Dvojbodka, do toho!


Peter VALO štvorecAKO BOLO, ČO BOLO

Peter VALO

Už je to dávno, čo sme vyhrali majstrovstvá sveta v hokeji. V televízii často vysielajú historický víťazný gól, ktorý napálil Peter Bondra vo finále Rusom. Dojatý strelec povedal, že keď niekto v Amerike vyhrá Stanleyho pohár, oslavuje jedno mesto, a vtedy oslavoval celý národ. Námestia boli plné zástav. Ľudia si začali obliekať dresy a šály so štátnym znakom.

Nosili ich najmä mladí, ktorí sa o štát a jeho symboly dovtedy nezaujímali. A prečo by aj, veď len pár rokov predtým odmietal istý primátor Bratislavy vyvesiť na radnici slovenskú zástavu. Hokejisti za pár dní dosiahli, čo zanedbávali učitelia dejepisu s ich pokrivenými osnovami. Znegovali aj snaženia celej plejády politikov, ktorí síce brali platy v slovenskom parlamente, ale súčasne dávali najavo, že samostatné Slovensko nechceli.

Hokejové víťazstvo urobilo zázrak. Potom sme ešte získali striebro a bronz. Zástavy, dresy a šály pokračovali. Ak sme dali gól, od revu sa triasli celé ulice a mestá. Hokej urobil na Slovensku jednu vec – spojil politikmi, závisťou a biedou rozvadený národ. Mládež, ktorú škola ani kozmopolitne ladené médiá neviedli k vlastenectvu, mávala zástavami a jedným hlasom volala: Slovenskooo!!! Postarali sa o to hráči, ktorí vyrastali v štátom platených dorastoch za minulého režimu a neskôr dozreli v kluboch svetového mena. Ich príklady uzdravili narušené sebavedomie Slovákov. Dokázali, ako sa môžeme presadiť vonku, a keď treba, vieme sa aj vracať. So starnutím tejto generácie sme ustupovali zo slávy, ale niečo na uliciach ostalo: Dresy, zástavy a znaky – jednoducho vzťah k Slovensku.

Štúr uzákonil slovenčinu, Elán a ďalší ju zakotvili v mládeži a hokejisti zabezpečili oslavu štátnosti. Učitelia dejepisu a televízni dokumentaristi by sa mali červenať, aj keď to nemajú ľahké. Bývalému predsedovi Národnej rady SR prekážalo, že existujú naši predkovia Starí Slováci a že im tu kedysi vládol kráľ Svätopluk. Napriek informáciám z vatikánskych a iných archívov, ktoré potvrdzujú titul kráľ, pozval si absolventku Sörösovho inštitútu v Budapešti, aby zostavila tím, ktorý poprie naše dejiny a sochu nášho jediného kráľa prosto detronizuje. Napokon, položme si otázku: Komu dnes záleží na tom, aby sme nemali staré dejiny?

Keď Francúzi vstúpili do Európskej únie, povýšili význam ministerstva kultúry na úroveň silových rezortov. Pochopili, že v Európe bez hraníc bude rozhodujúca historická a národná identita, ktorých nositeľom je najmä kultúra a obzvlášť médiá. U nás sa posledný bývalý minister kultúry pričinil o zlúčenie Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. Vznikol nový subjekt: Rozhlas a televízia Slovenska, teda RTVS.

Vráťme sa však k hokeju. Do Fínska sme poslali snaživé mužstvo, ktoré dokázalo vzdorovať nielen súperom, ale aj zaujatým rozhodcom. Ja tam i naša televízia. Na mikrofónoch jej reportérov svietia iniciálky „RTV:“. Posledné písmenko „S“, teda „Slovenska“, záhadne zmizlo a v ľavom rohu obrazovky sa objaví už len „:1“ alebo „:2“. Identitu televízie i krajiny nahradila dvojbodka. Prečo? Keď si porovnáte škálu programov našej verejnoprávnej televízie s podobnou v Česku, zistíte, že je to celkom logické. Kým sa naši susedia, so značkou ČT, vracajú k histórii, prezentujú svoje osobnosti a dejinné udalosti štátu, miest či hradov, naša dvojbodková také čosi nepotrebuje, lebo v jej programoch dominujú relácie o varení či zábavné súťaže ako „5 proti 5“ alebo Kto hovorí pravdu. Ešteže divák, ktorý máva zástavou a kričí „Slovenskóó“, zatiaľ neuvažuje o tom, že by mal podľa predstáv vedenia rozhlasovej televízie revať: „Dvojbodka do toho.“

 



Pridaj komentár