M.R. ŠTEFÁNIK - Generál bol moderný človek s renesančným duchom


štefánik 1Univerzálnosť osobnosti M. R. Štefánika poskytuje stále dosť priestoru na obdiv a objavy

Stanislav HÁBER

Slovenská hviezda v našich dejinách mala k hviezdam veľmi blízko. Ako je známe, Milan Rastislav Štefánik nebol len jeden z našich popredných politikov. Bol aj pilot, fotograf a najmä vedec astronóm. Mal teda k hviezdam bližšie než iní. Tento rodák z obce Košariská študoval hviezdológiu – astronómiu vo Švajčiarsku a v Prahe.

Keďže v tých časoch by ťažko získal so svojou odbornosťou zamestnanie v domovine či v Čechách, odišiel skúšať šťastie do zahraničia. Začal pôsobiť v Meudonskej hvezdárni a neskôr ho vymenovali za riaditeľa observatória na najvyššej hore Európy – Mont Blancu. Každý vie, že bol francúzsky generál. Menej známe je, že Slováci mu titul generála priznali až 7. mája 2004, teda osemdesiatpäť rokov od jeho smrti. Pritom Francúzi mu odovzdali jedno zo svojich najväčších vyznamenaní stužku rytierskeho kríža Čestnej légie už v roku 1914.

V SRBSKU PREŽIL

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa dobrovoľne prihlásil do armády. Konkrétne do letectva, ktoré bolo vtedy ešte v plienkach. Pre slovanský pôvod bol prevelený na srbský front. Tu sa vyznamenal záchranou srbských vojakov pri ústupe cez hory. Lietadlami ich začali odvážať, čím im zachránili život. Sám Štefánik mal pritom vážnu technickú poruchu. Neskôr spomínal, že myslel na najhoršie. Haváriu svojho lietadla prežil. Do bezpečia ho dostali jeho spolubojovníci.

Inak však dopadol Štefánikov let v prvú májovú nedeľu roku 1919. Bol jeho posledný. Brat nášho generála Igor Branko Štefánik o jeho smrti povedal: „Je moje presvedčenie, že generálovu smrť nezapríčinila náhoda, ale úkladná vražda. Katastrofa lietadla bola vopred pripravená. Na to poukazujú mnohé stopy, ktoré čakajú na vysvetlenie.“

Kto hovorí o vražde, už roky sa u nás označuje za nacionalistu. Také je zjednodušené videnie tohto problému od 4. mája 1919 v Česku, ale aj na Slovensku.

štefánik m.r.Prvá Česko-Slovenská republika je opradená mýtmi. A ak sa búrajú, nuž sa autori týchto mýtov a ich nasledovníci bránia. Je to zbytočné minimálne preto, že o zabití Štefánika nepochybovali ani najvyššie miesta tých čias, keď generál zahynul. Potvrdila to aj správa generála Čečeka, ktorý viedol komisiu na vyšetrenie leteckého nešťastia vymenovanú Masarykom. Táto správa dokázala, že na Štefánikovo lietadlo sa strieľalo. Bol teda Masaryk tiež slovenským nacionalistom? Rovnakým mýtom je Štefánikova čechoslovakistická orientácia. Zbúrať túto predstavu je horšie, než hovoriť o generálovej vražde. Vo všetkých medzinárodných dohodách, ktoré Milan Rastislav pripravil alebo ich podpisoval, uvádzal v názve Česko-Slovensko s rozdeľovníkom. Prípadne obe krajiny písal osobitne Česko a Slovensko.

POKRÚTENÉ ARGUMENTÁCIE

Čechoslovakistom sa podľa zistení historika z USA Tomáša J. Vetešku generál stal až vďaka pokrútenej interpretácii jeho pozostalosti po smrti. Štefánik podpísal dohodu s talianskym premiérom Orlandom, v ktorej sa až na dvadsiatich miestach v taliančine uvádza „Czeco-Slovaco“ a „CzechieSlovachi“.

V roku 1912 prijal francúzske štátne občianstvo. Nová vlasť využila jeho vedomosti naplno. Na začiatku prvej svetovej vojny sa generál vrátil z Maroka, nastúpil k letectvu a v októbri 1915 prvýkrát havaroval na srbskom fronte. Z Mitrovice ho previezli do Talianska a odtiaľ do Francúzska. Tu získal pre svoj plán na vytvorenie odboja s Čechmi a na oslobodenie Slovákov spod monarchie vplyvné francúzske kruhy.

