Správa o výstupe na Pilíš alebo Slovensko je aj za jeho hranicami
Jozef SCHWARZ
Azda každý Slovák pozná naše mýtické vrchy, ako sú Kriváň, Kráľová hoľa, Sitno, Zobor a tento výpočet by sa dal obohatiť o vyššie či nižšie dominanty v jednotlivých kútoch Slovenska, ktoré učarovali miestnym. Jedným z takýchto mýtických vrchov je pre mňa určite Pilíš.
Koľkí z našich čitateľov ak aj už počuli meno Pilíš, vedia o ňom viac? Kde leží, prečo je detašovaným slovenským Olympom? Odpovede na uvedené otázky ste mohli dostať na štvrtom ročníku výstupu na Pilíš.
■ PLEŠATÝ VRCH
Kopec s vrcholom 756 metrov nad morom, ktorého pomenovanie pochádza jednoznačne zo slovanského základu. Vo vysvetleniach historikov a jazykovedcov sa uvádza, že pôvodné názvy vrchu či dediny na jeho úpätí boli písané ako Ples, Pelis, Pelys, Pylis. Základom bolo slovo pleš – plešatý, lysý, holý, teda nezarastený, a v súvislosti s kopcom – vrch bez porastu. Prichádzajúci Maďari nepoznali v slove dve spoluhlásky, a tak vznikol dnešný Pilíš. Lenže ako Pilíš sa označuje aj celé územie Pilíšskych a Vyšehradských vrchov – od Ostrihomu po Budín, ktoré je (bolo) husto osídlené aj Slovákmi. Ešte pred sto rokmi mali Slováci v šiestich tamojších obciach najmenej 95-percentný podiel. Vo viacerých ďalších neboli zanedbateľnou menšinou. A napokon, Pilíš je aj osud, aspoň pre mňa! Svoje články o tomto kraji podpisujem slovami – Pilíšan voľbou.
■ TÚRA PILÍŠANOV
Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov a Slovenská samospráva v Santove 12. mája 2012 usporiadali IV. pešiu túru Pilíšanov s veľavravným dodatkom – Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva, na ktorú ich po úvodom krátkom kultúrnom programe s týmto poslaním vyprevádzali starostka Santova Eva Čičmancaiová a bezprostredná organizačná šéfka akcie Katarína Kormošová.
Hneď od obce sa chodník prudko dvíha do kopca. Po pár sto metroch je Terezkin prameň, ktorý zásobuje nielen okoloidúcich dobrou vodou, ale slúžil aj pre kaštieľ v obci. Vodovod využíval princíp spojených nádob a prirodzeným spádom privádzal vodu aj do dvadsať metrov vysokého vodojemu.
Po nejakom kilometri vstupujeme na zeleno značkovaný turistický chodník, ktorý nás už relatívne pohodlne vedie k cieľu. Na viacerých zákrutách sú prekrásne výhľady. Obdivujeme mestečko Pomáz s Dunajom v pozadí. Tesne pod nami je obec Santov, v pozadí Pilíšverešvár a nad ním Budínske vŕšky aj s televíznou vežou na Jánovom vrchu. V smere hodinových ručičiek sa otvára výhľad na obec Čív, tiež významnú svojou slovenskosťou, a za ňou na banícke mestečko Dorog vedľa Ostrihomu. A opäť stužka Dunaja, ale druhý breh je už náš – slovenský. Ešte niekoľko strmších krokov a sme pri pamätnom jaseni, ktorý zasadili počas prvej pešej túry Spoločnými chodníkmi jeho účastníci spolu s veľvyslancom Jurajom Migašom.
■ POVESTNÝ STRÁŽCA
Tak toto je ten chýrny Pilíš! Pohľad sa odrazí do obrovských betónových bunkrov a raketových síl. Áno, Pilíš bol strážcom aj v novodobej histórii. Armáda sem dislokovala zariadenia, akým sa dnes zjemňujúco vraví protiraketový dáždnik. Pilíš tu pevne stojí – hojne vystužený betónom. Aspoň viac vydrží – pomyslím si: A Slováci s ním!
Na priľahlej čistinke sa rozbieha piknik. Nabudúce už budem múdrejší a neponesiem proviant na chrbte. Čo všetko som musel odmietnuť vypiť a zjesť?! Hruškovicu z takej sorty, ktorá dozrieva zároveň s ražou, preto ju nazývajú žitovicou. Úžasne jemná. Slivovicu, osobitne pod svojou značkou pálenú bývalým starostom Mlyniek. Cabernet spod Matry. Dobrú borovičku, ktorú priniesli Slováci zo Štúrova. Viacej som nemohol spoznať. Nemal by ma kto zniesť dolu.
Pohostenie na týchto miestach nie je náhodou. Organizátori už pri zrode podujatia tvrdili, že „naši predkovia dlhé stáročia žili v osadách pod vrchom Pilíš, ktorý sa pôvodne nazýval Pleš a ktorý je najvýraznejším symbolom tu žijúcich Slovákov. Určujúcim prostriedkom živobytia bolo drevo, ktoré nachádzali v pilíšskych horách. Namáhavú prácu neraz na krátky čas prerušili práve na vrchole Pilíša. Obedňajšie chvíle oddychu pri spoločnom ohni využili nielen na opekanie slaniny, ale aj na kus reči, na upevňovanie priateľstva“. Priateľstvo sme dobre, až mocne upevňovali aj my...
■ KAPURKOVÉ LÚČENIE
Pred zostupom ešte treba ešte zájsť aj na východnú stranu a pokochať sa pohľadom na Mlynky a nad nimi pásmom vrchov okolo Senváclavu – pilíšskej obce môjmu srdcu najbližšej. A potom už smelo dolu kopcom po vlastných stopách. „Kapurkové“ rozlúčenie pri kaštieli, výmena vizitiek a sľubov a... domov. Vraciam sa s priateľmi autom cez Mlynky (kedy „sfunkčnia“ už postavený Dom pilíšskych Slovákov?), hore na sedlo Dva buky (pre pohodlných tu odbočuje asfaltová cesta na vrchol Pilíša) a cesta pokračuje ponad slovenskú dedinku Huť do Ostrihomu. Pri ceste z centra Štúrova na železničnú stanicu sa obzriem a poteším sa panorámou vrchov na maďarskej strane. Dominuje Pilíš. Tam som stál pred tromi hodinami.
Len mi je ľúto, že na Pilíš chodia Slováci z materskej krajiny poskromne. Pomôžte zachovať slovenskosť tohto kraja, a preto o rok čakám hojnú účasť Slovače aj takej, ktorá má najvyšší mandát a dôveru vyjadrovať ich názor!