Vysvetlime občanom v susedstve rómskych osád, že Rómovia sú u nás diskriminovaní!
Ján ČERNÝ
Symbolom obce Plavecký Štvrtok na Záhorí je Kostol Panny Márie Nanebovzatej zo 14. storočia a Kaplnka svätej Rozálie z 18. storočia. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1206. Ktovie, čo o Plaveckom Štvrtku zaznamenajú letopisci, ktorých práce budú čítať naši pra-prapotomkovia. Aj v Slovenských národných novinách prispejeme svojou reportážnou troškou, v ktorej, žiaľ, kedysi malebný obraz záhoráckej dediny nahradí skôr podoba napoleonského bojového poľa.
Plavecký Štvrtok nie je ďaleko od Bratislavy, aj keď hlavné mesto Slovenska sa od neho vzďaľuje míľovými krokmi už vyše dvadsať rokov. Nie je ďaleko ani od okresných Malaciek, ale jeho majoritní a pôvodní obyvatelia sa na okres len ťažko dovolajú. Obec sa rozprestiera iba na skok za Kamenným mlynom, pustnúcou lokalitou kedysi úžasného letného kúpaliska. V druhej polovici minulého storočia ho navštevovala nie bratislavská smotánka, pretože také čosi ešte neexistovalo, no počas horúcich letných dní bolo možno pri bazéne vidieť napríklad vyhrievať sa umeleckú hereckú rodinu Hubovcov či viaceré bratislavské osobnosti z literárneho prostredia. Lokalita sa stala vychýrenou oázou pokoja a omamnej vône borovicového lesa. Neďaleko, práve v blízkosti Plaveckého Štvrtka, sa nachádzalo aj prírodné jazero s nádhernými piesočnými plážami. Tam filmári z Koliby, ale aj z Barrandova nakrútili mnohé scény z rozprávok, detektívok, na svoje si prišli aj dokumentaristi zaoberajúci sa vzácnymi obrazmi prírody. Postupne v lesoch vyrástla rekreačná chatová osada, ktorej torzá tam existujú dodnes.
■ SMUTNÝ POHĽAD
Do jednej z chatiek ma pozval ešte stále jej majiteľ. Nemá ju však komu predať, záujem nie je. Reality tu nemajú žiadnu cenu. Ani stavby, ani pozemky.
„Prvé roky nás vykradli tak nanajvýš raz za zimu,“ vraví a dodáva: „Potom sa to stupňovalo.“ Už nemá silu neustále opravovať vylámané dvere, nemá chuť vnútri čokoľvek upravovať, skrášľovať. Nanajvýš po zime na lopatách povynáša fekálie, ktoré tam zanechali „dobromyseľní návštevníci“ počas svojich nájazdov. Poistiť sa tam už nič nedá, riziko pre poisťovne je príliš vysoké. „A už sa ani niet kde kúpať – veď kto by riskoval, že si domov donesie žltačku,“ ukazuje na zatiaľ tichú vodnú plochu jazera. Už o pár týždňov bude patriť počerným šarvancom zo Štvrtka. Jazero používajú na kúpanie, ako zdroj pitnej vody, ako sociálne zariadenie - oni sa neznepokojujú ničím. Z času na čas síce vypukne epidémia dyzentérie, ale to je to najmenej. Iba o trochu viac postraší týfus.
Webová stránka obce Plavecký Štvrtok upúta už na prvý pohľad. Ponúka odchytených túlavých psíkov zachytávaných na náklady obce v jej karanténnej stanici, informuje o požiaroch nelegálnych skládok, neďalekého lesa i pásma pri železničnej trati, o hromadách odpadkov pri „kolónii“. Pre niektorú dedinku dosť mimoriadnych udalostí na desiatky rokov; pre Plavecký Štvrtok je to len bilancia tohtoročného mája. Nadácia veľkej plynárenskej spoločnosti pravidelne nakupuje obci dôležité potreby pre jej dobrovoľný hasičský zbor. Možno aj tak trochu zištne, ale pochopiteľne – „kolónia“ leží v rozpore so zákonom v ochrannom pásme medzinárodného plynovodu. Desí už len predstava, čo sa tu môže stať, až to raz „náhodou“ vyletí všetko do vzduchu. Mimochodom, v rozpore so zákonom je tam vďaka „kolónii“ takmer všetko. Majorita bojuje, ako vie. Aj so snami o tom, že človek má právo na civilizovaný životný priestor.
