Čas možno zahojí rany na tele, nikdy však nie jazvy na duši


zlato štvorecNárodný poklad použili na to, čo uznali za vhodné, nie však na to, na čo mal slúžiť

Ivan BROŽÍK – Karikatúra: Peter GOSSÁNYI - Foto: archív SNN

Bola to pieseň starého námorného kapitána. Nikdy ju nespieval sám. Všetci sa ho báli, tak nôtili zarovno s ním. Až kým sa objavil záhadný Čierny pes. To je časť deja, ktorý sa odohráva najskôr kdesi na škótskom pobreží v krčme na útese a neskôr na Ostrove hrdlorezov, kde ukryl svoj bájny poklad kapitán Flint. Kto by si nepamätal literárnu prvotinu spisovateľa Roberta Louisa Stevensona?

Ten Flint vlastne vôbec nebol Flint, ale pirát William Kidd a Ostrov hrdlorezov je akýsi Skull Island ležiaci kdesi v Karibiku. Ale Flintov, teda Kiddov poklad tam vraj leží dodnes. Na rozdiel od toho matičného, Národného pokladu Slovenska. No aj on má nepresný názov – totiž vôbec nebol matičný. Spočiatku to bola celoslovenská zbierka, organizovaná pod dohľadom Národnej banky Slovenska a v spolupráci s vtedajšou VÚB bankou a ďalšími inštitúciami. Matica slovenská bola jednou z nich. V roku 1993 iba jednou z nich. Matica teda nikdy nespravovala Národný poklad spolu s VÚB, so Slovenskou poisťovňou, so Slovnaftom, s VSŽ a so ZSNP sa podieľala iba na založení Nadácie Matice slovenskej. Národný poklad, ktorý začal vznikať v prvom roku samostatnosti Slovenska, od samého začiatku spravovala Nadácia Matice slovenskej, v ktorej nastali štatutárne zmeny od roku 2002 je zriaďovateľom tejto nadácie už len ona sama. Ani dnes teda nemá s Národným pokladom nič spoločné. Ten si totiž v plnom zmysle slova privlastnila Nadácia Matice slovenskej.

REPUBLIKA ĎAKUJE

Gossanyi-narodny-poklad-01 webČasopis Biatec, ktorý vydávala Národná banka Slovenska (NBS), vo februárovom čísle z roku 1993 píše: „S výzvou zorganizovať zbierku na národný poklad Slovenska prišla Správna rada Nadácie Matice slovenskej. Nadácia, ktorú založila Matica slovenská spolu s VÚB, a. s., a s niekoľkými ďalšími bankovými inštitúciami a veľkými štátnymi akciovými spoločnosťami na podporu a šírenie národnej kultúry doma i v zahraničí, udržiavanie kontaktov a spolupráce so Slovákmi žijúcimi v zahraničí, sleduje touto zbierkou dva ciele. Hlavým je: vytvoriť nevyhnutné zlaté, korunové a devízové rezervy v Národnej banke Slovenska, pomôcť stabilizovať a zachovať vnútornú konvertibilitu slovenskej koruny. Pretože prispievateľmi budú najmä Slováci žijúci doma i v zahraničí. Nadácia chce zabezpečiť aj spätnú väzbu. A to je ďalším cieľom – z úrokových výnosov korunovej časti zbierky bude Nadácia Matice slovenskej zabezpečovať vyššie spomenutú činnosť. Nadácia prostredníctvom siete pobočiek a expozitúr VUB všetkým darcom, ktorých hodnota finančného, ako aj nefinančného daru (drahé kovy, kamene, resp. klenoty) bude vyššia ako 100 korún (právnické osoby nad 1 000 korún), odovzdá pamätnú medailu ako prejav vďaky a výraz podpory mladej Slovenskej republike. (Jej dnešná zberateľská hodnota sa pohybuje v rozmedzí 10 – 15 eur, pozn. red.) Nadácia zabezpečí pravidelné zverejňovanie prostredníctvom Slovenskej televízie, mená darcov a sumu – hodnotu daru. Na záver tým, ktorí chcú prispieť, prezradím, že medailu razia v Štátnej mincovni v Kremnici.“ (Ing. Vladimír Hromy) Pre archívnu presnosť – zbierka na Národný poklad Slovenskej republiky sa začala v posledný januárový deň v roku 1993 v Slovenskom národnom divadle slávnostným umelecko-spoločenským večerom.

DARCOVIA TIEŽ ĎAKUJÚ...

