Životné príbehy dvoch našich famóznych huslistov (2.)
BERKY: Som len obyčajný slovenský Cigán!
Text Ján ČOMAJ – Foto: Mág z Očovej, Perfekt 2008
Slovensko nikdy nemalo núdzu o skvelých muzikantov – v istom čase k tomu nechtiac prispeli aj Turci: šľachtici a zemepáni, čo pred nimi utekali na sever, so služobníctvom brali aj najlepšie cigánske kapely – tak sa tu usadili ďalší nositelia hudobných génov. Osudy slávnych ľudových muzikantov sústredil pred niekoľkými rokmi spisovateľ literatúry faktu Ivan Szabo v knihe Príbehy primášov (2008). V poslednom polstoročí v ľudovej muzike vynikali bratia Farkašovci, koncertný majster SĽUK-u a husľový virtuóz klasickej hudby Rinaldo Oláh a mimoriadne obľúbený Rinaldov bratranec, na pohľad nenápadný muzikant, ktorý sa pred kapelou menil na čarodejníka: Ján Berky-Mrenica.
Neuveriteľný talent a s obdivuhodnou technikou. Vybrúsený hráč, ktorý ľahkosť hry získaval únavným každodenným cvičením. Dobráčisko od kosti, s večným úsmevom na perách, starostlivý manžel, obetavý otec, ktorý sa zamračil hádam len vtedy, keď mu niekto povedal, že je Róm. Vtedy slušne, ale tvrdo reagoval: „Ja nie som nijaký Róm, len obyčajný slovenský Cigán!“
■ MALÝ OČOVČAN
Pred vari desiatimi rokmi mi na otázku, prečo sa volá aj „Mrenica“ Janko Berky trochu okľukou, ale zaujímavo odpovedal: „Na malom vŕšku v centre Očovej stojí socha veľkého učenca z našej dediny Mateja Bela-Funtíka. Požíval úctu cisárov, dvora a viedenskej vedeckej generality, bol členom učených spoločností od Londýna po Petrohrad a páni v Pešti mu dali titul Veľká ozdoba Uhorska. To je čo povedať – Slovákovi! Jedno cigánske príslovie hovorí, že ak chce Cigán byť uznávaný ako gadžo, musí byť stodvadsaťkrát usilovnejší. A boli roky, keď to platilo aj pre Slováka. A prečo do toho pletiem Mateja Bela? Lebo aj on mal tri mená ako ja: Matej, Bel a ešte Funtík. Jeho otec bol totiž pred tristo rokmi očovským mäsiarom a richtárom. A keďže Bielovcov (voľakedy sa tak písali, len to „i“ sa Matejovi voľakde v Nemecku vytratilo z mena) bolo v Očovej viacero, tak mäsiarskej rodine dali prímenie Funtíkovci – lebo keď Matejov otec vážil Očovčankám hovädzinku, bravčovinku, baraninku, každej sa opýtal: „A z kerýho mäska, susedka, dáme funtík?“ Tak zostal Funtíkom. Ja som zase už v detstve rád chodil na ryby. Lovil som na háčik, do čereňa, aj do ruky. V potoku i v jazere boli samé belice a mreny – tak ma ľudia začali volať Mrenica. A keďže Berkyovcov bolo v Očovej veľa, prischlo to celej rodine na odlíšenie od iných. A kedy som začal hrať? Mám dojem, že som sa s husľami už narodil. Čo mi pamäť siaha, mal som ich pod bradou. Len čo prišla nedeľa alebo sviatočný deň, ak len nebol Veľký piatok alebo dušičky, strčil mi otec husle do rúk a šli sme po Očovej hrať. Z domu do domu. Ľudia si na nás zvykli, nebrali to ako žobranie. Radi nás videli, keby sme neprišli, možno by sa im ani nedeľa nerátala. Za muziku nás odmenili kúskom slaniny, klobáskou, koláčmi, v mlyne vreckom múky, u bohatších sme dostali aj papierový peniaz – doma na to čakalo deväť hladných krkov. Piati sme boli my súrodenci, šiesta macocha a ešte jej tri deti... Mama nám totiž zahynula pár hodín po vojne. Náhodným výstrelom suseda, ktorý našiel na dvore pohodenú pušku. Najstarší brat Jožko mal desať rokov. Donedávna bol inžinierom v detvianskych strojárňach...