„Podnikatelia, živnostníci, občania. Z iniciatívy nášho občana p. V. Krajčíra vznikla myšlienka pomôcť finančne vykryť opravu fasády nášho kostola. Iste ste si mnohí všimli, že náš kostol potrebuje nový náter, aby ako dominanta obce zapadol do celkového pekného vzhľadu centra obce.“ Tak vyzýva obecný úrad a zároveň aj nachádza podporu. Napokon, centrum Plaveckého Štvrtka je naozaj pekné. Obyvatelia „kolónie“ sa mu dosť vyhýbajú. Starosta zriadil obecnú políciu. Vďaka nej je Plavecký štvrtok rozdelený na dve zóny. Jednu, relatívne bezpečnú a relatívne „normálnu“, a druhú, do ktorej biely vstupuje iba v sprievode ozbrojenej hliadky štátnej polície. Život na frontovej línii týchto zón je už roky peklom. Možno by stálo za úvahu, ubytovať aktivistov Amnesty International v niektorej z chalúp na tejto línii. Stačilo by aj na dve noci. Hneď by sa im v hlavách upravili reálie o tom, kto koho diskriminuje, ako a čím sa môžu brániť tí občania, ktorí chcú iba pokojne žiť na svojom.
■ ZA FRONTOVOU LÍNIOU
Prekročil som ju v sprievode asi desiatky štátnych policajtov a ich ministra – ešte z čias minulej vlády. Trafiť do „kolónie“ nie je ťažké aj bez sprievodu. Stačí sa orientovať podľa štekotu a zvýšeného pohybu túlavých psov. Ale spoľahlivo navigujú aj prevažne rómske dievčatá, ktoré vždy jedným smerom ťahajú káričky naložené drevom z lesa. Mužská populácia „kolónie“ nerobí ani to. Už na línii nás jeden z miestnych starousadlíkov upozorňuje, aby sme sa pozerali, do čoho stúpame. Respektíve, aby sme nestúpili do niečoho, ani nie psieho...
Prašná ulička. Na jednej strane vilky s neobrábanými predzáhradkami a niekde aj so zamurovanými oknami, na druhej chatrče. Stret dvoch svetov, dvoch civilizácií, dvoch mentalít a dvoch metrov zákona. Hoci platiť by mal iba jeden. Aktivisti však tvrdia „chce to iný prístup“. Tí premúdrenejší hovoria o „osobitnom“ prístupe. Majorita nechce žiaden prístup, nemudruje, iba prosí štát, aby jej zabezpečil zákonnosť. To najzákladnejšie, za čo platí dane. Zatiaľ prosí. Trpezlivosti však nemá nazvyš ani biely „gádžo“. Raz to praskne aj v Plaveckom Štvrtku, a potom si budeme musieť počkať na to, ako budú hasiť etnický požiar aktivisti, ktorí ho založili hlásaním bezobsažného a nič neriešiaceho princípu „osobitného prístupu k riešeniu rómskej otázky“.
Naozaj svojrázne detské ihrisko využívajú deti z „kolónie“. Skládku odpadov všetkého druhu, na ktorej možno nájsť živé či uhynuté potkany, ľudské i zvieracie fekálie. Obec ju z času na čas likviduje za idylického nezáujmu miestnych kolonistov. Nie je to lacný špás a niekto z „bielych“ to urobiť musí. Tak ako na Luniku IX, ako kdekoľvek inde na Slovensku v lokalitách, kde „žijú“ Rómovia. Tí v Plaveckom Štvrtku zatiaľ pozerajú na televíziu. Satelit má každá druhá chatrč, ak nie každá. Ťažko však usúdiť, kde sa jedna ilegálna stavba končí a iná začína. V približne 100 domoch tu žije 500 až 600 rómskych obyvateľov. „Kolónia“ sa – zrejme neohrozene – rozprestiera v ochrannom a bezpečnostnom pásme vysokotlakových plynovodov a na hranici prírodnej rezervácie Bezodné.
■ OHNE NA PLYNOVODE
Starosta obce Ivan Slezák, ktorý je súčasťou nášho sprievodu po „kolónii“, hovorí: „Sú to čierne stavby, ktoré sa nachádzajú vo štvrtom pásme ochrany prírody a navyše pod zastavanými pozemkami vedie vysokotlakové plynové potrubie. V ostatnom čase z 20 nahlásených požiarov v katastri obce až 17 vzniklo v rómskej osade. Hrozí tu reálne nebezpečenstvo výbuchu plynu, ktorý by s najväčšou pravdepodobnosťou zrovnal so zemou nielen osadu, ale aj časť legálne zastavanej obce. Pravidelne k nám chodia návštevy na najvyššej štátnej i politickej úrovni. Každý nám prisľúbi pomoc, no prakticky sa nič nedeje.“ Paradoxne však „rómsku otázku“ riešiť nemusí. Počas posledného sčítania ľudu sa ani jeden obyvateľ obce neprihlásil k rómskej národnosti. Pritom však podiel Rómov na približne 2 300 obyvateľoch odhaduje starosta Plaveckého Štvrtka na 30 percent. Ešte jeden zaujímavý údaj – približne na každého z 500 až 600 obyvateľov „kolónie“ – (nikto nevie, koľko ich vlastne je), pripadá jeden túlavý pes bez známky, bez vakcinácie, pred úradmi aj bez pána. Problémom sa už zaoberajú medzinárodné organizácie, ktoré starostovi pomáhajú sterilizačným bezplatným programom. Teda v prípade kriticky premnožených a v zúfalých podmienkach vegetujúcich zvierat.