Ale nielen to. Rozhorčení žiadajú preveriť, čo sa stalo s Národným pokladom a v akom stave sa nachádza v súčasnosti. Žiadame Nadáciu Matice slovenskej, aby zverejnila správu o skutočnom stave verejnej zbierky na Národný poklad Slovenskej republiky v peňažnej, vecnej a kovovej podobe. Žiadame príslušné orgány verejnej správy, aby poskytli súčinnosť orgánom Matice slovenskej pri zisťovaní skutočného stavu Národného pokladu Slovenskej republiky. My občania Slovenskej republiky, ako aj darcovia na Národný poklad SR, v záujme historickej pravdy máme právo vedieť, aký je osud Národného pokladu Slovenskej republiky.“ Tak sa píše vo výzve, ktorú spolu s viacerými signatármi adresoval verejnosti, ale aj príslušným štátnym inštitúciám Jozef Šimonovič. Nateraz posledné verejné ubezpečenie z úst predsedu správnej rady Nadácie MS Jozefa Markuša z novembra 2012 znie až prekvapivo: „... Odvtedy (rok 1995, keď bol NP naposledy ocenený – pozn. red.) sa cena zlata, striebra hýbala – našťastie pre Národný poklad smerom nahor. To nové ocenenie nezníži hodnotu kovovej časti Národného pokladu, ale ho aspoň mierne zvýši.“ Nuž ale ako veriť týmto slovám, keď tu je poruke hneď niekoľko jasných príkladov hospodárenia so zverenými hodnotami, ktoré ich darcovia pôvodne cez Maticu chceli venovať pre dobro Slovenska? Jeden málo známy, no možno najokatejší je tak trochu „mimo záujmu“.

STRATENÝ DAR ĽUDOVÍTA PAVLA

O jednom z výkonných riaditeľov Slovenskej ligy v Amerike, doktorovi Pavlovi toho vie najmä naša mladšia generácia pramálo. Tak si teda pripomeňme, že Ľudovít Pavlo po maturite na gymnáziu v Michalovciach v roku 1946 študoval medicínu na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Pre politickú angažovanosť v študentskom hnutí bol v roku 1949 väznený, po prepustení vo februári 1950 emigroval do Rakúska, v rokoch 1950 – 1955 študoval medicínu v belgickom Louvaine, v roku 1955 promoval na Univerzite Johannesa Guttenberga v Meinzi v Nemecku, od roku 1956 žil v USA, kde po nostrifikovaní lekárskeho diplomu národný poklad zbierkapôsobil od roku 1960 ako rodinný lekár v Derby. Matici slovenskej pod vedením Jozefa Markuša daroval 103 tisíc dolárov. Tento dar podmienil podporou slovenskej literárnej tvorby, keďže sám bol spisovateľ. Mal iba jednu podmienku – s finančným darom mala MS narábať iba po porade s ním alebo s jeho zástupcom Ivanom Regulim. A hoci sa tak nikdy nestalo, Matica od Pavla žiadala ďalších 200 tisíc dolárov. Pôvodné Pavlove peniaze sa „stratili“ v Nadácii Matice slovenskej. Keďže nejaké projekty sa z daru predsa len uhradili, jeho zostatok by mal byť vo výške aspoň 88 tisíc dolárov. Lenže dnes nikto nevie ani len o dolári z Fondu Ľudovíta Pavla. Skončili tam, kde peniaze darcov na Národný poklad? Alebo keďže aspoň podľa Ivana Reguliho neexistuje nijaký hodnoverný účtovný doklad – skončili kdesi ešte „privátnejšie“?

INVENTÚRA S POCHYBNOSŤAMI

Novembrové otváranie kovovej skrine v priestoroch MS v Martine malo dohru vo vyhlásení a kontravyhlásení. Najskôr bola tlačová konferencia, z ktorej mal pravdepodobne do verejnosti preniknúť upokojujúci odkaz v zmysle – všetko je v poriadku, nič sa nedeje, poklad je predsa stále pokladom. Časť nepeňažného majetku Národného pokladu, ktorý spravuje Nadácia Matice slovenskej, by sa mohla dokonca v budúcnosti predať. Myslí si to správca nadácie Jozef Steiner, ktorý odhaduje, že by sa odpredaj mohol týkať zhruba polovice tejto časti pokladu. Celková hodnota nepeňažnej časti bola ocenená v roku 1995 na 124 288 eur. Nadácia však presadzuje, aby bol majetok počas budúceho roku prehodnotený opätovne.

„Uložený poklad neslúži svojmu účelu. Treba to spraviť veľmi pragmaticky, to znamená, čo najtransparentnejšie speňažiť to, čo sa dá, a to, čo má svoju historickú, morálnu alebo umeleckú hodnotu poskytnúť príslušným ustanovizniam, ktoré by sa o to všetko s opaterou starali,“ vyhlásil Jozef Steiner. Druhý Jozef, tentoraz Markuš, pripomenul, že nad čiastočným predajom Národného pokladu sa uvažovalo už aj v minulosti, no pre nepriaznivý vývoj cien na trhu sa od toho ustúpilo. Peniaze z predaja by mali podľa neho ísť do istiny Národného pokladu a využili by sa len výnosy, a to na rôzne kultúrne ciele. Vedenie samotnej Matice slovenskej predstaviteľov nadácie za takýto zámer kritizuje a považuje ho za „neuveriteľne scestný“. Pripomína však, že správu národného majetku nemôže ovplyvniť.

