Básnik krehkých súvislostí


KNIHA TÝŽDŇA

Stanislav Háber: Po rebríku do neba, Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2012

Básnik môže byť búrlivák, ktorý sa svojimi veršami snaží bojovať proti pokrivenostiam v spoločnosti, v ktorej žije. Môže však byť aj hlboko do človečieho vnútra ponorený introvert, ktorý cez správy o prežívaní svojho neopakovateľného života umožňuje čitateľovi urobiť si vlastnú vnútornú inventúru. Práve k takýmto „introspektrálnym“, teda zvnútorneným básnikom patrí aj Stanislav Háber.

Autor, ktorý má za sebou desiatku básnických zbierok, niekoľko próz a publicistické opusy, ktoré so sebou priniesla jeho novinárska profesia, sa podľa všetkého najlepšie cíti predsa len v teritóriu básne. Dokazuje to aj jeho najnovšia zbierka s názvom Po rebríku do neba. Autor sa vo svojich básňach spovedá, sporí sa s osudom, občas poučuje, no najmä necháva čitateľa nahliadnuť do svojho vnútorného sveta. Ako hovorili klasickí autori, aj básnik je živý chlebom a plače slzami, ktoré sú rovnako slané ako tie, ktoré tečú z očí malému dieťaťu. Háberova poézia nie je vo svojom jadre výnimočná ani po formálnej, ani po obsahovej stránke. Jej osobitosť sa skrýva v urputnej snahe autora vysloviť v básňach seba samého tak, aby ho pochopilo okolie. Aby pochopilo jeho obavy, víťazstvá a túžby. Miestami sa mu z takej zodpovednosti ťažko hľadajú slová a básne občas pôsobia ako prerývané či nedopovedané. Ale básnik si nerobí nárok na to, aby bol prorokom absolútnej pravdy. Píše o tom, čo každý z nás zažíva v bdelých i nebdelých snoch. Vo svojej básni Nik píše: Každý chce počuť / dobré správy ale / tie neprichádzajú / vždy / a tak nočné zvonenie / jasne hovorí / že sme tam / kde sme nechceli... Nie, Stanislav Háber sa neutápa v módnom nihilizme. Píše básne tak, ako ich žije. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že čitatelia ich čítajú tak, ako žijú.

(mab)



Pridaj komentár