Archívne dokumenty sú občianskym preukazom národa


Viglaš-archív SR štvorecArchívy nie sú zaprášené špajzy, kde sú uložené staré nepotrebné papierové šaláty

Zhováral sa Ivan HUDEC

Archivár Mgr. Peter VIGLAŠ spojil celý svoj doterajší profesijný život so štátnym Archívom hlavného mesta SR Bratislavy. V súčasnosti je vo funkcii vedúceho oddelenia archívnych fondov. Keďže bol zapojený do rozličných pracovných skupín, ktorých cieľom bola modernizácia archívnych systémov, v archívnych reáliách sa dokonale vyzná.

Požiadali sme ho, aby nám ich priblížil. Mnohí laici totiž – bohužiaľ medzi nimi aj tí, ktorí sa podieľajú na nepriamych podporných činnostiach fungovania archívov, vrátane ministerských pracovníkov – majú o archívoch veľmi skreslenú predstavu. Ba počuli sme od nich aj takúto reakciu: No čo, ide o takú špajzu, kde sú ako šaláty uložené staré nepotrebné papierové šaláty...

Mnohí ľudia majú o archívoch, ich postavení v spoločnosti a činnosti naozaj bizarné predstavy. V dnešnej rýchlej, informáciami kypiacej dobe sa výraz archív terminologicky obohatil, ale i sprofanoval a „uhol sa“ od svojho pôvodného významu. Na jednej strane fenomén informatizácie zaviedol termín archív pre digitálne kópie originálnych archívnych a iných dokumentov, uložených v dátových úložiskách, a na internete sa ujal aj pre typ webovej lokality či súbor starých vydaní príspevkov, blogov... Na strane druhej sa archív stal skladiskom pre bežný život už nepotrebných, teda „starých“ dokumentov, mnohokrát uložených v pivničných a iných nevhodných priestoroch, kde zapadajú prachom. Takto vytváraný obraz o archívoch je bohužiaľ v mnohom pravdivý, aspoň čo sa týka priestorov, kde sú tie materiály uložené. Ako by ste vy stručne predstavili archívy?  

Viglaš-archív SRSúčasné verejné archívy Slovenska sú odborné pracoviská, ktoré preberajú, spracovávajú, sprístupňujú a umožňujú využívať archívne dokumenty, ktoré vznikli úradnou činnosťou orgánov verejnej moci a správy a ďalších právnických a fyzických osôb. Opatrujú archívne dokumenty v časovom rozpätí desiatich storočí a v rozsahu približne 160 000 bm (bežných metrov). Pracujú v nich vysokoškolsky vzdelaní odborníci, ktorí získali vzdelanie štúdiom archívnictva na univerzitách. Problematiku archívov normotvorne vykrýva zákon o archívoch a registratúrach č. 395/2002 Z. z. a jeho neskoršie znenia. Treba zdôrazniť, že archívne dokumenty uložené v systéme štátnych archívov tvoria nosnú os písomného dedičstva k dejinám Slovenska a Slovákov.

Predpokladám, že máte vedomosti o postavení a o nepredstieranom význame archívov v okolitých krajinách. Ako záujmový bádateľ som na vlastnej koži pocítil bádateľský komfort takmer v polovici archívov v Čechách a na Morave, v Budapešti, vo Viedni, v Poľsku a v Chorvátsku. Napriek úžasnej ústretovosti a ochote radových pracovníkov našich archívov veru riadne zaostávame – v priestoroch bádateľní i pridružených odpočinkových priestoroch, šatní, ale najmä v technickom vybavení pre užívateľov archívov. Situácia v našich archívoch odzrkadľuje hlboký nezáujem údajne kompetentných riadiacich pracovníkov, osobitne tých, ktorí majú v agende ich ekonomické zabezpečenie...

