Dušan Makovický je fenomén, ktorý pomáha spoznávať L. N. Tolstého i Jasnú Poľanu
-Odin bilet na expres Lev Tolstoj, požalujsta...
-Jesť u vas zagranpasport?
-Da, konečno...
-Ááá, u vas net vid žiteľstva, vy inostranec, nu togda vizy u vas netrebujetsja...
(Ach, vy nemáte občianku, vy ste cudzinec, a ešte k tomu z EÚ, no to teda vízum nepotrebujete.)
Tak sa začal nezabudnuteľný dialóg priamo v strede Moskvy, na rohu Tverskej ulice. Rovno v prostriedku československej míle; pol kilometra dolu a pol kilometra hore ulicou križujú Tverskú totiž budovy postavené kedysi za bývalej federácie...
Ešte nedávno som mal dojem, že personál je osobitne zvyknutý na služby pre suseda – našinca, ale teraz sme sa nepochopili. Ja som chcel lístok na expres do Kozlovej Zaseky, železničnej zástavky na hlavnej trati kedysi zvanej Jasná Poľana. Expres niesol hrdý názov Lev Tolstoj. Pani za priehradkou našla však len jeden expres – rýchlik Lev Tolstoj do Helsínk.
■ ZAUZLENÉ SPOJENIE
Nebol nijaký problém dostať lístok na rýchlik do Helsínk. Poriadne sme sa však pochytili, keď som chcel vlakové spojenie do Jasnej Poľany. Nevedel som pochopiť, že keď už sme našli spojenie do Tuly, nevieme nájsť prípoj do Kozlovej Zaseky. Ponúkali mi lístok do zástavky Lev Tolstoj, teda do Astapova, kde Tolstoj v roku 1910 zomrel, je to úplne inde a najmä nočný rýchlik tam ide trinásť hodín... a do Tuly je to tak dve hodinky..., samozrejme pani na priehradkou nevedela nájsť ani prípoj do zástavky Lev Tolstoj.
„Vy musíte presne vedieť, čo chcete, kedy to chcete a na akú trasu to chcete, to mi povedzte a ja vám presne podľa vašich údajov vystavím lístok, taký je u nás zvyk, tak to tu pri predaji lístkov chodí, ja nie som poradňa,“ zakončila pani za priehradkou jednoznačným tónom...
Po rokoch po prvý raz som sa cítil ako riadna nešika, nie je predsa možné, aby som si hravo nezorganizoval dni na cestu do dvesto kilometrov vzdialeného miesta od Moskvy!?
Príbeh s kúpou lístka na vlak, ktorým sa obratom možno dostať z Moskvy do Helsínk, ale problematicky do dediny v strednom Rusku, sa stal pre mňa akoby ikonickým obrazom. Veď asi ako muselo vyzerať cestovanie na prelome 19. a 20. storočia, keď sem „hore-dolu“ chodil lekár z Ružomberka. Zo železničnej stanice v dedine Jasná Poľana, keď si na poslednú chvíľu rozmyslel, že nepocestuje na Slovensko, poslal telegram otcovi a naopak otec jemu. MUDr. Dušan Makovický v Rusku získal aj otčestvo; pripísali mu meno po otcovi – Petrovič, a napokon ho volali Duša Petrovič, brázdil ruskými železnicami od Krymu po Petrohrad, hlavné mesto cárskeho Ruska, z Jasnej Poľany cez Žilinu až po Londýn – a naspäť do Jasnej Poľany. Aký výkon bol schopný podať v onom čase, keď sa na stanicu v Jasnej Poľane chodilo iba peši alebo na bričke, zatiaľ čo ja sebavedomý, že zvládam ruské reálie 21. storočia, som si takmer nedokázal zaobstarať lístky na železnicu tak, aby som stihol zorganizovať si oveľa menej náročné putovanie...
Našinec niekedy ruským priateľom nemôže vysvetliť, prečo sa trepe do blízkej Tuly s presadaním do Kozlovej Zaseky vlakom, keď sa to všetko hravo dá prekonať na aute. Inokedy zasa chápu, že je to aj putovanie za samým sebou...
