POZNÁMKA
Demontáž srdca
Marek DANKO
Nedávno sme si pripomenuli 20. výročie vzniku Slovenskej republiky a bol teda čas aj na bilancovanie. V médiách sa pospomínalo všeličo podľa toho, ktorý politický či kapitálový subjekt dotyčné médium ovláda. Len akosi cudne sa obišla otázka, ako sme na tom s národnou hrdosťou. Ostatne, s termínom „národný“ to bolo vždy ako na hojdačke. Raz sa ľudia, ktorým osud Slovenska nebol ľahostajný, označovali za panslávov, inokedy za buržoáznych nacionalistov.
Aj v jednom, aj v druhom prípade mohli takto označení vlastenci očakávať od vládnucej moci veľmi tvrdé postihy a pohybovali sa občas aj v tieni šibenice. Nasledovalo štyridsať rokov budovania že vraj socializmu. Ani tu neexistoval priestor pre národnú myšlienku. V kurze bol proletársky internacionalizmus a čriepky národného boli povolené len vo veľmi obmedzených prípadoch, napríklad vo folklóre, ktorým sa verchuška snažila pospolitému ľudu na chvíľu zalepiť oči. Reku, dedičstvo našich otcov, ktorí hrdlačili na pánov, no teraz sa pod vedením „štátostrany“ máme tak, ako sme sa nikdy nemali. Lenže práve preto, že sa ľudia chceli mať tak, ako si mysleli, že sa nemajú, prišiel november 89. Nechajme teraz bokom úvahy o tom, nakoľko to bol spontánny „revolučný“ pohyb más a nakoľko zinscenovaný proces. Jedno sa však zdalo isté. Ideologické bariéry, cenzúra a stranícky diktát sú definitívne za nami. Prvé vytriezvenia však prišli ani poriadne nedoznel cengot kľúčov na námestiach. Logickým pokračovaním demokratického prebudenia bolo aj prebudenie národné. Tu sa však ukázalo, že to s tým občianskym „rajom na zemi“ nebude až také jednoduché.
Vynorili sa celé zástupy prorokov, ktorí vykrikovali, že cesta národného sebaurčenia je cestou do pekla. Hlavné zbory zazneli z Čiech, no aj na Slovensku mali zdatných predspevákov. Náhle bol ten či onen politik, umelec či bežný občan Slovenska označovaný za nacionalistu. Už len to slovko „buržoázny“ chýbalo, ale keďže sme s vervou budovali kapitalizmus, akosi sa tam nehodilo. Česká strana sa na nálepkovaní časti svojich občanov ako „českých nacionalistov“ programovo nezúčastnila. Veď hrdosť na „historické zeme koruny Českej“ je na druhom brehu rieky Moravy braná ako štandardná výbava občana od spisovateľa po predavačku. Radšej sa s ústami plnými deklarácií o zachovaní Československa pustili potajme do tlačenia českých kolkov na spoločnú menu...
Slovenská republika predsa len vznikla. Medzi prvými, ktorí sa ponáhľali zaujať v nej taký či onaký post, boli tí, ktorí rozdávali „nacionalistické“ nálepky skutočným vlastencom. Zdalo by sa, že ako v klasickej rozprávke sa napokon všetko na dobré obrátilo. No kádrovanie (a krágľovanie) neprestalo. Navonok sú niekdajší odporcovia našej štátnosti riadnymi občanmi Slovenskej republiky, neustále však pripomínajú svoju mantru, že éra národných štátov je prekonaná. Médiá, takmer úplne v rukách nadnárodných spoločností, im radostne dávajú priestor a postupná plazivá demontáž národného povedomia pokračuje.