Čo s historickou vendetou?


valo webAKO BOLO, ČO BOLO

Čo s historickou vendetou?

Peter VALO

 Krátko pred znovuzrodením Slovenskej republiky som vydal knižku Zabíjal som štát. Priateľov potešil úsmevný pohľad na tabuizované vojnové dejiny. Vymýšľať som si nemusel. Zo zážitkov vojakov a civilistov, čo prešli východným frontom i povstaním, som ušil svoje postavy. Básnik Štefan Moravčík v recenzii napísal: „Totalita nám roky vnucovala svoju predstavu vojny, Slovenského štátu, SNP, všetkého, čo s tým súvisí. Jedny bábky nám vykresľovali druhých hrdinov ako bábky. Celé dejiny boli jedno tragikomické divadielko, kde vystupovali na jednej strane skvelí šoumeni a na druhej tí zlí, čo nechápali ich násilnú dobrotu. Komunisti a fašisti. Internacionalisti a národovci. Do poslednej chvíle do nás džgali seno, nestráviteľné seriály, kde potvrdzovali svoju jedinú  pravdu.“

 

Všetkých čitateľov som nepotešil. Burleskný pohľad prekážal zopár nezmieriteľným partizánom, čechoslovákom, gardistom či nilašom. Boli to živitelia nekonečnej vendety, ktorá by mala poznačiť celé generácie. Ortodoxní odbojári tvrdia, že prvá Slovenská republika nemala vzniknúť. Zabúdajú, že keby jej nebolo, Slovensko by si podelili Nemci, Poliaci a Maďari. Nijaký člen vlády, v tomto prípade minister národnej obrany, by nedal strojcom pripravovaného vojenského protinemeckého prevratu lietadlo, aby si mohli zaletieť vyjednávať do Moskvy. Ani skvelý básnik a hrdina SNP Laco Novomeský by nemohol sedieť týždne po vyhlásení povstania v bratislavskej redakcii Budovateľa, kde bral plat šesťtisíc slovenských korún (len tak mimochodom za päťtisíc sa dala kúpiť krava). Keby tu vládol Hitler či Horthy, asi by väčšina neskorších odbojárov pobehovala v  maďarskej alebo nemeckej uniforme a sotva by vzniklo nejaké povstanie.

„Čo bolo, bolo,“ povedal by major Terazky z Čiernych barónov. Mal pravdu. Iné dejiny nemáme. Do tých našich patrí 14. marec 1939 rovnako ako 29. august 1944, 28. február 1948, 21. august 1968, 17. november 1989 či 1. január 1993, keď sme slávili vznik Slovenskej republiky.

Po vojnách a prevratoch sa prerábali životopisy. Počty partizánov sa rozrastali geometrickým radom. Po Víťaznom februári 1948 mohutneli rady komunistov. Po Víťaznom novembri sa tvárime, že v tej komunistickej strane nebol nik, a z červených aristokratov a Pezlárových podlizovačov vyrástli noví demokrati. V Českej televízii s nadhľadom tvoria dokumenty o najháklivejších stránkach minulosti. Česi sa s februárom 1948 vyrovnali v Švandrlíkovej knižke a v skvelom filme Čierni baróni, s rokom 1968 vo filme Pelíšky, s novembrom 1989 vo filme Kurvahošigutentag – a my čo? Kým iné národy s úsmevom i vážne prijali vlastné dejiny, naši historickí a umeleckí vendetári robia z tých našich chronické bojisko a svoje čiernobiele dejiny súdia podľa daných ideologických vzorcov. Čo sa im hodí, pozlátia, čo sa im nehodí, očiernia alebo odignorujú. Komu to slúži? Prehlbovaniu národného mindráku a posilňovaniu národných dejín našich susedov. 

Svojho času sme zásluhou generála Jána Repaského odhalili na Ministerstve obrany SR Pamätník zmierenia. Tu sa symbolicky ukladali prste zeme z hrobov všetkých Slovákov padlých na bojiskách sveta. Bez ohľadu na uniformy, ktoré nosili. Jeho súčasťou bol kameň pre cudzincov, ktorí položili  životy na našom území. Tu si mohli podať ruky pozostalí. Ján Repaský – hovorili mu aj generál zmierenia –, žiaľ, umrel. Pamätník stojí, akurát neskorších straníckych ministrov myšlienka zmierenia prestala zaujímať. Keď sa pozerám na nenávistne rozvadený národ po posledných voľbách, hovorím si, že sa k nej treba vrátiť, kým je ešte čas.

 

 

 



Pridaj komentár