. Ako mladý človek s trpkými skúsenosťami som sa obrátil k literatúre. Začal som písať poviedky a reportáže. Podcenil som však silu diktatúry. Môj prvý román o dezilúziách vysokoškolákov mal vyjsť v lete 1959, ale povereník vnútra ho dal zošrotovať. Vyšlo najavo, že nádejný mladý autor je potenciálny nepriateľ. O niekoľko rokov sa situácia obrátila. Prišli liberálne šesťdesiate roky, prvé rehabilitácie. Ako mladého prozaika ma zavolali do literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave. Cenzúra zoslabla. Režim umožnil aj prvé cesty na Západ – prirodzene bez rodinných príslušníkov. Ako nestraník som podporoval úsilie dubčekovských reformných komunistov. Písal som články o právach nestraníkov do Smeny a Kultúrneho života. Vpád vojsk varšavského paktu ukončil obdobie relatívnej slobody. Viacerí novinári a spisovatelia sme boli na desaťročia umlčaní.

● Boli historické romány, ktoré ste vydali počas bývalého režimu, únikom z reality alebo vás táto problematika oslovovala hlbšie?

Ako „antisocialistický živel“ som po roku 1969 nesmel publikovať. Situácia sa zlepšila, keď v Moskve zavládla Gorbačovova „perestrojka“  Viacerí dovtedy zakázaní autori (Karvaš, Ťažký, Hykisch) sme dostali možnosť publikovať. Otvorená politická kritika nebola možná, a tak som sa obrátil k historickým témam. V dvojdielnom románe Čas majstrov som opísal zápas stredovekého výtvarníka Majstra M. S. s politickou mocou. V románe z čias osvietenstva Milujte kráľovnú som poukázal na možnosť zlepšiť situáciu ľudí reformami „zhora“, ako to robili Mária Terézia a Jozef II.  Román Spomeň si na cára  zo začiatku 20. storočia opisuje vládu bulharského cára Ferdinanda Coburga.  Pozdvihol Bulharsko na modernú úroveň a mal srdečné vzťahy k Slovensku a Slovákom.

● Ako hodnotíte oficiálnu slovenskú historiografiu?

Nie som profesionálny historik, ale po celý život som sa históriou zaoberal. Necítim sa povolaný známkovať profesionálnych historikov. Myslím si, že viacerí upadajú do detailizmu. Z historických detailov nevedia (či nechcú?) vyvodiť  všeobecnejšie závery. Nedokázali nájsť kľúč k našim dejinám. Nevyhmatali geopolitické a filozofické súvislosti dejín Slovenska a Slovákov v Európe. Po návrate z Kanady v knihe politologických esejí Nebojme sa svetaSprievodca globálnym myslením  (Lizard, 2001) som načrtol svoje názory.  Ako to už býva na Slovensku zvykom, túto knihu oficiálni vedci a recenzenti odignorovali.  

● Rok 1989 vám otvoril dvere do politiky. V rokoch 1990 – 1992 ste boli poslancom SNR za KDH a v rokoch 1993 – 1997 veľvyslancom v Kanade. Ako ste sa v nej cítili?

Svoj vzťah k politike som obšírne vyjadril v knihe spomienok Ako chutí politika (Vydav. P. Rašla, 2004).  Osobitnú pozornosť venujem zápasu o štátoprávne postavenie Slovenska. Aktívne som sa usiloval o vyhlásenie suverenity Slovenskej republiky. Ako poslanec a člen predsedníctva vtedajšej SNR za KDH som sa dostal do sporu s vedením KDH, menovite s Jánom Čarnogurským, ktorý vtedy nepripúšťal možnosť rozpadu federácie. Snahy o deklaráciu suverenity označil za zločineckú činnosť. Bol som pri zrode odbojnej skupiny Jána Klepáča, ktorá sa neskôr konštituovala ako SKDH  (Slovenské KDH). Agendu suverenity Slovenska prevzalo vtedy vznikajúce  HZDS Vladimíra Mečiara a Slovenská národná strana. Odvtedy KDH stratilo značnú časť voličskej základne.  

● Čo vám politika dala a zobrala?

Po novembri 1989 vstúpili do slovenskej politiky stovky nových ľudí. Odkryl sa nám neznámy svet moci a vplyvu. Mnohí z nás ponímali účasť v politike ako ozajstnú službu národu. Ako veriaci kresťan som čoskoro zistil, že politika nie je misionárstvo, ani dušpastierstvo, ale zložitá pragmatická činnosť, kde sa pohybujete medzi mantinelmi. „Politik sa nemusí stať darebákom, ale má na to viac príležitostí než radový občan,“ napísal som v knihe Ako chutí politika. Politik musí byť naozaj vnútorne slobodný a mať pevné mravné zásady, aby odolal pokušeniu použiť moc na nekalé ciele. Žiaľ, mnohí dnešní politici sa takýmito úvahami netrápia.  Urobili si z politiky obyčajný biznis, nástroj na zbohatnutie. 