Na tej ceste totiž s vami kráča duch Duši Petroviča. Vedno s ním vidíte, ako po daždi tu vyhýbajúc sa, tu preskakujúc ide Tomáš Garrique Masaryk. Vtedy profesor a poslanec, signatár Pittsburskej dohody Čechov so Slovákmi, až dlho potom prvý československý prezident. Po tej istej hrboľatej ceste medzi železničnou stanicou a Jasnou Poľanou, v takom istom novembrovom nečase teraz idete vy. Je to jeden z tisíca obrazov, ktorý sa vám tu vynára. Len našinec môže mať takéto predstavy, lebo si uvedomuje: sem, do tejto dediny, dodnes derevni Jasnaja Poľana, prichádzali desiatky ľudí, aby sa pozhovárali s ruským grófom, nielen literárnou, ale najmä mravnou, filozofickou autoritou.
Čo to musela byť za príťažlivosť, ktorá sem hnala ľudí, ktorí sa potom pričinili o zrod prvej československej republiky! Je pochopiteľné, keď niekto cestuje do Paríža, Moskvy, Londýna, Washingtonu, Ríma tak, ako to čítame v životných osudoch či už Masaryka alebo Štefánika. Ale do dediny plnej blata kdesi v strednom Rusku..!? Veď v tých časoch sa sotva dalo cestovať do týchto končín na otočku! Ako to muselo byť príťažlivé a potrebné! Veď keby to len potreboval povedzme Masaryk pre vonkajší efekt: – Hľa, stretol som sa a zhováral sa s Tolstým! Už aj to hovorí, aké to bolo významné, nevyhnutné a potrebné.
■ TOLSTOJ – AUTORITA
Aká to musela byť medzinárodná autorita, keď sa Tolstého snažili prostredníctvom jeho lekára Dušana Petroviča získať pre zmedzinárodnenie slovenskej otázky v Uhorsku, čo sa podarilo napokon nezabudnuteľne cez Nóra Björnsona. Aký literárny magnet to musel byť, keď tu lekár Makovický predčítal úryvky diel slovenských prozaikov autorovi Vojny a mieru, Anny Kareninovej, keď sa tu vďaka Makovickému posudzovala slovenská próza, slovenská otázka, matičné Slovenské pohľady... Koľko energie muselo byť v tom Makovickom, keď cestoval na Krym, komunikoval s Antonom Pavlovičom Čechovom, ba pozýval ho na Slovensko... Preskakujúc mláky v hmlistom novembrovom dni sa našincovi vynára celá galéria obrazov zo života Slováka, ktorý tu roky bol lekárom. Nielen v derevni Jasná Poľana, ale desiatkach dedín na okolí. A najmä bol kronikárom svetoznámeho spisovateľa, takým kronikárom, že dnes sa o jeho záznamy opierajú najnovšie americké či ruské dokumentárne romány; Makovický ako filmová postava vystupuje v nedávnom hollywoodskom filme, v ktorom hrajú oscarové hviezdy.
Makovického príbeh je kameňom v mozaike stavby slovenského jazyka, slovenského života, slovenského myslenia a hľadania. Slovenskej snahy napojiť sa na to najlepšie myšlienkové prúdenie vo vtedajšom svete... Preto má zmysel prejsť, fyzicky, takrečeno na vlastnej koži aspoň sčasti prejsť cestu, ktorou sa neraz uberal slovenský lekár.
Má to však význam aj teraz, keď už toľko bolo o Tolstom a Makovickom napísané, toľko a ešte viac sa pohovorilo? Veď dnes je všeobecne známe, že Makovický bol najvýznamnejší slovenský tolstojovec. Zo Žiliny prakticky urobil centrum slovenského tolstojizmu a slovenských tolstojovcov. Je známe, že nenásilné neprotivenie sa zlu – to, čo dnes nazývame občianska neposlušnosť, je obrovský zdroj sily – pre jedinca, ako aj pre spoločenstvo, pre národ...
No a v neposlednom rade je známe aj to, že značná časť slovenskej inteligencie celé desaťročia čítala ruskú literatúru v origináli, že tolstojovci, predovšetkým Albert Škarvan a Dušan Makovický, ju prekladali a prekladali z originálov, ktoré sa podarilo uchrániť pred cárskou cenzúrou, teda v pôvodine, v takej ju autor skutočne aj napísal. To je príbeh v dejinách slovenského prekladu zo svetových jazykov do slovenčiny skutočne výnimočný. Napriek tomu zrejme pre každé obdobie je zaujímavé zodpovedať si otázku, čo znamená osobnosť Makovického. Je to ojedinelý príbeh. V mori dokumentov okolo Leva Nikolajeviča Tolstého možno azda zablúdiť, ale s Tolstým už zrejme oveľa ťažšie, ak vôbec. Rovnako je to aj s Makovickým, s Dušou Petrovičom, s dokumentmi o ňom nemôžete zablúdiť. A to je dôležité pri dnešnom stave vzťahov s Ruskom a k vzťahom k Rusku.
