Cesta k Slovenskej štátnosti v roku 1992


slovenská vlajkaO čase a dokumentoch, značiacich Zavŕšenie emancipačného zápasu slovenského národa

Viliam HORNÁČEK

V Slovenských národných novinách sme pripravili seriál osobných spomienok aktívnych účastníkov národno-emancipačného zápasu zo začiatku deväťdesiatych rokov. Začíname ho spomienkou akademického maliara Viliama HORNÁČKA, predsedu Združení slovenkej inteligencie, ktorý už v marci 1990 - v čase tzv. pomlčkovej vojny založil Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene, na pôde ktorej vznikli mnohé iniciatívy vedúce k vzniku samostatnej SR.

V predposledný marcový deň roku 1990 sme išli ako obyčajne do práce, keď sa ma v električke moja žena spýtala: „Nejdeme sa pozrieť pred Národnú radu“? Bola to reakcia na arogantné, typicky „zemanovské“ vystúpenie vo federálnom zhromaždení v spore o názov nášho - síce spoločného, ale pre Slovákov vonkoncom nie rovnoprávneho – štátu. Vtedy navrhol: „Pro svět to bude Československá federativní republika. A když ti Slováci tak chtějí, ať si tomu třebárs doma na Slovensku říkají Česká a Slovenská federatívna republika“. Tieto slová pobúrili takmer celý slovenský národ. Preto bolo námestie pred SNR plné. Takto – ako nespokojný občan – som začal svoju, dnes už vyše dvadsaťdvaročnú, verejnú službu. A práve tu – doslova na námestí – vznikli aj KORENE. S priateľmi, ktorých som tam stretol a pozval ich do svojho ateliéru, sme si povedali: Stačilo!

POHÁR PRETIEKOL     

Treba povedať, že nespokojnosť s postavením slovenského národa v unitárnom československom štáte existovala odpočiatku a jasne sa prejavovala už v postojoch Štefánika aj Hlinku. Veď bratia Česi odmietali plniť nielen Pittsburskú dohodu, ale aj všetky ostatné dohody so Slovákmi. Pohár príslovečnej slovenskej trpezlivosti začal v tzv. pomlčkovej vojne nezadržateľne pretekať. Keď sa v čase glasnosti a perestrojky začalo rozpadať sovietske impérium, Európou otriasali národno-demokratické emancipačné revolúcie, ba tiekla aj ľudská krv. My, Slováci, sme však stále akosi váhali, lebo sme – ako zvyčajne – neboli pripravení. Kde boli „zásuvkové“ koncepcie nášho slobodného národného života vo vlastnom štáte? Čo počas 20 rokov okupácie „bratskými vojskami“ robili slovenskí politici a politológovia, ekonómovia a najmä právnici? Maximálne sa zaoberali snahami o „znovuoživenie nikdy nežijúcej“ federácie. Dokonca práve tam, kde malo byť centrum nových štátoprávnych východísk z nášho nerovnoprávneho postavenia – na PF UK – založili v čase, keď to ideologicky vzdala už aj Moskva, klub Leninská iskra!

                GENERAČNÝ PROGRAM

Aj náš generačný program vznikal za pochodu. Nadväzovali sme síce na generácie našich predchodcov, ale konkrétne koncepcie neboli. Začali sme obranou proti útokom cudzích, ale aj tzv. vlastných. Okrem mnohých iných, napadla a obvinila Slovákov S. Čechová v článku „Za čo sa nám Slovákom prichodí hanbiť...“ A práve to – nie program osobnej politickej kariéry – ma motivovalo k prvému verejnému vystúpeniu. Bolo ním prednesenie mojej rovnomennej básne ako odpovede na ohováračský článok - priamo pod Hviezdoslavovou sochou a pred zaplneným námestím. Stačilo už ohováraní a ponižovaní! Dosť bolo sluhovstva cudzím záujmom! Sme tu a hlásime sa k slobodnému životu ako rovnoprávny národ! - presne to som videl v očiach účastníkov tohto a aj nasledujúcich zhromaždení. Organizovala ich Štúrova spoločnosť, ale neskôr sme iniciatívu aj réžiu zhromaždení prebrali my „korenári“ spolu s matičiarmi...

Hneď na začiatku našej činnosti sme programovo na seba prevzali „príslušný podiel odbornej a morálnej zodpovednosti“ a zapojili sa do prípravy tzv. Matičného zákona „o slovenčine ako štátnom jazyku bez výnimky“ a iniciovali, presadili a aj spoluorganizovali sme celonárodné zhromaždenia na podporu dôstojného postavenia slovenčiny na území našej odvekej vlasti. Vypracoval som nielen scenár a réžiu týchto zhromaždení, ale som ich, spoločne so S. Bajaníkom, aj osobne viedol ako moderátor. Ako dokazujú dokumenty (archív KORENE), odvážili sme sa aj ku krajne riskantnému kroku a pod krycím názvom „Akcia HAM“ sme pripravili protestnú hladovku, ktorá dodala nášmu zápasu punc hlbokého presvedčenia, za ktoré sme boli ochotní obetovať aj to najvzácnejšie...