● Ján Čarnogurský svoj odchod z politiky komentoval slovami, že je rád, že bude konečne slobodný. KDH bol váš politický subjekt, cítili ste sa v ňom slobodný? Ste stále jeho členom?

Politická činnosť si vyžaduje plné nasadenie. Politik je často otrokom valiacich sa udalostí. Veľa ráz nemá čas rozmýšľať sám nad sebou a nad následkami svojich rozhodnutí. Veľkým problémom je poslušnosť k vlastnej strane  či hnutiu, presnejšie – vedeniu hnutia. Ja som sa politicky rozišiel s vedením KDH práve v otázke vzťahu k vtedajšej federácii a budovaniu slovenskej štátnosti.  Tiež spájanie sa KDH s liberálnymi smermi považujem za veľký omyl. V roku 1990 som prijal kandidatúru  za poslanca KDH. Nebol som však formálne členom KDH a nie som ním ani dnes. Som však  zástancom kresťanského sociálneho hnutia. Mám priateľov a známych  v KDH, aj v iných politických stranách – okrem  liberálnych.

V jednom rozhovore ste povedali, že ako diplomat za Mečiarových vlád ste sa cítili bezmocným.  Prečo ste sa nevzdali funkcie, keď ste sa nestotožňovali s politikou vlády, ale dokonca ste presluhovali?

Politika Mečiarových vlád bola neustálym terčom kritiky zakladajúcich mocností Severoatlantickej aliancie – Spojených štátov a Kanady. Vtedajšia zahraničná politika Slovenskej republiky bola v protiklade s politikou našich stredoeurópskych susedov: Poľska, Česka a Maďarska, členov Vyšehradskej štvorky. Slovensko sa dostalo do politickej izolácie. Táto politika vážne poškodila záujmy nášho nového štátu. Ako malý stredoeurópsky štát nemôžeme ostať osamotení. Musíme byť vo všetkých zoskupeniach, kde sú aj naši susedia. Inak riskujeme našu skazu. Ako výraz nespokojnosti s politikou vtedajšej vlády v lete 1997 som sa vzdal funkcie veľvyslanca v Kanade a rozviazal som pracovný pomer s Ministerstvom zahraničných vecí SR. Zvyčajná dĺžka vyslania veľvyslanca je štyri až päť rokov. Ja som  dobrovoľne odišiel po štyri a pol roku. 

Ako vnímate vývoj na Slovensku po roku 1989?

Napriek všetkým kopancom, omylom a zmenám celkový vývoj Slovenska po roku 1989 vnímam ako úspešný príbeh. Sme jeden z dvadsiatich šiestich nových štátov, ktoré vznikli v Európe po páde komunizmu v roku 1989.  Pri rozpade troch socialistických federácií (ZSSR, Juhoslávia a ČSSR) jedine Slováci a Česi sa dokázali rozísť kultivovane, bez jedinej facky, bez jedinej kvapky krvi. To je príklad v medzinárodných vzťahoch celkom ojedinelý a vo svete sa vysoko oceňuje. Pred sto rokmi Slovensko nebolo na mape Európy. Medzinárodný pojem Slovensko – Slovaquiesa po prvý raz objavil v mierových zmluvách v rokoch 1918 –1920. Dnes sme ako samostatný štát členmi dôležitých globálnych zoskupení. Z ekonomického a politického hľadiska Slovensko je dnes v oveľa lepšej situácii než väčšina našich susedov.

Nemali by sme podliehať odvekej slovenskej chorobe – večnej ufňukanosti a nadávaniu na všetko vlastné, vrátane vlastných politikov. Veď si ich sami volíme. Prečo obviňujeme z našich nedostatkov, korupcie, nezákonnosti niekoho iného a nie v prvom rade samých seba? 

Konferencia biskupov Slovenska vám nedávno udelila cenu Fra Angelica. Ste veriaci človek?

Áno,  od detstva som veriacim. Detstvo som prežil za vojny v rozvrátenej rodine,  v neslobode, v totalitných režimoch. Neustále som musel zápasiť o svoju identitu a našiel som oporu v Bohu. Nie som svätý, prežil som zložité životné situácie, ale nestratil som dôveru v Božiu lásku a vo večnú spravodlivosť. Nepíšem  náboženskú literatúru. Postavy mojich kníh sú však ľudia hľadajúci lásku a spravodlivosť. Preto som s vďačnosťou prijal cenu pomenovanú po skromnom mníchovi  Giovannim di Fiesole, ktorý v  renesančnom Taliansku maľbami upozorňoval ľudí na večné hodnoty.    