■ DOSPIEVANIE S HUSLIČKAMI
Hoci Jankovo okolie prehováralo otca, aby po základnej škole dal chlapca študovať na konzervatórium, nepodvolil sa. Triednemu učiteľovi, susedom, dokonca aj richtárovi oponoval: Janko nie je sám. Doma je ešte sedem detí. Musí ísť do takej školy, kde sa oňho zadarmo postarajú, a nie kde treba platiť za bývanie, stravu, knihy, ba ešte aj husličky! Tak Jankovi naklonení očovskí učitelia vybrali niekdajšiu Baťovu školu práce v Partizánskom, v tom čase už odborné učilište – a keďže mal malý muzikant aj technické sklony a rád sa babral so železom, vybrali mu zámočnícky odbor. Vychodil ho bez problémov, už na samom začiatku založil aj kapelu, ktorá prešla všetkými kolami Súťaže tvorivosti mládeže v odbore učilíšť, a o chlapcov bol záujem aj medzi organizátormi zábav a večierkov v širokom okolí – Janko sa tak už v pätnástich stal samostatným človekom, ktorý sa vedel o seba postarať a ešte koľko-toľko pomôcť aj súrodencom. Majster odborného výcviku vo fabrike dával pri praxi veľký pozor, aby jeho obľúbenec Janko z Očovej držal správne nástroje a narábal s nimi opatrne, a ak sa mu niečo nevidelo, už kričal, že ho bolo počuť v celej dielni: „Dávaj pozor na prsty! Tie budú mať onedlho tisíckrát väčšiu cenu ako súčiastka, čo práve obrusuješ!“
Aj tak sa stalo. Po skončení učilišťa šiel konečne Janko Berky do školy, do ktorej patril. Diaľkovo vyštudoval konzervatórium v Bratislave u profesora Albína Vrteľa. Pre mimoriadny talent, vynikajúci sluch a hudobnú pamäť absolvoval školu o dva roky skôr ako spolužiaci.
Bratranec zo Zvolenskej Slatiny, starší o desať rokov, Rinaldo mu už nachystal miesto v orchestri a ľudovej kapele SĽUK-u. Stačilo urobiť konkurz. Bartolomej Urbanec sa raz pred rokmi v kaviarni Krym medzi redaktormi Smeny a Kultúrneho života nadchýnal: „Prijali sme do orchestra malého mága z Očovej. Volá sa Berky-Mrenica. Oddnes máme dvoch Paganiniovcov: Rinalda Oláha a Janka Berkyho! Zapamätajte si, čo vám vravím.“
■ PO KAŠTIELI A PO SVETE
V Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve prežil Janko tridsaťdva rokov a sto dní. Našiel si tu manželku – jeho Evička práve urobila konkurz do speváckeho zboru, keďže však do roka prišla na svet dcéra Anka, vzdala sa umeleckej kariéry. Vedela, že únavné skúšky a nekonečné zájazdy sa s materstvom veľmi nezhodnú, ešte počas materskej dovolenky si urobila zdravotnú školu a potom pôsobila ako zdravotná sestra v jasliach. Anka vychodila gymnázium, absolvovala s červeným diplomom filozofickú fakultu a verejnosť ju pozná z rokov, keď bola v slovenskej vláde zodpovedná za azda najzložitejšie otázky – za rómsku problematiku. Evička s manželom priviedli na svet ešte dve deti – Janka, vyštudovaného huslistu, koncertného majstra, ktorý po rokoch prevzal prvé husle v známej otcovej kapele, a najmladšiu Evičku, ktorá vyštudovala husle vo Viedni, tam sa aj vydala, bola profesorkou na viedenskom konzervatóriu, uznávanou koncertnou umelkyňou, žiaľ, mladá, krátko po štyridsiatke nedávno umrela.
