Demontáž sociálneho štátu je proti záujmom väčšiny obyvateľstva


Becker štvorecHovoríme s prof. J. Beckerom z Viedenskej univerzity, autorom knihy Život na úver

Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: archív autora - Karikatúra: Ľubomír KOTRHA

 Chcete vedieť naozaj „všetko, čo ste chceli vedieť o kríze“  – odpoveď sľubuje po slovensky vydaná kniha rakúskeho profesora viedenskej univerzity Joachima BECKERA a Ivana Lesaya, vedeckého pracovníka Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied. Je to prvá podobná práca tohto druhu – dielo autora zo „starého“ a autora z „nového“ členského štátu Európskej únie. Ako dospeli rozdielni vedci s rozdielnou skúsenosťou k tvorbe spoločnej štúdie? Začiatkom tohto roka sme preto požiadali o odpoveď rakúskeho spoluautora publikácie.

● Aj vaša publikácia jasne na prahu roka 2013 ukazuje, že kríza nepominula, a jej epicentrum sa presunulo do eurozóny – mediálne sa však venuje hlavná pozornosť vývoju v USA, politicky ochromenej veľmoci, ako ukázal zápas v Kongrese USA o vyhnutie sa finančnej priepasti. Na čo sa však treba sústrediť v Európe a na čo osobitne v eurozóne?

 Kríza naozaj nepominula – a to ani v USA a ani v EÚ. V USA sa opäť vyostruje konflikt okolo toho, akú antikrízovú politiku uplatňovať. Dôvodom je skutočnosť, že sa dosiahla zákonom určená horná hranica výšky štátneho zadlženia. Schopnosť ekonomicko-politického rozhodnutia v USA politikou blokády pravice trpí a pravdepodobnosť dodatočných brzdiacich účinkov na aj tak slabú svetovú konjunktúru v dôsledku politiky USA rastie. V Európskej únii sa môžu „vytešovať“ tým, že pozornosť sa sústreďuje na vývoj, udalosti na druhej strane Atlantiku. Pre šíriacu sa politiku úspor je však hospodárstvo štátov Európskej únie v trvalom poklese. Viaceré štáty južnej a východnej Európy sú v recesii, v útlme. V južnej Európe je to dôsledok politiky nariadenej Európskou komisiou a Medzinárodným menovým fondom (MMF).

● Vyvoláva tlak reality takpovediac realistickejšie názory?

Už aj MMF medzitým pripúšťa, že politika (nariadených) úspor znížila grécky hrubý národný produkt (HDP) oveľa viac, ako sa predpokladalo. Medzi rokmi 2009 – 2012 neklesol grécky HDP o 8,6 percenta, ako to predpokladalo prvé memorandum medzi Gréckom a EÚ/MMF, ale poklesol o 23 percent. Lenže zásadné ponaučenia z tohto omylu sa nevyvodili. Hospodársky rast v Nemecku tiež slabne, keďže veľa nemeckého exportu smeruje do štátov Európskej únie. V recesii, v útlme sa nepriaznivo prehlbuje vzájomný pomer súkromného a verejného zadlženia k celkovému hrubému národnému produktu (HDP).  Nielen v Španielsku, ale aj vo viacerých východoeurópskych štátoch narastá podiel zlých úverov. Teda politika úspor nerieši krízu úverov, krízu zadlženia, ale naopak – túto krízu zostruje. V juho- a východoeurópskych štátoch spôsobila politika úspor pokles domáceho dopytu, pokles dovozu, a tým prispela aj k vytváraniu deficitu obchodnej bilancie. Tým klesá aj nevyhnutnosť, potreba vznikajúci deficit financovať zahraničným zadlžením.

● Poskytuje prístup Európskej komisie optimistickejší pohľad?

Becker 1aPolitika Európskej únie neurobila nič pre to, aby podporila priemysel a vôbec produktívne sektory ekonomiky v juho- a vo východoeurópskych členských štátoch. Práve naopak – plány rozpočtu Únie na nasledujúce roky vôbec nekladú dôraz na regionálnu politiku a vonkoncom sa neuberajú smerom k priemyselnému rozvoju. To znamená, že štrukturálne rozdiely medzi niekoľkými štátmi, málopočetnou skupinou štátov s vysokými prebytkami obchodnej bilancie (Nemecko, Holandsko, škandinávske štáty) na jednej strane a štátmi zväčša na juhu a východe EÚ, ktoré majú deficity obchodnej bilancie, sa skutočne neodstránia, nezmenšia, nožnice sa nebudú zatvárať, ale roztvárať. Ku skutočne závažným zmenám regulácie finančného sektoru v rámci Európskej únie nedošlo. Bola by potrebná politika prevencie, predchádzania. To znamená zakázať podnikanie s vysokým rizikovými produktmi, najmä s derivátmi. Proti tomu sa finančný sektor zúrivo bráni. Tlak na zásadnú, fundamentálnu politickú zmenu nie je dostatočne silný.