■ SÚČASŤ DEJÍN
Keď cítite pod vlastnými nohami pôdu, po ktorej kráčal lekár Makovický, pozeráte sa po okolí Jasnej Poľany, kam vlastne nijaký návštevník nechodí, uvedomíte si neuveriteľnú ľudskú a intelektuálnu energiu slovenského lekára z Uhorska, jeho viacjazyčnosť, ale najmä schopnosť komunikovať, byť prostredníkom iných pre vlastné presvedčenie. Bol to vrchol ľadovca – obrovské množstvo českej a slovenskej inteligencie sa vtedy zaujímalo o Rusko, ruskú literatúru a spoločenský život. Cesty do Petrohradu, Moskvy boli takrečeno samozrejmosťou. Lenže žiť na ruskej dedine – to je o inom, to je viac ako skúška vtedajšieho slavianofilstva a rusofilstva. To je situácia, keď názorové presvedčenie je zároveň aj životným štýlom. Je to užitočné, azda viac ako dobré uvedomiť si to v dnešnej spoločnosti a podmienkach života. Dušan Petrovič Makovický sa dnes považuje za jedného z najvýznamnejších tolstojovcov v našich národných, ale v tomto prípade aj uhorských dejinách. Svedčí o tom napríklad aj stať Pavla Rédeyho Žiak šopronského lýcea sa stal domácim lekárom Tolstého. Okrem iného sa v nej píše : „Po Makovickom zostáva neoceniteľné dedičstvo, ktokoľvek sa bude zapodievať nábožensko-filozofickými názormi Tolstého nebude môcť nechať bokom Makovického. Je pre nás objavom, že veľký ruský spisovateľ mal blízke vzťahy k našej vlasti (Uhorsku) a sprostredkovateľmi boli takí, čo mali blízko k našej evanjelickej cirkvi.“
■ PREŽIL TRI REVOLÚCIE
Ak si tolstojizmus preložíme okrem iného ako neodporovanie zlu násilím, neprotiveniu sa zlému silou, tak iste hlbšie pochopíme aj postoj slovenských tolstojovcov a osobitne Dušana Makovického a jeho životný príbeh. A najmä to, prečo len zdanlivo paradoxne v podmienkach prvej československej republiky nakoniec zvolil dobrovoľný odchod zo života. Muž, ktorý prežil v Rusku tri revolúcie, zvraty, čo vyvrátili najväčší štát na svete nadlho z koreňov, muž ktorého chudoba bola dobrovoľne zvolenou skromnosťou, odišiel zo života dobrovoľne.
Azda práve dnešný čitateľ môže pochopiť a precítiť sklamanie človeka, ktorému sa dlho očakávané predstavy o nových pomeroch nesplnia. V tomto zmysle je práve úplný záver Makovického života (12. 3.1921) aj dnes podnetom na zamyslenie sa práve tak, ako to bolo v čase, keď sa smutná udalosť odohrala.
Fascinujúcim príspevkom do plnohodnotného obrazu MUDr. Dušana Makovického je reprezentatívna trojjazyčná publikácia Lev Nikolajevič Tolstoj vo fondoch Slovenskej národnej knižnice. Obsahuje mimoriadne podnetný text Pavla Pareničku. Autor charakterizuje Makovického ako „osobného lekára, sekretára pre zahraničie a dôverníka Tolstého“. Makovický podľa P. Pareničku bol „propagátor, vyslanec a emisár tolstojizmu“.
