Chýba hlahol zvonov a fanfáry


VŠIMLI SME SI

Historik a bloger Anton Hrnko odkazuje čechoslovakistickým plačkám

(ddk)

Pohľad na okolitú Európu, predovšetkým na strednú a na Nemecko, ukazuje, že sme k vlastnej štátnosti – rozumej teda vlastnej schopnosti niesť zodpovednosť sami za seba a nevyhovárať sa na nikoho iného a nevoľkať si v mytológii večne neuznaného národa – naozaj správame macošsky. Renomovaný historik Anton Hrnko o tom vo svojom blogu o. i. píše...

„Nevďačnosť vládne svetom a treba povedať, že nielen slovenským. Ako si Slovensko pripomína dvadsať rokov svojho najúspešnejšieho príbehu od nástupu národa na modernú medzinárodnú scénu v revolúcii 1848 – 1849? Namiesto hlaholu zvonov a trúbenia fanfár pripomenutie najvýznamnejšieho dátumu v najnovších slovenských dejinách pripomína skôr funus za bývalým spoločným štátom. Žiadne veľké konferencie s medzinárodnou účasťou, ktoré by analyzovali, čo sa to v rokoch 1989 – 1993 udialo v strednej Európe. Žiadne debaty v rozhlasoch a televíziách, diskusné kluby o týchto dejinných udalostiach.

Stále sa hovorí o ‚rozpade Československa‘, hoci žiadne Československo v roku 1993 neexistovalo, ale už skoro dva roky existovala Česká a Slovenská Federatívna Republika. Z toho sa ani pri najlepšej vôli nedá vytvoriť názov Československo, ale jedine Česko-Slovensko, čo je sankcionované aj pravidlami slovenského pravopisu. A už vôbec nešlo o žiaden rozpad, teda nekontrolované, neželané rozloženie, ale o riadené a kontrolované rozdelenie spoločného štátu, resp. ústavné oddelenie dvoch už viac-menej osobitne sa spravujúcich národných republík. Čechoslovakistické plačky kde môžu, tam nariekajú, o čo všetko vraj prišli. Prišli len o chomút, ktorý niesli na krku, ale stále im asi chýba.“

 



Pridaj komentár