Spojovník, z ktorého pražské odmietanie a nepochopenie urobilo rozdeľovník
Česko-Slovensko ako historický a právny fakt
Dušan D. KERNÝ – Ilustrácia: archív SNN
Na prahu roku 2013 sa v Bratislave uskutočnili významné, vysoko odborné podujatia, ktoré pripomenuli jestvovanie názvu Česko-Slovensko ako právne a historicky jestvujúci fakt potvrdený dokumentmi. Je to viac ako významné, pretože ukazuje dôležitosť poznania vlastných dejín, ako aj to, že ešte v tomto roku, s odstupom desaťročí, je dôležité pripomínať si tieto fakty, keďže doznieva veľký konflikt okolo tzv. pomlčkovej vojny z roku 1992. Pomlčková vojna sa stala súčasťou politického kvasu, ktorý viedol k ústavnému zákonu prijatému tak českými, ako aj slovenskými poslancami.
Teda aj k jedinému ústavnému zániku federácie v Európe.
■ GENÉZA NÁZVU
Na vedeckej konferencii Ústavu politických vied SAV, organizovanej katedrou politológie a európskych štúdií FFUK v Nitre a Katedrou politológie FF UPJŠ v Košiciach, tému o názve Česko-Slovensko do širokého historického prehľadu zaradil doc. L. Hohoš z FFUK Bratislava. Keď bilancoval historický zlom, ktorý znamenala pre Slovákov prvá svetová vojna a po nej „koniec bezohľadnej maďarizácie a asimilácie a snahu o vytvorenie jediného, maďarského politického národa“, o. i. zdôraznil okolnosti názvu Česko-Slovensko. Ten sa prebral nielen z Clevelandskej, a predovšetkým Pittsburskej dohody Čechov a Slovákov pred vznikom spoločného štátu, ale je aj v medzinárodných zmluvách, ktoré po prvý raz určili medzinárodne platné hranice Slovenska, osobitne Trianonskej zmluvy. Názov Československá republika sa začal používať až v roku 1920 po prijatí ústavy prvej ČSR už ako prejav snáh o centralizáciu štátu. Dokonca oficiálne vydaná zmluva podpísaná veľmocami obsahuje spojovník v anglickom a vo francúzskom origináli, ale nie v českom preklade, ktorý vyšiel už ako súčasť oficiálnej zbierky zákonov.
■ SVEDECTVO DIPLOMATOV
Do historického kontextu začleňuje tieto skutočnosti aj profesorka E. Hrabovcová v prvej, práve vydanej publikácii vatikánskej diplomatickej korešpondencie. Podľa nej to bolo pre slovenských katolíkov „bolestné poznanie, že meno nového štátu bolo čoskoro pozbavené pôvodného spojovníka, ktorý stvárňoval názov štátu aj v dokumentoch parížskej mierovej konferencie“. Zmenu názvu číta ako „nevnímanie republiky ako štátu dvoch rovnoprávnych národov, ale ako obnovený český štát, pre ktorý bolo Slovensko iba geopolitický a doplnkový hospodársky priestor, most ponúkajúci únik z nemeckého obkľúčenia. ... Slováci boli iba mladšia vetva národného kmeňa, životne nevyčerpaní ... ktorá mala obrodiť českú časť národa prílevom novej národnej sily“. Slováci tak neboli v ideológii fiktívneho „československého národa“ uznanou menšinou a ani štátotvorným národom. V novom medzinárodnom poriadku Slovensku nechýbala iba vlastná štátnosť, ale aj akákoľvek forma politickej autonómie – a jej dosiahnutie, ako ukázal ďalší vývoj, sa stalo potom jednou z hlavných vnútropolitických otázok a už od januára 1928 došlo k prvému pokusu riešiť to vytvorením Krajinského zriadenia.
■ NÁZORY NA NÁZOV
Otázku názvu štátu rozoberajú aj iní historici. Jeden z príkladov poskytujú oficiálne Vojenské dejiny Slovenska. Povedzme autori štvrtého dielu v roku 1996 vydaného Ministerstvom obrany SR M. Hronský, A. Krivá a M. Čaplovič. Vojenské dejiny neskúmali bez dobového európskeho či stredoeurópskeho historického vývoja. Preto zdôvodňovali, prečo sa pri uvádzaní názvu medzivojnovej prvej republiky dôsledne pridŕžajú názvu Československá republika. Pretože: „Nezriedka používaný názov Česko-Slovenská republika ... stiera obsah unitaristicky organizovaného štátu, ktorého výrazom bolo aj jednoslovné pomenovanie bez spojovníka. V písomnom prejave sa používal názov Česko-Slovenská republika len bezprostredne po vzniku štátu, do prijatia ústavy v roku 1920 a opäť po uzákonení autonómie Slovenska v roku 1938, keď aj navonok mal vyjadrovať zmenu štátoprávneho postavenia Slovenska.“
Pokiaľ ide o písomný styk, boli prípady, že aj čs. diplomatickí predstavitelia používali úradný hlavičkový papier s názvom Česko-Slovenská republika; jeden z príkladov uvádza kniha oficiálnych dokumentov Slovensko a Svätá stolica.
Ak môžu byť dejiny učiteľkou, tak sa to v tomto prípade netýka iba rokov 1918 – 1920 alebo 1938, ale aj sporu z nevedomosti, ktorý charakterizoval vývoj po roku 1989. Sporu, ktorý dodnes ako nepochopenie prežíva aj u všetkých nevedomých a nepoučených, používajúcich hlboko nesprávny a nehistorický termín rozpad Československa, a to v súvislosti so štátom, ktorý už nebol Československom, ale bol Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou.