KOMENTÁR
Dvaja prezidenti z rôzneho cesta
Pavol PARENIČKA
Česko-slovenské vzťahy neboli za ostatných 150 rokov také dobré, čisté a úprimné, ako sú dnes – skutočne bratské, nadštandardné. Vráťme sa však na skok do minulosti, do polovice predminulého veku. Posledná veľká intelektuálska a kultúrna vlna z historických českých zemí smerovala na Slovensko počas bachovského neoabsolutizmu v 50. rokoch 19. storočia a pod Tatrami pôsobila do osudového roku 1867, teda do rakúsko-maďarského vyrovnania. Matica mala vtedy štyri roky. Maďari úmyselne zničili a vypovedali všetko české z „horného Uhorska“, aby zo Slovákov ľahšie uhnietli robotnú, bezduchú a poslušnú súčasť maďarského národa.
Proti tomu už nič nezmohla ani Viedeň, ba ani samotná Praha, celé Čechy, Sliezsko a Morava. Po zrušení Matice a veľkohubom vyjadrení sa maďarských politikov, že v Uhorsku už slovenského národa nieto, spoza rieky Moravy v poslednej štvrtine 19. a na začiatku 20. storočia na Slovensko a do jeho kultúrnopolitického centra v Turčianskom Svätom Martine akoby iba ilegálne prichádzajú z Čiech predstavitelia tzv. slovakofilského hnutia. Týmto osud slovenského národa nebol ľahostajný a upozorňovali na krutú maďarizáciu, čo vtedy zavládla pod Tatrami (A. Heyduk, J. Věšín, J. Mánes, K. Kálal, R. Pokorný, J. a F. Uprkovci), pričom išlo o úprimných obhajcov, podporovateľov a priateľov Slovenska a Slovákov. S inými politickými a čechoslovakistickými úmyslami a ambíciami prichádzal od roku 1888 pravidelne do svojho letného sídla na Bystričku pri Martine profesor T. G. Masaryk.
Pripomeňme ďalšie medzníky – rok 1918 – vznik prvej Československej republiky, Martinská deklarácia, spoločný štát Čechov a Slovákov až do roku 1939 a potom rok 1945 – obnovenie Československa a jeho existencia až do roku 1993. V česko-slovenskej štátnosti a jej režimoch však vždy bolo niečo strojené a naoktrojované, aj keď k Matici sa oficiálne pražské kruhy od jej oživotvorenia od roku 1919 správali zväčša pozitívne. Zlyhal a sprofanoval sa iba A. Novotný...
„Po delší době jsem opět v Martině, v jedné z kolébek novodobého Slovenska, a navíc v této prekrásne krajině, kterou mám už více než půl století, kdy jsem sem začal jezdit se svou, tehdy ještě budoucí manželkou, skutečně velmi rád,“ povedal vo svojom prejave český štátnik, politik a ekonóm, profesor V. Klaus v rámci galaprogramu na Národných matičných slávnostiach 3. augusta 2013 ako jeden z ich najvýznamnejších hostí a prominentných nositeľov ocenenia Matice slovenskej pri jej jubilejnom 150. výročí založenia. Dejiny konzervatívneho a tradicionalistického mesta Martina a k týmto hodnotám inklinujúcej jeho erbovej inštitúcie – Matice, ktorá sa vo svojej činnosti opiera o národné a kresťanské princípy, boli a sú mimoriadne blízke konzervatívnemu politikovi V. Klausovi. O tomto známom českom vlastencovi sa všeobecne vie, že sa vedený záujmami vlastného národa často vzpínal diktátu Európskej únie i svetových veľmocí a rovnako je známa aj jeho obrovská snaha o obnovu svätováclavskej tradície českých zemí. Preto Klausove slová, ktoré na margo myšlienkovo mu blízkej histórie Martina odzneli v martinskom amfiteátri, vyvolali nadšenie a potlesk prítomných. Navyše, to Slováci, Martinčania aj matičiari milujú, keď niekto v priamom prenose verejne (škoda, že nie vo verejno-právnej RTVS, ale mimoriadne konštruktívnej TA 3) súzvučne vyzná lásku ku krajine a zároveň k žene. Na to sú našinci mimoriadne vnímaví z poznania a preciťovania vlastných poetických klenotov vo veršoch J. Kollára (Mína), cez A. Sládkoviča (Marína) až po V. Beniaka (Žofia) a teraz im to pripomenul V. Klaus (Lívia)...
Aj ďalšie výroky V. Klausa nenechali slovenských národovcov v martinskom amfiteátri chladnými: „Snažil jsem se vždy, i před rokem 1993, némeně po 1. lednu 1993, být obhájcem, podporovatelem a přítelem Slovenska. Snažil jsem se jak u nás v České republice, tak v mnoha zemích světa vysvětlovat pozitívni a – jak čas prokázal – úspěšné úsilí o budování svého samostatného státu.“ Aj v tom, okrem hlbokého svetonázorového, je rozdiel medzi profesorom – prezidentom T. G. Masarykom, a profesorom – prezidentom V. Klausom. Pričom ten druhý sa javí ako skutočný obhajca, podporovateľ a priateľ Slovenska a Slovákov.