Širokej odbornej verejnosti, ktorá svoj výskum realizuje v bádateľniach archívov, je tento problém známy. Poznajú ho občania, ktorí v archívoch hľadajú stratené väzby na svojich predkov, rozhodnutia bývalých úradov, ktoré ich obrali o majetky, hľadajú plány domov, vysvedčenia a iné dokumenty. Dokonca ho poznajú aj predstavitelia orgánov a inštitúcií, pre ktorých sú štátne archívy v pozícii správneho orgánu. Nepoznajú ho, skôr by som povedal, že pred ním zatvárajú oči tí, ktorí majú v moci túto situáciu zlepšiť. Stačilo by pritom, keby sa išli pozrieť do archívov okolitých štátov, aby poznali veľkosť toho úpadku, v ktorom sa nachádzame.

Pritom vláda SR už v roku 2003 schválila koncepciu rozvoja štátnych archívov s výhľadom do roku 2015 na vytvorenie takých priestorových, prevádzkových, technických a personálnych podmienok, aké im ukladá zákon.

           Dnes vieme, že toto systémové opatrenie sa nepodarí naplniť, lebo alfou a omegou biedy archívov je trvalý nedostatok financií. Áno, je kríza, mnohé plánované projekty sa zastavili alebo vôbec nerealizovali. Z pohľadu archivára to však vyzerá, ako keby tu kríza bola stále. V kategórii kapitálových prostriedkov ministerstva vnútra sa výdavky na archívy v posledných rokoch znížili vari o 90 percent. Od čias vládneho nariadenia z roku 1954, keď si vzal štát do rúk osud archívov, do roku 1989 získalo len málo z nich vlastnú účelovú budovu. Po roku 1990 nastalo obdobie prerozdeľovania dovtedy štátneho majetku na samosprávny a štátny a na jeho navracanie pôvodným súkromným vlastníkom. Učinilo sa zadosť spravodlivosti, no archívy zostali trčať ako výkričníky nedoriešených vzťahov. Mnohé museli opustiť priestory, ktoré užívali desiatky, ba až stovky rokov, ďalšie bolo treba po haváriách schátraných budov sanovať a pod. Preto viaceré dnes živoria v cudzích alebo v nevhodných priestoroch. A náhradné riešenia, ako sú nevhodné budovy v prenájme či energetická náročnosť ich prevádzky, pýtajú vždy viac financií ako účelové priestory. Snáď najmarkantnejšie sa tieto negatívna dotkli práve Archívu hlavného mesta SR Bratislavy.

Tipujem, že drvivá väčšina riadiacich pracovníkov MV SR dobre vie, že toto ministerstvo je najmä ministerstvom polície, ba ešte aj hasičov, azda tak trochu aj verejnej správy, ale o tom, že je aj ministerstvom štátnych archívov, zrejme ani netuší. A pritom spravuje jeden z najvýznamnejších pokladov nášho národného kultúrneho dedičstva. Nepreháňam, keď tvrdím, že podstatná zložka národného písomníctva je uložená v našich štátnych archívoch. O čom všetkom tie archívne poklady sú? Najmä tie listinné...

Téza, že MV SR je najmä ministerstvom polície, je aj mojím presvedčením. Ešte sa nestalo, aby minister vnútra zvolal tlačovku pre havarijnú situáciu v archívoch. Ale keď zakopne nejaký policajt..., škoda reči. Zamestnanci ministerstva konajú svoju prácu, nepozerajúc vpravo-vľavo. Preto ma neprekvapuje ich neinformovanosť či nevedomosť. Z ekonomického pohľadu sú archívy len nákladovým strediskom, cez ktoré im „tečú“ pridelené peniaze na bežnú prevádzkovú činnosť. A z pohľadu organizačného sú zasa len zariadeniami bez právnej subjektivity. Čiže bez podpisu vyšších štátnych úradníkov archívy nemôžu zhola nič. Dokonca aj na internete sú skryté na stránke ministerstva kdesi na tretej podúrovni...

