Najradikálnejšími odporcami idey autonómie sa stali komunisti
Autonómia ako vyvrcholenie slovenského národnoštátneho programu
PhDr. Peter MULÍK, PhD. - Ilustrácie a foto: SNN
Matica slovenská a Spoločnosť Andreja Hlinku v spolupráci s Ústavom pamäti národa usporiadala 4. októbra 2013 v Žiline spomienkovú akadémiu pri príležitosti 75. výročia autonómie Slovenska. Podujatie sa začalo položením vencov k pamätnej tabuli, pripomínajúcej túto udalosť na budove Katolíckeho domu (dnes Gymnázium sv. Františka). Historik Martin Lacko konštatoval, že na 6. október 1938 mal národ zámerne zabudnúť. Či už cieleným zabúdaním, vytieraním z pamäte, alebo diskreditáciou. Najradikálnejšími odporcami idey autonómie sa stali komunisti, ktorí – podľa boľševickej propagandy – svojich odporcov nazývali „fašistami“.
Principiálnou požiadavkou Memoranda slovenského národa bola ochrana osobitosti slovenského národa, v dnešnej terminológii by sme povedali rešpektovania národnej identity: Aby osobnosť národa slovenského a vlasteneckosť reči slovenskej zákonom pozitívnym a inaugurálnymi diplomami uznaná a uznaním tým oproti zlomyseľným útokom nepriateľov svornosti národov zabezpečená bola. Najdôležitejšou požiadavkou Memoranda bolo dosiahnutie územnej politickej autonómie. Jeho zostavovatelia sa ohradzovali proti možnej námietke, že by vyčlenením svojho územia išli proti celistvosti a integrite štátu, odvolávajúc sa na históriu. Nedá sa súhlasiť s názormi, že v Memorande išlo iba o nejakú podobu školskej a kultúrnej autonómie. Z dikcie Návrhu privilégia ako súčasti Viedenského memoranda išlo jednoznačne o návrh politickej autonómie.
■ POŽIADAVKY MEMORANDA
Základné memorandové požiadavky volali po rovnoprávnosti národov, rešpektovaní slovenskej národnej identity, autochtónnosti Slovákov, no najmä po územnej politickej autonómii a práve na používanie slovenčiny s relevantnými národno-štátnymi dokumentmi, ktoré Slováci v 20. storočí už neuplatňovali na spolužitie s Maďarmi, ale na spoločnú formu štátu s Čechmi. Nemožno pritom súhlasiť s tézou, že slovenský memorandový program prestal byť aktuálny po vzniku Česko-slovenskej republiky. Bez explicitného odvolávania sa na program Memoranda národa slovenského z roku 1861 sa slovenské elity usilovali o rovnoprávnosť národov, rešpektovanie slovenskej národnej identity, autochtónnosti Slovákov, ale najmä o presadenie požiadavky územnej politickej autonómie a práva na používanie slovenčiny v rámci Uhorska, ale aj Československa – ešte pred jeho vznikom.
Koncepciu politickej autonómie nachádzame v dokumentoch pripravujúcich spolužitie s Čechmi. Clevelandská dohoda, ktorá bola prijatá v čase, keď v USA žijúca početná slovenská komunita predstavovala slobodnejšiu a vyspelejšiu časť národa, teda prirodzene oprávnene hovoriaca v mene slovenského národa. U našich amerických krajanov postupne začala prevládať mienka, že pre Slovákov bude optimálne štátne spojenie s Čechmi. Kým stúpenci unitaristického čechoslovakizmu presadzovali česko-slovenskú jednotu a vybudovanie tzv. Veľkej Čechie, zástupcovia Slovákov v Amerike boli ochotní akceptovať len taký česko-slovenský štát, ktorý bude založený na federatívnom systéme so slovenskou autonómiou.
■ DOHODY S ČECHMI
Po niekoľkomesačnom vyjednávaní bola 22. októbra 1915 v Clevelande podpísaná dohoda medzi Slovenskou ligou v Amerike a Českým národným združením. Táto dohoda hovorila o spolupráci medzi Čechmi a Slovákmi pri plnení päťbodového programu: V spojitosti s duchom memoranda obsahuje v 2. bode princíp dôslednej politickej autonómie: „Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou..“ V tom istom bode sa tlmočia aj jazykové požiadavky Slovákov: „s úplným používaním jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským“.