Ako ste sa dopracovali  k vlastnému náboženskému presvedčeniu? Je dôležité v živote človeka, aby hľadal zmysel života a dokázal si odpovedať na otázku, kto som a kam smerujem?

K náboženskému presvedčeniu ma vedú základné úvahy o človeku. Človek je najobdivuhodnejšou časťou vesmíru. Má hmotné telo, biologicky ho ovládajú pudy a vášne. Zároveň má v sebe vedomie svojho JA, je neopakovateľný. Vie rozmýšľať o sebe. Má slobodnú vôľu, môže sa rozhodovať medzi dobrom a zlom, láskou či nenávisťou. Vie sa zdokonaľovať. Chce dosiahnuť stále viac. Chce po sebe niečo zanechať. My kresťania veríme, že život človeka sa nekončí biologickou smrťou. Tvoje JA, tvoja duša ostane, prežije. Bude sa zodpovedať Stvoriteľovi, ako prežila zverený čas, ako zabezpečila ľudský rod, v akom stave odovzdáva svojim deťom a vnukom túto planétu, Európu, Slovensko, tento národ. Cirkev je správcom tohto Božieho posolstva, strážcom nadčasových hodnôt. To je pre mňa náboženstvo v kocke. 

● Ako hodnotíte  súčasné trendy európskej politiky, ktorá vnucuje členským štátom Európskej únie zmenu paradigmy základných ľudských práv?

Slovensko je našou vlasťou.  Európa je naša širšia vlasť. Bez hodnôt európskej civilizácie by nebolo pokroku celého ľudstva. Európa je dedičom veľkých hodnôt monoteistickej viery v Boha, gréckej filozofie, rímskeho práva, kresťanstva, idey rovnosti človeka, jeho slobody. Mali by sme byť hrdí, že sme európskym národom. Žiaľ, dnešná Európska únia sa znepokojivo vzdialila od pôvodných ideálov. Pri zrode európskeho zjednotenia boli kresťansky orientovaní politici: Adenauer, Schuman, de Gasperi, de Gaulle... Dnešnú Európsku úniu  sa usiluje ovládnuť netolerantná loby, ktorá pod maskou ľudských práv a tzv. rodovej rovnosti chce vnútiť členským štátom paradigmy, ktoré Európu deštruujú. Európa prežíva demografickú zimu. Pôrodnosť nebezpečne poklesla. Európske národy, vrátane nášho, vymierajú, kým ostatné neeurópske civilizácie vo svete narastajú. 

Klasická monogamná rodina – základ reprodukcie ľudského rodu – je terčom sústredenej ofenzívy.  Netolerantná menšina chce nanútiť svoje vzory správania deväťdesiatpercentnej väčšine obyvateľstva Európy. Podpiľujeme si konár, na ktorom sedíme. Všetky politické sily – bez ohľadu na pravicu či ľavicu – by sa mali sústrediť na politickú izoláciu a porážku týchto deštrukčných síl. Základnou agendou  slovenskej politiky by malo byť zachovanie a zveľadenie nášho štátu v slobodnej kresťansky orientovanej Európe. Musíme zastaviť demografický pokles nášho obyvateľstva, čo sa nedá bez zmeny životného štýlu našej doby. Sloboda nemôže byť slobodou konať zlo a ničiť samého seba. Sloboda znamená aj zodpovednosť voči sebe, voči deťom a vnukom. Slobodná trhová ekonomika sa nemôže rozvíjať bez primeranej kontroly a regulácie.  Nekontrolovaná globálna politika  finančných skupín  vedie ľudstvo do nových ničivých kríz. Sme povinní preniesť na ďalšie pokolenia tradície a hodnoty, ktoré pomohli nášmu národu  prežiť a uchovať svoju kultúru cez nežičlivé stáročia. V globalizovanom svete rýchlo zablúdi ten, kto nevie, „kde je sever“. Nestačí iba nariekať a kresliť pesimistické vízie. Každý z nás musí využiť svoje občianske a politické práva a meniť veci okolo seba. Aj nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu sú veľkou šancou dostať do Bruselu poslancov, ktorí si uvedomujú vážnosť situácie a budú brániť záujmy nášho národa, jeho prežitia. Ukážme, že nie sme bezmocní! Buďme sebavedomými občanmi Európy! Nedajme si vziať základné hodnoty!



Pridaj komentár