Detstvo a dospievanie prežili mladí Berkyovci v honosnom rusovskom kaštieli, kde SĽUK voľakedy sídlil, v prostredí hudby, spevu a tanca, v nádhernom parku, ktorý však vinou nezáujmu štátu upadal, menil sa na divočinu, rovnako ako sa palác zmenil na ruinu.
■ DOMA NAJLEPŠIE
Otec zatiaľ behal po svete. S husličkami prešiel päťdesiattri krajín, a to rátal štáty ako Sovietsky zväz, Juhosláviu..., teda po starom. Keby ich bol počítal podľa dnešného štátneho usporiadania, bolo by ich najmenej o desať viac.
Keď som pracoval na jeho životopisnej knihe Mág z Očovej a rozprával mi svoje zážitky (vyšli mu aj v jeho knižke Veselo s husličkami po svete), obyčajne končil jedným a tým istým refrénom: „Aj tak je doma najlepšie!“
Pred rokmi si rodina postavila dom v Očovej, tam sa vždy na pár dní schoval po každom slávnom, ale aj vyčerpávajúcom zájazde. Nikde si nevedel tak oddýchnuť ako v doline pod Poľanou, vo svete, ktorý mu bol najmilší. A keď sa aj tam niektorí ľudia naučili novým móresom a Cigána volali Róm, Janko – ako už vieme – sa prudko ohradil: „Ja nie som nijaký Róm! Ja som len obyčajný slovenský Cigán!“
So SĽUK-om absolvoval päť veľkých turné po USA – v rokoch 1970, 1974, 1978, 1983 a 1986, neskôr bol so svojím orchestrom Diabolské husle v Indii, otváral slovenskú reštauráciu na Filipínach i Svetovú výstavu v Montreali, prešiel Kanadu, Austráliu, Japonsko, Čínu, Jordánsko, Taliansko, Nemecko, Rusko, Francúzsko..., ako kapela priniesli zlaté medaily z festivalov v sicílskom Agrigente i poľských Sopotách, v Grammy získal tri najvyššie ocenenia – Najlepší orchester, Najlepší album, Najlepší interpret, Zlatú platňu za Gypsy Dance, vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž, od redakcie niekdajšieho denníka REPUBLIKA titul Posol Slovenska, mal titul laureáta Slovak Gold a Krištáľového krídla...
■ VÄZBA NA MANŽELKU
V jeho živote bola očividná úžasná väzba na rodinu – bola mu všetkým, oporou, úľavou, cieľom jeho snaženia. Dojímavá bola najmä jeho upätosť na manželku, taká väzba naozaj nebýva zvykom ani v usporiadaných rodinách. Keď manželka začala chorľavieť, Janko Mrenica akoby strácal svoju obdivuhodnú vitalitu – približne vtedy ho postihla aj mozgová príhoda. S obdivuhodným úsilím sa snažil vrátiť k husličkám, dokonca – istotne si to pamätáte – aj tak, že otec držal husle a prstoklad a za ním stojaci syn Janko ťahal sláčik, lebo pravú ruku mal ochrnutú.
Lekári by vám povedali, ako usilovne rehabilitoval a cvičil, aby sa mohol vrátiť na pódium. Na jar v roku 2008 sa však zdravotný stav manželky prudko zhoršil – a po niekoľkých dňoch aj skonala. Odpusťte za surovú vetu – to bol Jankov koniec. Zutekal do Očovej. Chcel byť v samote. Celé týždne pustil k sebe len jedného z bratov, ktorý žil nablízku. Tam aj dokonal – 12. októbra 2008.
Jeho hudba však stále znie, ostala na mnohých nosičoch, v mnohých archívoch, aj v synových husliach. V jeho knihe a v knihe o ňom – a istotne aj v rozhlasových a televíznych rozhovoroch s ním – sa zachovalo aj veľa pekných myšlienok. Napríklad:
Slováci boli odjakživa ťažko skúšaní, ale hudba, ľudové umenie a odkazy predkov zdvíhali našich ľudí zo zeme bez rozdielu, či to bol Slovák, Rusín, Róm... Dôležité je uvedomiť si, že každý človek si je rovný. A všetci sme tu na tejto zemi len na krátkej návšteve.