Dobré poštové spojenie medzi Jasnou Poľanou, dedinou v cárskom Rusku, a Martinom, no najmä Žilinou – umožnili, že vo fotoateliéri žilinskej rodiny Rekovej sa robili reprodukcie a možno aj kópie z negatívov fotografií L. N. Tolstého – nielen pre Rusko, ale aj Britániu, kde žili v exile blízki Tolstého spolupracovníci. Vďaka silným rodinným väzbám rodiny Makovických dokázali jej príslušníci úzkostlivo ochraňovať pamiatky, medzi nimi vzácne fotografie z prelomu storočí. Zachovalo sa ich do najnovších čias vyše pol tisícky – z Matice slovenskej prešli do Národnej knižnice. Ako nám pripomína cenný dokumentárny text P. Pareničku „prvá veľká kúpa bohatého Tolstého fotografického materiálu sa uskutočnila v roku 1958...“, teda až po niekoľkých desaťročiach od smrti človeka, vďaka ktorému sa dostali na Slovensko. P. Parenička zaznamenáva aj to, že „ posledná veľká kúpa kolekcie Tolstého fotografií sa datuje do roku 1968...“
■ SVEDECTVO DENNÍKOV
My len dodajme, že katalóg, v ktorom máme možnosť vidieť vlastne knižnú podobu úspešnej výstavy, vyšiel v roku 2010. Tieto dátumy nehovoria o oneskorení, ale naopak. Hovoria o tom, že dodnes je mnohé z toho, čo urobil Makovický, pre rad odborníkov a autorov doma i v zahraničí nesmierne podnetné. Napokon, tolstojovské fotografie v Národnej knižnici v Martine sa stali úplne mimoriadnym slovenským príspevkom k storočnici L. N. Tolstého. Sú unikátom, ktorý či už z citovaním zdroja alebo bez neho dnes tvoria neodmysliteľnú časť zobrazovania ruského klasika nielen u nás, ale aj v samotnom Rusku. Národná knižnica tak vlastne vzdáva hold ruskému klasikovi a časti dejín rusko-slovenských vzťahov. Je povinnosťou iných vzdať hold rodinným väzbám Makovických a vytrvalej zberateľskej práci pracovníkov Matice slovenskej a následne Národnej knižnici, ktoré nám zachovali svedectvá o výnimočnosti osobnosti MUDr. Dušana Makovického.
Z Makovického života sa dá vyčítať, ako cestovával medzi Anglickom a Jasnou Poľanou s plnými kuframi literatúry, ktorá bola v cárskom Rusku zakázaná; diel Tolstého, aby mohli vyjsť v zahraničí. Na spiatočnej ceste z Anglicka zasa niesol výtlačky Tolstého prác, ktoré nemohli vyjsť alebo boli zakázané v Rusku. Podstata tohto „pašeráckeho príbehu“ cez železnice troch štvrtín Európy je osobitnou kapitolou – podstata však spočíva v tom, že Makovický sa k nej dostal nie preto, lebo bol osobným lekárom Leva Nikolajeviča, ale naopak. Priatelia vypovedaní cárskym režimom z Ruska hľadali dôveryhodnú a nenápadnú osobu, ktorá by robila to, čo oni už nemohli: prinášala z Ruska do Anglicka zakázané rukopisy a na spiatočnej ceste prepravila vytlačené necenzurované knihy a brožúry. Tak cestoval ponajprv z Anglicka do Jasnej Poľany, potom hore-dolu, až napokon sa stal dôverníkom a lekárom svetoznámej rodiny.
Mnohé z príbehu doktora Makovického si možno prečítať v jeho vyše 2 200-stranových denníkoch. Sú to štyri veľké bachanty. Ich tlač sa zavŕšila v roku 1980 v Moskve. Sú prístupné len v jazyku, v ktorom ich Makovický písal: v ruštine. Najmenej päť súčasných špičkových ruských literátov mi potvrdilo, že bez týchto denníkov nemožno písať o Tolstom. Jeden z nich ich mal celý rok, pokiaľ písal dokumentárny román o Tolstom, na stole. Jeho román vlani ocenili ako najlepšiu ruskú knihu roka. Vyšlo jej už päť vydaní. Byť ocenený v Rusku, to okrem iného znamená literárnu cenu a tri milióny rubľov, čiže na staré slovenské peniaze tri milióny a dvestopäťdesiat tisíc. K tomu prestíž a honoráre!
Možno my môžeme nechať vytesať do kameňa štyri veľké knihy s Makovického menom a umiestniť ich na ktorúkoľvek jeho alebo Tolstého adresu. Trebárs do dediny Jasnaja Poľana, Ščekinskogo rajona, Tulskoj oblasti...
Text vznikol s prispením Slovenského literárneho fondu.
Ilustrácia: Dušan MAKO