Došlo k podstatným zmenám odvtedy, čo ste formulovali hlavné tézy štúdie Život na úver – všetko, čo ste chceli vedieť o kríze?

Základné tézy štúdie neboli podľa môjho názoru prekonané, skôr naopak, najnovší vývoj ich potvrdzuje. Politické deliace čiary, politické hranice štiepenia medzi štátmi Európskej únie sa prehĺbili, zväčšili.

● Spotrebiteľská verejnosť je až po uši v dlhoch a stimulovať spotrebu nie je žiaduce – je možné ovplyvniť takúto situáciu?

Platí princíp či zásada, že výdavky na spotrebu sa musia financovať z bežných príjmov. V mnohých štátoch sú skutočné príjmy spotrebiteľov nižšie, aké sú potrebné na krytie spotreby, a do istej miery sa to týka aj stredných príjmov. Tento rozdiel sa kompenzuje prostredníctvom úverov, pôžičiek, kreditov. A to je práve tá slepá ulička. Vnútorná spotreba môže seriózne rásť len tak, že sa ustáli, stabilizuje rozdelenie príjmov. Podiel miezd – teda pomer medzi mzdami a HDP – musí po rokoch silného poklesu začať opäť rásť. Osobitne vo východoeurópskych štátoch, medzi nimi práve na Slovensku, je tento pomer podiel miezd na HDP veľmi nízky. Teda inými slovami – jestvuje priestor na prerozdelenie príjmov.

● Kľúčovým problémom je demokratická kontrola – je Slovensko v inej Európskej únii, než do akej vstupovalo?

Áno. Zákonodarstvom Európskej únie, napríklad sprísnením Paktu stability a rastu, sa naďalej obmedzil demokratický priestor pre rozhodovanie samotných členských štátov.

● Aký je hlavný problém štátov, ktoré majú spoločnú menu, ale nemajú spoločné finančné inštitúcie?

Hlavným problémom štátov eurozóny sú veľké odlišnosti v priemyselnom vývoji. V južnej Európe viedla menová únia, teda prijatie eura, k deindustrializácii. Zmenšovanie priemyslu zasa vyvolalo vysoký nárast dovozu, ten sa zasa financoval zahraničnými úvermi, najmä peniazmi nemeckých a francúzskych bánk. Nemecko pritom už v rokoch predchádzajúcej červeno-zelenej vládnej koalície začalo uplatňovať mimoriadne reštriktívnu, rast miezd obmedzujúcu politiku, a tak vznikol jeden veľký sektor s nízkymi mzdami. Zároveň pritom po mnoho rokov rástli v Nemecku ceny oveľa menej ako v iných štátoch Únie.  To spôsobilo, že inflácia v Nemecku bola takto nižšia, ako by v rámci  pravidiel eurozóny mohla byť, teda ľudovo alebo zjednodušujúco povedané – z pohľadu spotrebiteľa nemecké euro malo vyššiu hodnotu povedzme ako portugalské euro. Podstatné však je, že tento vývoj dal nemeckému vývozu priam krídla, v obchodnej bilancii vývoz prekračoval dovoz, a to spôsobilo zasa problémy všetkým ostatným štátom eurozóny.

● A zmenšia sa problémy eurozóny?

EU perspektívyPolitika uplatňovaná v eurozóne nijako nesmeruje k riešeniu problémov veľkých a stále narastajúcich problémov v rozdielnosti vývoja – a práve v tom spočíva celkom zreteľne a jasne pre Európsku úniu zásadný deliaci problém, v tom spočíva takrečeno výbušnosť situácie v Únii. Ani zostrenie, sprísnenie rozpočtových pravidiel v eurozóne nie je nijakým riešením problému. Práve naopak – zostruje už doteraz jestvujúce problémy. Ekonomická situácia a stupeň rozvoja v eurozóne je rozdielny.  Preto by sa mali odlišovať aj rozpočtové politiky.  Výrazne expanzívna fiškálna a rozpočtová politika v štátoch ako Nemecko by potom stimulovala rast a zmiernila by tlak na juhoeurópske štáty. Ale rozpočtové zásady Európskej únie sú v protirečení s takýmto postupom, s takouto politikou. A ani nemecká spolková vláda nie je naklonená na takúto zmenu politiky.

Bývalý nemecký kancelár H. Schmidt volá dokonca po „demokratickom puči“ – po tom, aby sa pri schvaľovaní rozpočtu Únie presadil vo zvýšenej miere europarlament proti Európskej komisii – je to reálne?