Ak už hovoríme o financiách, hodnota archívnych dokumentov uložených v systéme štátnych archívov sa v nich nevyčísľuje. Sú nescudziteľné. Ich cena tkvie v ich jedinečnosti. Tá spočíva v období vzniku, v spôsobe vyhotovenia, vo význame pôvodcu a hlavne v hodnovernosti informácií, ktoré nesú. Len pre ilustráciu – sumy, na ktoré sú poisťované archívne dokumenty zapožičané na zahraničné výstavy, dosahujú státisíce eur. Trebárs omšový misál z 15. storočia na 750 000 eur, erbová listina z 15. storočia na 150 000 eur, jedno iluminované fólio zo stredovekého antifonára na 10 000 eur a podobne. Takýmto odvodeným spôsobom si vieme overiť ich spoločenskú hodnotu. So vzácnymi dokumentmi určenými za výstavné exponáty sa potom narába skutočne v rukavičkách. Nehovoriac o špeciálnych kontajneroch, sprievode pri prevoze alebo o prísnych podmienkach, pri ktorých môžu byť vystavované. No hotový poklad! Zvyknem vravievať, že archívne dokumenty sú občianskym preukazom národa. Ním sa preukazujeme pred cudzinou, že sme a boli sme tu už pred stáročiami. Keďže sme národom, ktorý získal svoju štátnosť veľmi neskoro a za zložitých okolností, treba si archívne dedičstvo chrániť a v dobe informačných technológií aj prezentovať viac než doteraz.

Máte krásnu, aj keď menej známu a menej populárnu profesiu. Historik archivár je strážca najcennejšieho pokladu kultúrneho dedičstva nášho národa – veď napísané ostáva, dokazuje a potvrdzuje. V posledných rokoch iste registrujete výrazne zvýšený záujem o rodovú históriu. Už školáci (čo slúži na veľkú česť nášho školstva) zhotovujú jednoduché dvoj-, trojgeneračné rodokmene, ale zvýšil sa aj záujem o štúdium archívnych materiálov súvisiacich s tým-ktorým konkrétnym rodom, v centre pozornosti sú najmä matriky – osobitne Zbierka cirkevných matrík...

Profesionálnych archivárov je na Slovensku ako šafranu. Majú sa preto čo obracať, aby popri iných odborných činnostiach zvládali aj zvýšený nápor na bádateľne archívov. Trend genealogického bádania nabral za ostatné roky neuveriteľné obrátky. Súvisí to najmä s
uvoľnením pomerov po roku 1989. Matriky v štátnych archívoch sa stali snáď najviac
využívaným archívnym dokumentom doby. Kým v predchádzajúcich decéniách prevládali
žiadatelia o genealogické údaje zo zahraničia, najmä z USA, Nemecka, Izraela, Rakúska, tak v súčasnosti uspokojujeme záujmy najmä domácich žiadateľov. Vyhotovujeme im kópie a výpisy pre úradnú i neúradnú potrebu, spracúvame rešerše a nakoniec predkladáme na štúdium i samotné matriky. Podieľame sa aj na vyhľadávaní a overovaní základných genealogických údajov významných osobností Slovenska pre Národný biografický ústav Slovenskej národnej knižnice v súvislosti s vydávaním Biografického lexikónu Slovenska.

Záujem verejnosti o matriky však nezostal bez následkov. Časté a neodborné zaobchádzanie sa popri ďalších negatívnych faktoroch prejavilo na ich fyzickom stave. Tento fakt samozrejme neušiel pozornosti ministerstva vnútra, ktoré pri nedostatku financií a pre zlepšenie situácie prijalo ponuku Genealogickej spoločnosti z Utahu v USA a nechalo nasnímať na mikrofilmy všetky cirkevné matriky. Čiže od istého času sa dali matriky študovať iba na čítačkách mikrofilmov. A tu vznikol ďalší problém. Keby chceli bádatelia študovať hoc aj desať matrík, čo by pri fyzických knihách nebol problém, nedostatok čítacích strojov spôsobil, že čakacia lehota na jeden-dva stroje sa pri množstve bádateľov predĺžila aj na niekoľko týždňov. Špecifická situácia je napríklad v Archíve hlavného mesta SR Bratislavy, kde nemáme nijaký čítací prístroj na mikrofilmy, a preto chtiac-nechtiac musíme bádateľom predkladať originály matrík. Všetko je samozrejme „honorované“ sumou 1,50 eura za každú predloženú matriku podľa vyhlášky o správnych poplatkoch. Naše požiadavky o dodanie čítacieho prístroja zatiaľ zostávajú bez odozvy. Podaril sa však dosiahnuť ďalší krok, a to naskenovanie záznamov z mikrofilmov, aby mohli byť sprístupnené na internete. No kedy to bude, nevieme, lebo ministerstvo vnútra zrejme pre tieto dokumenty nemá na serveroch či veľkokapacitných úložiskách dát dostatočnú kapacitu. Mormónska cirkev časť týchto skenov matrík verejnosti na svojej webovej stránke už sprístupnila, čo nechávam bez komentára.