                KTO BOL PRI KOREŇOCH

Zakladateľmi Spoločnosti slovenskej inteligencie KORENE, ktorá sa ako prvá odvážila dať si do názvu pojem „inteligencia“ a do Programového vyhlásenia si už na jar 1990 dala ambiciózne predsavzatie „..pripraviť Slovákov ako zvrchovaný, o svojich veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ“, boli – Milan Rúfus, Hvezdoň Kočtúch, Milan a Ivan Laluhovci, Ján Doruľa, Ján Paulíny... Gravitácia autority týchto osobností čoskoro prilákala do našich radov aj ďalších členov. K tým najznámejším patrili – M. Benža, J. Binder, J. Bobák, E. Boldišová, R. Brejka, J. Brilla, P. Brňák, J. Cuper, A. Cyprich, J. Darmo, L. Deák, J. Ferko, M. Fükővá, J. Handžárik, A. Hrnko, A. Húska, J. Kačala, E. Kristinová, B. Kunc, J. Lazar, J. Magala, V. Petráš, B. Piatko, B. Pola, J. Prokeš, J. Prusák, D. Slobodník, P. Socha, J. Švidroň, M. Turčan, P. Valo a ďalší, ktorí si ma zvolili za predsedu a som ním dodnes. V rôznych našich iniciatívach – z ktorých najvýznamnejšou bola Iniciatíva za zvrchované Slovensko sa k nám pridali A. Ferko, A. Hykisch, G. Kaliská a R. Kaliský, V. Kompánek, J. Krúpa, M. Kňažko, I. Kolčák, M. Kováč, A. Kráľ, Z. Kuľhavý, Š. Kvietik, A. Laščiak, J. Letz, J. Markuš, V. Mečiar, J. Rezník, J. Šimonovič, L. Ťažký, M. Tkáč, I. Uhrík, R. Zelenay... a mnohí ďalší. Nie všetci vytrvali. Niektorí sklamali, ba aj zradili. A nielen naše združenia a program, ale aj slovenský národ a jeho štát! Preto boli vylúčení, lebo v KOREŇOCH prevládalo presvedčenie, že z kríz nás môžu vyviesť len odborné, ale najmä - morálne autority. V tom sme boli nekompromisní. Pravdou však zostáva, že v osudovom čase kľúčových rozhodnutí stáli všetci menovaní na správnom mieste.

               ROZHODUJÚCA JESEŇ             

 Matica slovenskká vlajka SKPredpovedanú „horúcu politickú jeseň 1991“ sme akcelerovali nakrútením televízneho dokumentu KORENE, ktorý propagoval naše názory a 11. septembra sme vytvorili najväčšiu a najvýznamnejšiu z našich celospoločenských aktivít iniciatívu Za zvrchované Slovensko. Jej Vyhlásenie, ktoré som prečítal v Slovenskom rozhlase, označil riaditeľ Rádiožurnálu slovami: „To bude bomba!“ Táto Výzva spolu s tlačovou konferenciou a celonárodným zhromaždením 19. 9. 1991 - na výročie vyhlásenia zvrchovanosti Slovákov na Myjave 1848 - prezentujúcim „stôl národnej dohody“ a s petičnou akciou za požiadavky našej výzvy – definitívne nasmerovala slovenskú spoločnosť na cestu obnovenia štátnej samostatnosti a suverenity, ktorá po prijatí Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR a Ústavy SR vyústila do vyhlásenia Slovenskej republiky 1. 1. 1993. Ešte pred jej vznikom sme 13. 9. 1992 iniciovali platformu spolupráce združení slovenskej inteligencie ZOSI a – ako dar novému štátu – som vytvoril projekt „pracovnej, interdisciplinárnej a otvorenej Stálej konferencie slovenskej inteligencie, ktorá 30. 11. 1992 prijala meno Slovakia plus. Pretože povinností stále pribúdalo a bol som poverovaný stále náročnejšími úlohami - okrem iného aj robiť scenáre, réžiu a viesť celonárodné zhromaždenia - musel som sa vzdať svojej profesionálnej kariéry. A tak sa z môjho ateliéru postupne stal „tvorivý úľ slovenskej inteligencie“. Čím sa tento „korenársky úľ“ zaslúžil o našu slobodnú súčasnosť vo vlastnom štáte? Náš vklad do dejín našej slobodnej súčasnosti dokazujú doslova tisícky článkov našich členov a vyše 50 knižných titulov, ale aj vytvorenie ZOSI a SKSI Slovakia plus, stovky verejných vystúpení v rozhlase a v televízii, iniciovanie a spoluorganizovanie všetkých mnohodesaťtisícových celonárodných zhromaždení, čo spolu so stovkami expertíz, koncepcií, stanovísk, vyhlásení, výziev, ale aj besied s občanmi po celom Slovensku či  petičnou akciou Za zvrchovanosť a Ústavu SR... vytváralo účinný a - odvtedy až dodnes - nezopakovaný masívny tlak na formovanie a kryštalizáciu vedomia slovenskej spoločnosti. Zároveň však aj nekompromisný tlak na rozhodujúce politické subjekty, ktoré si nakoniec program zvrchovanosti Slovenska osvojili a demokratickým, ústavným a kultúrnym spôsobom obnovili slovenskú štátnu samostatnosť a suverenitu. Tento fakt verejne uznal aj minister kultúry prvej vlády po roku 1993 slovami: „Ideový základ obnovenia slovenskej štátnosti sa tvoril na KOREŇOCH“. A ja môžem s oprávnenou hrdosťou dodať, že – nielen ideový...



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.