Závery Clevelandskej dohody v neprospech právomocí Slovákov korigovala Pittsburská dohoda. Táto politická dohoda, ktorú 31. mája 1918 v americkom Pittsburghu podpísali zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom, schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Hoci zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných požiadaviek Clevelandskej dohody, zaručovala Slovákom širokú samosprávu a slovenčinu ako úradný jazyk na školách, v úradoch a vo verejnom živote, čo je opäť jedna z kľúčových memorandových požiadaviek. Na rozdiel od Clevelandskej dohody nemalo ísť o federatívne usporiadanie štátu a forma štátu mala byť republikánska. Signatári Pittsburskej dohody schválili politický program usilujúci sa o spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých zemí a Slovenska: „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.“ Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“
Znovu tu nachádzame ústrednú myšlienku alebo ducha slovenských národno-štátnych programov: požiadavku slovenskej územno-politickej autonómie a jazykové požiadavky. V Pittsburskej dohode sa však prvýkrát vyskytujú ustanovenia, ktoré svedčia o provizórnosti a neúplnosti národno-štátnych koncepcií, ktoré nasledovali po nej. V Pittsburskej dohode sú formulované takto: „Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení prehĺbená a upravená. Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“
Pittsburská dohoda na rozdiel od Clevelandskej dohody, ktorú nahrádzala, upustila od dôsledného federalizmu a priklonila sa k asymetrickému autonomizmu. Po vytvorení nového štátu mali podrobné pravidlá jeho budúceho usporiadania rozpracovať právoplatne zvolení zástupcovia Čechov a Slovákov doma. Štátoprávne zásady dohody sa nenaplnili, Česko-Slovensko sa budovalo ako prísne unitárny štát s ideológiou čechoslovakizmu. Pittsburskou dohodou argumentovali slovenskí autonomisti, ich protivníci jej právoplatnosť bagatelizovali.
■ ĎALŠIE DOKUMENTY
Zo závažných dokumentov slovenského domáceho a zahraničného odboja v čase prvej svetovej vojny treba ešte spomenúť aspoň zápisnicu z dôvernej porady predstaviteľov Slovenskej národnej strany z 24. mája 1918 so stanoviskom „bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa...“ a vychádzajúc z neho nárokuje si preň účasť Slovenska v spojenom štáte s Čechami, s Moravou a so Sliezskom. Mikulášska rezolúcia z 1. mája 1918 žiada sebaurčenie už len pre „uhorskú vetvu československého kmeňa“.
Tento terminologický zvrat nachádzame aj v Martinskej deklarácii. Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918 sa z línie slovenských národno-štátnych programov najviac vymyká. Zástupcovia všetkých slovenských politických strán sa zhromaždili v Turčianskom Svätom Martine a vytvorili Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného československého národa. Tá v 2. bode Deklarácie požaduje: „Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti.“ Podobnosť s touto formuláciou nachádzame iba vo Viedenskom memorande z roku 1861, kde sa Slováci niekoľkokrát označujú ako „ungarisch-slowakische Nation“, ako uhorsko-slovenský národ. Rozdiel je však v tom, že pod pojmom, ktoré použilo Viedenské memorandum, sa myslia Slováci ako samostatný národ, v Martinskej deklarácii to už nie je také jednoznačné, lebo v prvom bode sa píše: „Slovenský národ je čiastka i rečove, i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobily známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetev.“
Pôvodný text Martinskej deklarácie aj zápisnica o priebehu zhromaždenia sa stratili. Tieň na dokument vrhá skutočnosť, že Milan Hodža večer navštívil výkonný výbor SNR, ktorý sa radil u Matúša Dulu, a svojvoľne potom v noci schválený dokument zmenili. Išlo najmä o zohľadnenie nových Hodžových informácií, že bola v Prahe vyhlásená Česko-slovenská republika a že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo. Výsledkom bolo odstránenie požiadavky sebaurčovacieho práva slovenského národa, účasti jeho reprezentantov na mierovej konferencii. Niektorí podpisovatelia neskôr uverejnený text Pittsburskej dohody označili za „falzifikát.“ Pri analýze textov národno-štátnych koncepcií Slovákov treba v súvislosti s Martinskou deklaráciou pripomenúť, že neobsahuje ani jazykové požiadavky Slovákov.
