Dvadsaťročná slovenská cesta súčasnosťou


Už si viac nesmieme nechať – ako toľkokrát – ukradnúť vlastné dejiny a ich tvorcov

Dvadsaťročná slovenská cesta súčasnosťou

Viliam HORNÁČEK – Foto: archív SNN

Už si viac nesmieme nechať ukradnúť vlastné dejiny a už nesmieme viac veriť nijakým cudzím manipulátorom či ideologickým deformátorom ani vlastným politickým či iným dobrodruhom, zapredancom a zradcom. S dôverou verme už iba vlastnej skúsenosti! Boli sme to predsa my, kto vybojoval tento historický osudový zápas. Sú to naše dejiny a je teda naším výsostným právom, aké o nich podáme svedectvo. Veď je to naša – slovenská cesta!

Združenia slovenskej inteligencie nepočúvali iných a neriadili sa žiadnymi cudzími príkazmi. Čo sme však počúvali – a počúvali pozorne – bol hlas nášho národa a vlastného srdca, rozumu a svedomia. To bol hlavný a pre nás jediný kategorický imperatív doby, ktorá dozrela spolu s nami, aby plody – na ktorých sa podieľali všetky generácie Slovákov – umožnili nášmu národu novú obrodu.

KORENE KOREŇOV

Hlavným programovým cieľom nášho združenia slovenskej inteligencie KORENE už na jar 1990 bolo „pripraviť Slovákov ako zvrchovaný o svojich veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ“ a vytvoriť podmienky, aby práve tí najambicióznejší Slováci už neboli nútení hľadať naplnenie zmyslu svojho života v službe cudzím a neboli nútení zomierať na cudzích bojiskách za cudzie záujmy, cudziu slávu a cudzí prospech. Vďaka mimoriadne priaznivým okolnostiam a vďaka všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zaslúžili o znovuzískanie našej národnej slobody, obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti, suverenity a medzinárodnoprávnej subjektivity, teda našej národnej rovnoprávnosti so všetkými slobodnými národmi a zvrchovanými štátmi sveta, slovenský národ naplnil zmyslel svojich dejín a obnovil svoju zvrchovanosť na území svojej odvekej vlasti. A urobil to vysoko kultúrnym, demokratickým a ústavným spôsobom, čo s uznaním prijal celý kultúrny svet. A že to boli aj mnohí slovenskí politici, ktorí nielenže až trestuhodne váhali či dokonca bránili prirodzenému procesu zavŕšenia našej národnej zrelosti? Nič nové pod slovenským slnkom. Nebolo to prvý raz. Iba sa tým potvrdili slová dávnej pravdy, že „slovenský národ bol vždy múdrejší ako jeho predstavitelia“. Česť výnimkám!

                ZÁPAS O ŠTÁT

Začalo sa to sporom o názov vtedajšieho spoločného štátu. Slováci oprávnene požadovali, aby sa naplnila Pittsburská dohoda z mája 1918 a názov spoločného štátu aby znel Česko-Slovensko. Keď to pražskí centralisti – ani po 72 rokoch! – neboli ochotní splniť, prerástol tento spočiatku nevinne vyzerajúci spor do „pomlčkovej vojny“, ktorá bola rozbuškou nasledujúcich udalostí. Pritom nešlo iba o zádrapku či šarvátku. Išlo o zásadný spor a jeho podstatou nebol iba názov štátu, ale potreba – vtedy už bytostná a v podstate celonárodná – predstaviť sa svetu konečne pod vlastným menom ako Slováci a Slovensko.

Desaťtisícové celonárodné zhromaždenia na podporu tzv. matičného návrhu zákona o štátnom jazyku „bez výnimky“ dokazovali, že sme sa nemýlili ani v poučení sa z vlastných dejín, ani v napĺňaní ich odkazu a vybrali sme si ten ich najživotodarnejší prúd, ktorý nás napokon – po prehrách aj víťazstvách – doviedol až k dávno vytýčeným cieľom. Veľmi rýchlo sme sa presvedčili – presvedčili nás – o tom, že bez vlastného štátu sa nám to nielenže nepodarí, ale ani nemôže podariť. Poučení, ale aj odhodlaní a presvedčení o správnosti i nevyhnutnosti obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti sme vytvorili iniciatívu Za zvrchované Slovensko a vyzvali sme celú slovenskú spoločnosť – s dôrazom na jej politických predstaviteľov – aby nepremeškala vhodný čas a priaznivé podmienky vtedajšieho európskeho vývoja a aby využila historickú a neopakovateľnú príležitosť uplatniť demokratickou cestou prirodzené a neodňateľné právo na vlastnú zvrchovanosť“, lebo ... nastal čas rozhodnutia“ a „ už nemožno odkladať uskutočnenie základného práva na štátnu zvrchovanosť na základe sebaurčovacieho práva národov“.