■ DISKRIMINÁCIA AKO VYŠITÁ
Výročná správa Amnesty International za rok 2011 konštatuje o Slovensku, že u nás pokračuje diskriminácia Rómov. Skúsil som túto vetu povedať aj v Plaveckom Štvrtku v hlúčiku jeho zatiaľ majoritných obyvateľov. Už dávno som v reakcii na zdanlivo bežnú informáciu necítil toľko zúfalých ľudských emócií.
„Platíme aj za vodu, ktorú spotrebujú v „kolónii“, odvoz smetí a odpadu financujeme aj za ich, oni majú dosť peňazí na nákup alkoholu, spýtajte sa v obchode, koľko zaň dajú. Majú na satelity, na telefóny. Nedávno žiadali od starostu, aby pred obecným úradom vybudoval parkovisko, lebo nemajú kde parkovať so svojimi autami, keď si idú po dávky.“ Dedko, bývajúci na frontovej línii už desaťročia, nezdvihol rolety na oknách svojej izby. Smerujú do „kolónie“. Ani ich neumýval. „Zeleninu už dávno nepestujem, hoci mám záhradku. Rastie v nej iba burina, aj do tej mi chodia vykonávať potrebu. Aj za bieleho dňa. Dal som si nad plot ostnatý drôt. Odvtedy mi v noci dom obhadzujú hov....“
Viacerí rozprávajú, ako maloletí z „kolónie“ prepadávajú najmä starších občanov na ulici. Keď nič iné, aspoň sa bavia na tom, že starčekov a starenky kopú do zadných častí tela – „a rehocú sa, keď vidia tú našu bezmocnosť“. Krádeže kabeliek sú na dennom poriadku. „Napíšte, že oni vedia, že sú nedotknuteľní, napíšte, že ich štát chráni a nás nie, dajte tam aj to, že nám krv vrie v žilách, keď čítame, ako sú diskriminovaní.“
Mimochodom, skúste na ulici akejkoľvek obce na Slovensku ako „biely“ občan štátnemu či mestskému policajtovi nadávať do pohlavných orgánov najrôznejšieho typu, rôznych hospodárskych zvierat a kadečoho od výmyslu sveta. Beztrestne to môžu iba oni. Zažili sme to počas prechádzky kolóniou v sprievode polície a dokonca aj ministra. A policajti – možno aj múdro – nereagovali. Vraj nechcú vyhrocovať situáciu. Ani do školy ich nevolajú, keď napríklad Rómka z osady výchovne pred deťmi (aj tou troškou zvyšku bielych) vyfacká učiteľku za zlú známku jej faganovi, ktorý si ide kúpiť už počas prvej prestávky do miestneho obchodu pollitrovku tuhého. (Autor reportáže má s takmer identickým prípadom osobnú rodinnú skúsenosť, no napadnutie učiteľky zlatom ovešanou Rómkou pred žiakmi základnej školy s následkom trvalého poškodenia zraku sa stalo v Bratislave. Škola vtedy „vec“ ututlala, nechcela mať problémy....)
■ NECHCÚ PROBLÉMY
Zdá sa, akoby ústredným heslom riešenia toho, čo eufemisticky už roky nazývame „rómska otázka“, bolo – len nemať problémy a nebodaj ešte ich aj vytvárať! Od aktivistov sa dozvedáme len to, čo štát, samospráva či majoritný občan voči Rómom musí. Nanajvýš ešte ak to, čo nesmie. Za uplynulých takmer 25 rokov nebolo možné nikde na Slovensku čítať či počuť, čo musia a nesmú samotní Rómovia. Rómovia v zmysle neprispôsobivá časť ich populácie. Jej práva sú neobmedzené a neobmedziteľné a jej povinnosti sú iluzórne a nevynútiteľné. Problémy s ňou nechcú mať splnomocnenci, nedajbože Únia, o problémy najmenej stoja tí, ktorí sú jej najbližšie – starostovia, poštári, zamestnanci sociálnych ustanovizní, učitelia. Na najrôznejšie programy resocializácie tejto navzdory všetkým pokusom stále asociálnej skupiny preto tečú milióny z tých najrôznejších zdrojov, nikto však nevie, kde a u koho tieto toky končia. Hoci – všetci vieme, že len malá časť týchto financií pochádza zo súkromných zdrojov, väčšinu vytvárame my – platcovia daní. Na druhej strane – svoje každodenné problémy s neprispôsobivou rómskou menšinou si až do úplného dna musia „vychutnať“ každodenne majoritní občania. Mnohí z nich sú tak isto bez práce, tak isto pod hranicou oficiálnej chudoby, tak isto v existenčných ťažkostiach. Ale rešpektujú zákony nášho štátu a dodržujú základné princípy bezproblémového ľudského spolunažívania. A ak aj v niektorých výnimočných prípadoch nie, potom veľmi rýchlo pocítia reakciu orgánov činných v priestupkovom alebo trestnom konaní.