Posilnenie postavenia europarlamentu na úroveň parlamentu s normálnymi parlamentnými právami je určite zmysluplné. Napríklad potom by zákonodarná iniciatíva európskych zákonov nebola – ako doteraz – v rukách Európskej komisie, ale prináležala by Európskemu parlamentu. No ide o oveľa viac než len o práva europarlamentu. V čase krízy má Európska komisia, ako aj národné vlády sklon posilňovať, sprísňovať záväznosť foriem napríklad pokiaľ ide o rozpočet – a tým dochádza k systematickému obmedzovaniu právomocí národných parlamentov. Demokratickým výdobytkom 19. storočia bolo právo parlamentu rozhodovať o rozpočte. Toto právo sa v posledných rokoch stále väčšmi obmedzuje. Rozpočtové pravidlá, prijímané na úrovni Únie, sú aj ekonomicky kontraproduktívne, pretože nedostatočne zohľadňujú rozdielne ekonomické situácie. Majú reštriktívny, obmedzujúci charakter, vedú k stagnácii, k zastaveniu rastu, teda k nulovému rastu. Okrem toho sú nasmerované na presadenie radikálnej neoliberálnej ekonomickej politiky a na demontáž sociálneho štátu – a tým proti záujmom väčšiny obyvateľstva.

Stojíme na rozmedzí dvojrýchlostnej Európskej únie. Aké sú v nej možnosti malých štátov a od exportu závislých ekonomík, konkrétne Slovenska?

V skutočnosti jestvuje v Európskej únii dvojnásobné delenie – na jednej strane sa zostruje inštitucionálne rozdvojenie, rozčlenenie medzi štátmi eurozóny a štátmi mimo zóny eura. Štáty mimo zóny eura sú politicky stále väčšmi vytláčané na okraj. To je aj podstata stále silnejšej diskusie vo Veľkej Británii o tom, či netreba eventuálne Európsku úniu opustiť. Na druhej strane sa zosilňuje rozčlenenie, rozdvojenie v rámci eurozóny na jadro exportne orientovaných štátov okolo Nemecka a na juhoeurópske štáty. Eurozóna funguje vlastne takrečeno takmer tak ako rozšírená zóna nemeckej marky. Určovanie pravidiel nadproporčne zodpovedá nemeckým potrebám. Juhoeurópske štáty už sotva majú väčší ekonomický manévrovací priestor. Zároveň sa prehlbuje priepasť, rozdiely medzi úrovňou priemyselného rozvoja. Tu spočíva nesmierna výbušnosť pre eurozónu. Pre juhoeurópske štáty je otázka, či by pre ne nebolo z dlhodobého hľadiska a pre rozvoj priemyslu, výroby nasmerovanej na domáci trh lepšie vystúpiť z eurozóny, vrátane znehodnotenia meny, defoltu. Znehodnotená mena by potom poskytovala domácej výrobe, domácej produkcii do istej miery ochranu. Pokiaľ ide o Poľsko a Českú republiku, z ekonomického hľadiska sa v kríze ukázala neúčasť v eurozóne ako prednosť.

Slovenská ekonomika je veľmi úzko naviazaná na kľúčové Nemecko, na štát jadra eurozóny. Útlm, recesia v štátoch južnej Európy, ktoré sú bezprostredným dôsledkom politiky úspor, zníženia výdavkov a znižovania zadlženosti, zanechali stopy na nemeckom exporte. Doteraz sa nemeckým vývozcom darí pokles exportu nahradzovať, kompenzovať vývozom do mimoeurópskych štátov, ako je Čínska ľudová republika alebo Brazília. Ale aj tam ekonomická dynamika klesá. Rast spočívajúci v orientácii na vývoz, rast založený na exporte dosiahol svoje hranice. To stavia aj Slovensko pred otázku diverzifikácie hospodárskej štruktúry a postupné obmedzovanie závislosti od exportu.

 ● Vidíte reálne možnosti pre decentralizované výroby a neziskový verejný sociálny sektor v porovnaní s programom a postupom slovenskej vlády?

Podľa môjho názoru sa o zraniteľnosti, ktorá súvisí s jednostranným zameraním na vývoz áut, na Slovensku diskutuje teraz oveľa otvorenejšie ako v minulosti. Slovenský predseda vlády Robert Fico o tom hovoril aj v rozhovore pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine. Skutočne je tak blaho, ako aj bieda, úspech a neúspech slovenskej ekonomiky silne závislý od tovární štyroch nadnárodných koncernov – troch vo výrobe áut a jedného oceliarskeho. Nie je to nijaká ľahká úloha v takejto situácii dosiahnuť diverzifikáciu a dá sa to urobiť len v strednodobom výhľade. Na jednej strane by to musela byť diverzifikácia štruktúry ekonomiky a na druhej by to muselo spočívať na podpore lokálnych firiem, malých a stredných podnikov, ako aj verejných podnikov. Osobitné rozvojové programy by boli prednostne nevyhnutné práve na strednom a východnom Slovensku, kde je vysoká nezamestnanosť. Decentralizované sociálne služby a alternatívne neziskové služby sú z môjho pohľadu  s prihlásením sa k sociálnemu štátu, ku ktorému sa SMER-SD hlási, úplne zlučiteľné.