                „Vyzývame všetkých občanov Slovenskej republiky bez ohľadu na politické názory, vierovyznanie a národnosť, aby podporili myšlienku demokratickej, svetu otvorenej, zvrchovanej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva.“

                „Vyzývame poslancov SNR, aby si uvedomili vážnosť situácie, aby sa povzniesli nad úzke stranícke záujmy a vyhlásili v čo najkratšom čase Ústavu Slovenskej republiky.“

                „Len takto sa môže Slovenská republika ako rovnocenný partner zaradiť do spoločenstva európskych štátov.“

Tento krátky, ale vyčerpávajúco obsažný text, vytvorený 11. septembra 1991 v sídle Spoločnosti slovenskej inteligencie KORENE na Benediktiho ulici č. 6 v Bratislave a podpísaný 35 signatármi, definitívne a nezvratne nasmeroval slovenskú spoločnosť na skutočne už našu slovenskú cestu naplnenia zmyslu vlastných dejín a uskutočnenia odkazu všetkých generácií Slovákov a programovo spojil nielen časť inteligencie, ale všetky vtedajšie rozhodujúce národné sily – mienkotvorné osobnosti, inštitúcie aj politické subjekty a svojou kolektívnou autoritou doslova vdýchol novú energiu aj tvorivosť do štátotvorného procesu.

HLAS SRDCA A ROZUMU

slovensko-vlajka 3Ukázalo sa, že keď Slováci nepočúvajú cudzích poradcov, ale s dôverou počúvajú hlas svojho srdca a rozumu – nemôžu sa mýliť. Ani v ceste, ktorou sa rozhodnú ísť, ani v spôsoboch, ktorými dosahujú svoje ciele. A práve pri určovaní spôsobov presadzovania národných cieľov zohrali spolu s Maticou slovenskou svoju úlohu združenia slovenskej inteligencie, ktoré im vtlačili vecný a argumentačný ráz a kultúrny charakter. Nikdy nezabudnem – a dokazujú to aj fotografie – keď na celonárodnom zhromaždení v Bratislave, kde sme v deň označený magickým, spredu aj zozadu rovnakým dátumom – 19. 9. 1991 (na výročie prvého vyhlásenia zvrchovanosti Slovákov 19. 9. 1848 na Myjave), predstavili slovenskému národu „stôl národnej dohody“. Mnohí Slováci – vidiac na vlastné oči prejavenú dobrú vôľu národných síl spolupracovať – zopli ruky, aby sa poďakovali osudu, že môžu byť pri tom. A čo my iniciátori zhromaždení a tribúni národa hlásajúci jeho vôľu a presadzujúci jeho prirodzené práva a záujmy?  Táto „naša čestná vojna“ nemala generálov, mala len dobrovoľníkov, ktorí spoločne bojovali za svoj národ pod zástavou posvätnej idey spoločného prospechu. A konečne sme neslúžili pod cudzím velením! Napĺňali sme iba skutkami „v službe svojmu národu a vlasti“ prirodzenú povinnosť inteligencie spoločenstva, ktorého sme organickou súčasťou. A robili sme to s presvedčením, že naše miesto v tomto spoločnom osudovom celonárodnom zápase je nezastupiteľné, a tiež s vedomím, že všetky generácie našich predchodcov to mali nepomerne ťažšie a nebezpečnejšie. Preto nehovorím o hrdinstve , len že sme mali to šťastie a mali sme tú česť... Navyše sme si uvedomovali, že svoje miesto pod slnkom medzi slobodnými národmi sveta sme si zaslúžili čestne – ako národ tvorcov hodnôt, nie ich ničiteľov –, a zaplatili sme ho vlastnou prácou aj krvou. Neparazitovali sme na práci iných, ani sme nežiadali cudziu zem. Žili a prežili sme z vlastnej podstaty a vytvorili sme vlastnú autentickú, neopakovateľnú, obdivuhodnú a teda aj nenahraditeľnú kultúru.

SMERNÍK NA KRIŽOVATKÁCH

Je to o to obdivuhodnejšie, že náš osud je osudom národa žijúceho na križovatkách kultúrnych aj obchodných ciest, a teda aj rôznych – a nielen európskych – mocenských záujmov. Preto sme takí, akí sme. Nepriazeň a presila nás síce zohne, ale nezlomí. A aký smerník dávame našim pokračovateľom?

Odkazujeme im, aby nezabudli , kto sú a ku komu patria, aby za žiadnych okolností nestratili správnu orientáciu v dejinách vlastného národa. A tiež, aby aj oni – aspoň tak ako my – vedeli, kde je ich miesto a aké sú ich povinnosti, a aby aj oni vždy stáli na strane dobrej, čestnej a spravodlivej veci svojho národa. Ako to všetko zhrnúť? Rozhodne nie sme „stratená generácia“, ako sa nazvali iní, vychádzajúci zo svojho osobného pocitu prázdnoty. Naopak, my sme sa našli v odkaze našich dejín a naplnili ich zmysel. Nech už bude ktokoľvek tvrdiť iné, pravdou bolo a zostáva, že nová tvár Európy má od 1. 1. 1993 aj našu podobu a naše meno, ktoré jej vpečatila naša „Slovenská jar“. Tento náš dejinotvorný prínos si už vziať nedajme a nenechajme sa nikým presvedčiť, že nám „niekto niekedy niečo“ daroval.

Zostaňme verní našej slovenskej ceste, lebo ona – ak ju my nezradíme – ona nás určite nezradí. Naopak, verne a spoľahlivo nás dovedie až k cieľu nášho určenia, ktoré sme si – hoci na to akosi pričasto zabúdame – vyvolili my sami, aby sme prežili taký život, aký je v súlade s naším charakterom a po akom od počiatku túžime, aký nás napĺňa spokojnosťou a aj šťastím a aký – životu aj nám – dáva zmysel a oprávňuje nás konštatovať, že sme nežili zbytočne.

Autor je predsedom Združení slovenskej inteligencie.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.