■ AKTIVITY SĽS
Program politickej autonómie Slovenska v podmienkach ČSR nachádzame v podnetoch SĽS. O politickej autonómii Slovenska sa písalo už v programe, ktorý vyšiel tlačou v roku 1919 pod názvom Naša Slovenská ľudová strana. Čo ona chce a za čo bojuje. Heslo politickej autonómie Slovenska na území ČSR sa však už objavilo v programovom dokumente, ktorý predložil poslanec Ferdiš Juriga 14. novembra 1918 Slovenskému parlamentnému klubu, teda v deň, keď sa začala činnosť Národného zhromaždenia ČSR. F. Juriga v ňom vyzdvihol, že podporuje ideu československej štátnej jednoty, ale súčasne žiada pre „slovenskú vetvu československého rodu“ legalizovanie práv, ktoré patria zvrchovanému samostatnému národu, teda slovenskú samosprávu a administratívu, slovenčinu ako úradnú reč na Slovensku, slovenské zákonodarstvo (mala ho zabezpečovať stála delegácia slovenských poslancov), školstvo a samosprávu cirkví. Tento program Juriga predložil ako poslanec, nie za politickú stranu.
Slovenská ľudová strana predložila československému parlamentu v priebehu rokov 1918 – 1938 tri oficiálne stranícke návrhy na politickú autonómiu Slovenska (1922, 1930, 1938). Každý z nich vypracoval iný autor, resp. skupina autorov. Autorom prvého návrhu bol Ľudovít Labaj. Zdôraznil v ňom nevyhnutnosť existencie slovenskej vlády a slovenského snemu na pôde autonómneho Slovenska. Poslanci slovenského snemu mali schvaľovať zákony týkajúce sa samosprávy, školstva, ekonomiky, cirkví, verejných prác a sociálnej starostlivosti.
Ešte predtým na Hlinkovu výzvu vypracoval aj prof. Vojtech Tuka návrh zákona, v ktorom požadoval vytvorenie konfederácie štátov. Podľa tohto návrhu mali oba suverénne štáty, Čechy a Slovensko, uzavrieť medzinárodnú dohodu, ktorá by bola určovala ich vzájomný vzťah a garantovala by úplnú slobodu konania. Obom partnerom by prináležalo právo vlastného diplomatického zastúpenia. Obe časti štátu by mali vlastnú ústavu, zákonodarstvo, vlastnú vládu a národnú brannú moc. Ich nezávislosť by bola obmedzená len osobou spoločného prezidenta a ustanovením, že viesť vojnu a uzatvárať mier môžu len spoločne. K spoločnému riešeniu väčších záležitostí mali medzi sebou uzatvoriť zmluvy najvyšších výhod. V záujme odstránenia možnej nadvlády počtom aj hospodársky silnejších Čechov mal pri spoločných rokovaniach každý z partnerov disponovať rovnakým počtom hlasov.
Druhý z návrhov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany z roku 1930 bol podstatne miernejší. Odvolával sa na autonómiu Podkarpatskej Rusi. Jeho autorom bol Karol Mederly. Tretí návrh autonómie Slovenska pripravila skupina poslancov SĽS Martin Sokol, Ferdinand Ďurčanský a Aladár Kočiš pri príležitosti 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody v roku 1938. Podľa tohto návrhu mal mať celoštátny parlament v kompetencii iba otázky obrany štátu, meny, colnú politiku, dopravu a poštu. Slovensko malo mať primerané zastúpenie vo všetkých medzinárodných organizáciách. Malo mať osobitný najvyšší súd. Tento návrh autonómie Slovenska sa dostal až do programu rokovania parlamentu na rozdiel od predchádzajúcich dvoch, ktoré skončili iba v parlamentných výboroch, a stal sa základom pre uzákonenie autonómie Slovenskej krajiny.