● Hlavným výdobytkom Únie bol európsky model sociálneho štátu, model neopakovateľný v USA, ani v Číne a ani inde – je reálna šanca udržať tento model?

Európske sociálne štáty sú v zásade financovateľné. Škandinávske štáty ukazujú, že vysoká ekonomická výkonnosť a rozvinutý sociálny štát idú dovedna. Dobre vybudovaný vzdelávací systém je predpokladom pre inovatívny ekonomický rozvoj. Politika EÚ zameraná na úspory oslabuje aj sektor vzdelávania. V Portugalsku sa napríklad už diskutuje o zavedení poplatkov na verejných školách. To by nemalo iba sociálne dôsledky, ale by aj znížilo úroveň vzdelávania v Portugalsku. Kríza ukazuje, ako zraniteľné sú aj penzijné fondy závislé od nárastu či poklesu na burzách. Do vysokej miery sprivatizovaná zdravotnícka starostlivosť v USA je v západnom svete najdrahšia – a pritom nepokrýva potreby značnej časti obyvateľstva. Pre súkromné zdravotnícke koncerny je to dobrý kšeft, z celoekonomického hľadiska je americký systém neefektívny. Zaujímavé je, že v štátoch Južnej Ameriky, ako trebárs v Brazílii, sa v časoch krízy rozšírila, posilnila sociálna bezpečnosť, sociálne istoty a tiež sa zvýšila minimálna mzda. Domáci trh, domáca spotreba je teraz pre štáty, ako je Argentína či Brazília najsilnejším pilierom, oporou hospodárskeho rozvoja. Aj v ČĽR sa prejavujú aj keď nie veľmi rozsiahle zlepšenia v oblasti sociálnych istôt, povedzme v zdravotníctve.

Publikácia Život na úver... je prvým dielom tohto druhu od dvoch rôznych autorov dvoch štátov Únie. Hovoríte v nej okrem iného jasne o európskej ceste – aké možnosti na to poskytne novo sa formujúca realita Európskej únie?

Myslím si, že na jednej strane je nevyhnutné pobádať a žiadať zásadne inú politiku Európskej únie, pretože, žiaľ, jestvujúci systém inštitúcií Európskej únie je pre demokratický tlak málo otvorený . Na druhej strane je nevyhnutné rozšíriť a využiť jestvujúci priestor manévrovania, aby sa presadila iná politika na národnej, ale aj na lokálnej úrovni. Tu treba poukázať na to, že sa obmedzujú demokratické rozhodovacie práva národných parlamentov. Demokratická koordinácia hospodárskej politiky by mala nahradiť byrokratické rozhodovanie.

● Konštatujete, že situácia v EÚ je zrelá na zmeny už prinajmenej od roku 2006. Máme ešte reálnu možnosť zmeniť finančnú architektúru EÚ tak, aby nám umožnila vyrovnať sa, dobehnúť tzv. Západ?

Politika Európskej únie naďalej prehlbuje ekonomické rozdiely vnútri samotnej Únie. V predkrízových rokoch prežili mnohé štáty niečo, čo sa dá nazvať pseudokonvergenciou, bolo to pseudozblíženie. Podporovaný silným prílivom kapitálu a umelo nafúknutého sektoru nehnuteľností bol ročný rast HDP v južnej Európe a sčasti v pobaltských štátoch veľmi výrazný, zatiaľ čo štruktúra priemyslu zaznamenávala úpadok. V kríze sa kreditmi financovaná pseudoprosperita zrútila. Ak Európska únia nezmení podstatne svoju politiku, z hospodárskeho napätia sa zrodia silnejšie politické pnutia. Juhoslávia rokov osemdesiatych by mala byť pre EÚ varovaním. Desať rokov Juhoslávia v kríze obstála, vydržala ju, ale počas krízy napätia medzi bohatšími a chudobnejšími regiónmi nepretržite narastali. Jednotlivé republiky sa pokúšali dostať sa s krízy na úkor druhých. Juhoslovanská ústredná vláda stratila legitimitu preto, že pripustila neoliberálnu politiku s dramatickými sociálnymi dôsledkami. V Slovinsku sa trebárs stále otvorenejšie medzi intelektuálmi tematizujú paralely, porovnania medzi Juhosláviou z konca osemdesiatych rokov a dnešnou Európskou úniou.



Pridaj komentár