Ak porovnáme situáciu našich archívov so situáciou v susedných štátoch: môžeme sa nádejať, že zaradenie tohto odvetvia štátnej starostlivosti o národné písomníctvo, napríklad priamo pod správu Úradu vlády, zlepší nielen jeho pozíciu, ale najmä financovanie a všestranné kvalitatívne zlepšenie odborných činností? Môže sa stať z Popolušky opäť princezná?

Nemôžeme sa porovnávať s archívnymi veľmocami, ako sú Francúzsko, Veľká Británia či Nemecko, v ktorých stáročná inštitucionálna starostlivosť o archívne dokumenty je taká prirodzená, že sa o ich ochrane ani nedebatuje. Do prijatia zákona o archívoch a registratúrach v roku 2002 sme sa zamýšľali nad modelom, ktorý by najviac reflektoval stav a perspektívy slovenských archívov. Oboznamovali sme sa s organizáciou archívnictva v mnohých európskych štátoch. Musíme si tiež priznať, že bežný archivár svojho času mohol do tvorby zákona vstupovať len veľmi okrajovo prostredníctvom Spoločnosti slovenských archivárov. Nakoniec sa podarilo prijať vcelku moderný otvorený archívny zákon. Čo sa však nepodarilo a dodnes nedarí zlepšiť, je stav archívnych budov, uloženie archívnych dokumentov, technické vybavenie pracovísk či samotné pracovné podmienky. V mnohom sú odlišné od litery, ktorú tento zákon káže. Zakotvenie organizácie archívnictva v rezorte vnútra sme v danom období považovali za akýsi stabilizačný prvok rodiacej sa štátno-samosprávnej štruktúry orgánov verejnej správy. Očakávali sme rozvoj, ale nedočkali sme sa. Moje osobné sklamanie vyvrcholilo nenaplnenými sľubmi rezortu o novej budove Archívu hlavného mesta SR Bratislavy. Podľa uznesenia vlády SR č. 559 z roku 2006 už mala tri roky stáť. Dnes sa prepadáva do stále väčšieho a väčšieho provizória. Pred dvadsiatimi rokmi sme sa zaoberali aj myšlienkou zaradenia štátnych archívov ako špeciálneho medzirezortného telesa do organizačnej štruktúry Úradu vlády SR, prípadne Národnej rady SR. Dnes si rovnako dobre viem predstaviť ich fungovanie v rezorte kultúry. Na jednej strane by plnili prenesenú funkciu orgánu verejnej správy a na strane druhej by vypĺňali hiát medzi pamäťovými inštitúciami. Svojím vkladom archívneho dedičstva by boli rovnocennými partnermi múzeí, galérií a knižníc. A zrejme by boli na viditeľnejšom mieste ako dnes, keď sú v pozícii trpeného elementu. Ukotvenie archívov pri rezorte vnútra má u nás už tradíciu, a preto bude vecou širokej odbornej diskusie, kam v budúcnosti archívy zaradiť, ako ich riadiť a najmä, ako ich financovať. Ak sa podarí túto poslednú tajničku vyriešiť, nebudem mať obavy o budúcnosť písomného dedičstva uloženého vo verejných archívoch Slovenskej republiky.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.