„Rozhodujúca časť pokladu, približne 870 000 eur, už bola nenávratne preinvestovaná a stratená a zrejme rovnaký osud by čakal aj výnos z predaja kovových predmetov,“ píše sa v stanovisku Matice. Predstavitelia Nadácie MS však informovali aj o zisteniach komisie, ktorá v októbri preverovala podozrenia z nehospodárneho narábania s kovovou časťou národného majetku. Podľa Jozefa Steinera komisia zložená z piatich zástupcov Nadácie MS a člena dozorného výboru MS nezistila žiadnu neoprávnenú manipuláciu ani porušenie pečatí obalov, v ktorých bola vecná časť pokladu uložená. „Hodnota kovovej časti pokladu sa neznížila. V štruktúre a obsahu zodpovedá stavu, v akom ho Nadácia MS prevzala z VÚB,“ podčiarkol Jozef Steiner. Matica slovenská však závery komisie spochybňuje. Podľa nej nestačí porovnať súčasný stav so stavom pri prevoze z VÚB v roku 2006.

„Ako priznáva Jozef Markuš, v rokoch 1993 až 1996 sa pokúšal predať časť výnosu zo zbierky dokonca na dražbe v Austrálii, čo nemal nikým odsúhlasené,“ poukazuje Matica na možné nezrovnalosti. Inventúra kovovej časti majetku pod dohľadom notára sa uskutočnila po tom, ako sa objavili podozrenia, že s touto časťou pokladu sa mohlo nehospodárne narábať. Osobne chceli obsah trezoru v priestoroch Matice v Martine vidieť aj poslanci parlamentného výboru pre kultúru a médiá, ktorí sa však k nemu v októbri nedostali. Veľmi vecné a konkrétne pomenovanie pre to, čo sa v súvislosti s Národným pokladom udialo a deje, ponúkol predseda parlamentného výboru pre kultúru Dušan Jarjabek: „Absolútna perverzná národná zlodejčina. Bolo pošliapané po istej dôvere, takže žiadajme, aby vinníci boli odhalení.“

HRA S OHŇOM

Lenže slovenská dvadsaťročná skúsenosť s touto hrou vraví: Tí, ktorí sa radi hrajú s ohňom, sa nikdy nepopália. Jeho plamene pohltia iba nevinných. Na atole Pinaki v súostroví Tuamotu vo   Francúzskej Polynézii je vraj ukrytých osem debien s pokladom z katedrály peruánskeho mesta Pisco, ulúpených v roku 1860 skupinkou amerických dobrodruhov. V 30. rokoch 19. storočia prekopalo 600 domorodých kopáčov, dovezených Španielmi, ostrov Agrihan v Severných Mariánach južne od Japonska (niekedy sa uvádza, že šlo o neďaleký ostrov Guguan). Hľadali tam dva milióny zlatých španielskych „pesos de oro“, ulúpených v roku 1826 Škótom Andrewom Robertsonom na anglickej lodi Peruvian. Na ostrove Calayan v Babuyanskom súostroví medzi Filipínami a Tchaj-wanom je vraj ukrytý poklad čínskeho piráta Li Ma Chunga zo 16. storočia. Pred druhou svetovou vojnou ho tam hľadal fínsky novinár a cestovateľ Aleko Lilius. Blízko juhozápadnej zátoky na nehostinnom ostrove Trinidad, 715 kilometrov východne od brazílskeho pobrežia, sú údajne tiež zakopané poklady. Podľa niektorých tvrdení dokonca ide o ukradnuté zlato z katedrály v Lime, hľadané inak skôr na Kokosovom ostrove. V močaristom ústí riečky Bath od rieky Pamlico v americkom štáte Severná Karolína údajne začiatkom 18. storočia zakopal britský pirát Edward Teach, prezývaný Čiernofúz, na rôznych miestach osem debien plných pokladov. Jednu z nich sa vraj podarilo nájsť v roku 1928. Na ostrovčeku Norman, patriacom dnes k Britským Panenským ostrovčekom, bol svojho času nájdený veľký poklad zamurovaný v jednej z jaskýň. Nie je známe, komu patril. Ostrovček bol považovaný za prototyp Stevensovho Ostrova pokladov. A jeho Flint si stále spieva pesničku o ranách na duši...



Pridaj komentár