Budeme sa operovať sami?, SNN 50


AKO BOLO, ČO BOLO

Peter VALO

  Peter VALO Pred pár rokmi som asistoval profesorovi Karolovi Virsíkovi pri písaní životopisného románu Odchádzam s Hippokratom. Priateľ Karol začal v čase vojny v Bratislave zápas s tuberkulózou u študentov. Neskôr vytvoril jeden z najúspešnejších protituberkulóznych programov. Jeho zásluhou vznikla zo starého kláštora v Podunajských Biskupiciach skvelá nemocnica, z ktorej sa neskôr stal. Národný ústav tuberkulózy a respiračných ochorení. Tu ako prví začali používať pojem klinická epidemiológia, tu ako prví v bývalej Č-SR odstraňovali obličkové kamene litolapaxiou či urobili laparoskopickú operáciu žlčníka a zaviedli iné novátorské liečebné postupy. Z Virsíkovej nemocnice vyšiel rad skvelých lekárov, ktorí sú oporou slovenského zdravotníctva. 

   V čase, keď Karol dokončoval svoju knižku, likvidoval minister Rudolf Zajac jeho celoživotné dielo – biskupickú nemocnicu. A nielen to. Pacienta premenoval na klienta a zdravie na tovar. Klient prináša peniaze, treba si ho udržať. Vyliečený klient je nezaujímavý. Tento minister vyhlodal z nemocníc všetko lukratívne, a najmä to, čo poisťovne poriadne preplácali. Do súkromných rúk prešli lekárne, dialýzy, laboratóriá, sanitky rýchlej lekárskej služby, CT a MRI. Za jeho éry sa vyrojili súkromné zdravotnícke zariadenia. No len čo sa po ich zákroku stav pacienta zhoršil, hneď ho pratali do nedofinancovanej štátnej nemocnice. Karol Virsík napísal: „Nik ma nepresvedčí, že zdravie je tovar ako každý iný a spolu so starým gréckym učiteľom lekárov si myslím, že by sa nemalo šetriť, keď ide o zdravie.“ Na konci svojho života videl, ako sa ničia princípy zdravotníctva, na budovaní ktorého celý život participoval. Aj preto dal svojej knižke názov Odchádzam s Hippokratom. 

   Za súčasnej éry ministra Uhliarika sa situácia rapídne zhoršila. Niektorí riaditelia nemocníc cez svojich hovorcov (môj starý otec im hovoril „papuliaci“) tvrdili, že robia všetky výkony, hoci lekári vedeli, že to nie je pravda, lebo pomaly nemajú materiál na základné operačné výkony. Vedenie nemocníc im zakazovalo informovať verejnosť. Za každou krízou sú peniaze a pán minister usilovne chráni nedotknuteľnosť poisťovní, do ktorých všetci povinne mesačne prispievame nemalou čiastkou. Poisťovne však dávajú nemocniciam na liečbu len toľko, aby neohrozili rast svojho zisku. Preto štát, ktorý za svojich poistencov platí čoraz menej, musí pravidelne nemocnice dofinancovávať. Uhliarikov štát by sa rád tejto zodpovednosti zbavil. Povedal si, že ak nemocnice zmení na akciovky, už im nebude musieť doplácať nič. Keď ich cena klesne, potom do nich vstúpia ďalší akcionári, ktorí sa čoskoro stanú majiteľmi, a tí budú chcieť byť takisto ziskoví. Čiže zarobí poisťovňa, zarobí majiteľ a na pacienta a lekárov ostane ešte menej ako doteraz. A budeme ako v Amerike. Keď tam na pacienta prekročia v nemocnici limit, ktorý určila poisťovňa, predajú jeho dom. V konečnom dôsledku nesolventní pacienti (a tých je najviac) budú umierať a  štát ušetrí na dôchodkoch.

   Je to obludná perspektíva. Lekári začali protestovať podávaním výpovedí. Médiá na čele s pani premiérkou masírovali verejnosť, že si robia z pacientov rukojemníkov, lebo im ide len o ich platy. Minister Uhliarik najprv zaujal polohu mŕtveho chrobáka. Minútu pred dvanástou zareagoval núdzovým stavom, redukciou nemocničných oddelení a vyhrážal sa rušením nemocníc. Prečo by aj nie, keď bude menej nemocníc a lekárov, zisky poisťovní porastú ešte viac a nám radovým poistencom možno ktosi navrhne nový spôsob liečby. Za patričný poplatok si budeme môcť od akciovky Truhliarik & Pentliarik prenajať operačky a zoperovať sa sami. 



Pridaj komentár