Prvý a tretí návrh autonómie Slovenska Slovenskej ľudovej strany sa formou približoval k federácii dvoch republík, hoci tento termín sa tam nepoužil. Obsahoval zákaz majorizácie Slovákov v ČSR. Predpokladal existenciu slovenských armádnych plukov so slovenským velením a so slovenskou veliacou rečou, ako aj vznik osobitného slovenského oddelenia, ktoré malo pôsobiť v rámci prezidentskej kancelárie.
■ KRAJINSKÉ ZRIADENIE
Krajinským zriadením, zavedeným zákonom číslo 125/1927 Zb. o organizácii politickej správy s účinnosťou od 1. júla 1928, sa prvýkrát zaviedla jednotná politická správa na celom území Československa. Župy na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, ako aj Úrad ministra s plnou mocou pre správu Slovenska sa zrušili a územie Československa bolo rozdelené na štyri krajiny (zeme). Slovenská krajina bola samostatnou právnickou osobou, samospráva (okresná a krajinská) bola poštátnená, volené orgány sa podriadili úradníkom, ktorých vymenovala vláda, policajná a trestná právomoc správnych úradov bola zvýšená. Slovensko spravoval Krajinský úrad na čele s krajinským prezidentom. Účasť občanov na správe krajiny malo predstavovať Krajinské zastupiteľstvo. Formálne sa vtedy dosiahla jedna z požiadaviek Memoranda národa slovenského, no kompetencie krajinských orgánov boli iba administratívne.
■ AUTONÓMIA SLOVENSKA
Neutíchajúci bojovník za slovenskú autonómiu Andrej Hlinka.
Program slovenského sebaurčenia v duchu zásad Memoranda národa slovenského sa podarilo dosiahnuť až 6. októbra 1938 vyhlásením Manifestu slovenského národa a prijatím Ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny. Manifest slovenského národa zo 6. októbra 1938 obsahuje v memorandovej línii formuláciu o autochtónnosti aj princíp rovnoprávnosti: „My Slováci ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo, a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme. Chceme slobodne podľa vlastnej vôle určiť svoj budúci život v plnom rozsahu, v to počítajúc aj štátnu ústrojnosť v priateľskom spolužití so všetkými okolitými národmi, a tak prispieť k usporiadaniu pomerov v strednej Európe v duchu kresťanskom.“
Obsahuje aj požiadavku hraníc Slovenska: „Protestujeme čo najrozhodnejšie proti tomu, aby hranice Slovenska určované boli bez nás, bez plnoprávnych zástupcov slovenského národa.“A po prvýkrát v našich národno-štátnych koncepciách „žiadame medzinárodnú ochranu slovenskej menšiny v cudzine“.
V otázke slovenskej politickej a územnej autonómie Žilinská dohoda vo Vyhlásení v bode I. žiada „vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska tak, ako bol podaný v poslaneckej snemovni v roku 1938 a uverejnený v Slováku v čísle 129 zo dňa 5. júna 1938“. V bode II. sa požaduje, aby „vládna a výkonná moc na Slovensku má sa okamžite odovzdať do rúk slovenskej vlády “.
Manifest slovenského národa konštatuje: „Víťazstvo samourčovacieho práva znamená pre slovenský národ víťazné ukončenie nášho dlhoročného boja.“ Toto právo sa uplatnilo v medzinárodnopolitickej konštelácii, keď to bolo pre slovenský národ jediným možným riešením. Vyhlásenie Slovenského štátu 14. marca 1939 a prijatie Ústavy Slovenskej republiky 21. júla 1939 patria do vyhlásenia Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 a do vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993 jednoznačne k najvýznamnejším stupňom nášho národno-emancipačného vývoja. Tak v roku 1939, ako aj v roku 1993 legitímni zástupcovia slovenského národa zavŕšili úsilia Slovákov po národnom sebaurčení formou úplne štátnej suverenity, čo prekračovalo politický program Memoranda slovenského národa, ale prirodzeným spôsobom ho naplnilo.