■ PLYNULOU FRANCÚZŠTINOU

Takto na jeho misiu spomínal Raoul Blondel, ktorý mu sprostredkoval dôležité stretnutie s francúzskym prezidentom Deschanelom: „Mal som 7. februára 1916 ako hlavný lekár službu v kasárňach vojenskej ošetrovne v Clingnancourte. Posledným dôstojníkom na prehliadku bol mladý letec, ktorý mal v dokumente uvedenú národnosť „uhorský Slovan“. Slovák z predvojnového Uhorska. Rozprával krásnou francúzštinou. Povedal mi, že sa dobrovoľne prihlásil do francúzskej armády hneď po vypuknutí vojny a bol odvelený na srbský front, lebo ovládal slovanské reči. Bol svedkom hrozného ústupu srbskej armády pred útokmi Nemcov. Časť Srbov ušla ťahajúc sa bosí po snehu, zanechávajúc za sebou na ceste mŕtvoly. Potom sa stalo niečo veľkolepé. Srbskí letci, ktorým asistovali viacerí inonárodní piloti, medzi nimi Štefánik, začali transportovať ponad končiare Álp bezvládnych a ranených a pristávať s nimi na druhej strane pohoria dalmatínskeho pobrežia.“

A vtedy Štefánik havaroval. Leteckému mechanikovi Bourdonovi hlásil: „Som stratený. Vrtuľa môjho lietadla sa zlomila. Spadol som niekoľko kilometrov odtiaľto.“

Kolegom letcom sa však podarilo Štefánika zachrániť.

Štefánik havária■ ZÁPALISTÝ PATRIOT

Raoul Blondel hovoril o Štefánikovi vždy s obdivom: „Bolo príjemné sa s ním zhovárať a počúvať jeho zážitky z malej krajiny jeho pôvodu, lebo bol zápalistý patriot. Hovoril mi, že v Quai d´Orsay sa pripravujú podmienky pre mierové dohody. Zdôrazňoval, že je nevyhnutné, aby jeho krajina bola oslobodená. Vedel, že prezident Deschanel sa staval proti rozdeleniu Rakúsko-Uhorska z dôvodov rovnováhy síl v Európe. Štefánika som počúval s veľkým záujmom. Navrhol, že mi predstaví Masaryka, a aby som sa pokúsil zariadiť schôdzku s prezidentom Deschanelom. Masaryk prišiel so Štefánikom 9. februára. Jeho prítomnosť bola zrejme potrebná, hoci francúzštinu neovládal.“

Doktor Blondel opísal Masaryka ako chladného muža. Úplný opak Štefánika. Ten však Masaryka obhajoval – že má zložitý osud, keďže ako bývalý poslanec rakúskeho parlamentu mal manželku a dcéru uväznené v Rakúsku, pričom sám žil vo Francúzsku v chudobe bez toho, aby tamojšia politika javila o jeho osud záujem. Blondelovi sa podarilo do týždňa dohodnúť stretnutie s francúzskym prezidentom Deschanelom. Podľa lekárových slov Milan Rastislav na neho naliehal, aby mohol francúzskemu štátnikovi predstaviť založenie nezávislých štátov Slovenska a Česka.

„Prezident nás pozval 15. februára 1916 do svojej kancelárie na druhom poschodí prezidentského paláca. Rozprávať začal Štefánik a prezentoval svoj návrh na oslobodenie Slovenska od Maďarska a Česka od Rakúska. Zdôraznil, že je absolútne potrebné vyhlásiť nezávislosť týchto krajín a garantovať ju v mierovej zmluve. Nezabudnem na jeho nadšené slová: „Pán prezident, v deň, v ktorom vyhlásite na parlamentnej tribúne nezávislosť našich krajín, stopäťdesiattisíc Slovákov a Čechov zdezertuje z maďarskej a rakúskej armády, s celou výzbrojou a výstrojom prebehnú na talianskom fronte k Spojencom a pridajú sa k našej armáde a vojna bude zakrátko skončená.“

MANŽELSTVO NA SKÚŠKU

Aj keď náš generál organizoval armádu Česka a Slovenska, od začiatku upozorňoval na rovnoprávnosť oboch národov v spoločnom štátnom zväzku. Svedčia o tom rokovania Štefánika s vtedajším americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom. Svedectvo o ich obsahu priniesol plukovník americkej spravodajskej služby Stephen Bonsal, ktorý bol po vojne členom americkej delegácie na mierovej konferencii v Paríži.

Bonsal bol očitým svedkom postoja prezidenta Wilsona k právu Slovákov na sebaurčenie: „Keď Štefánik prišiel začiatkom roka 1919 zo Sibíri do Paríža, otvorene vyjadroval svoje pochybnosti o cene dohôd dojednaných medzi českými a slovenskými reprezentáciami pod predsedníctvom Masaryka v Pittsburghu a vo Filadelfii v roku 1918. Vyjednávaním sa sformovala federácia dvoch národov s rovnakými právami a povinnosťami. V tom čase prakticky všetci delegáti na Mierovej konferencii boli proti štiepeniu štátov, aby sa predišlo balkanizácii východnej Európy. Konečne po silnom nátlaku, najmä americkej delegácie, generál Štefánik napriek svojim obavám, súhlasil s plánom za podmienky, že usporiadanie Česko-Slovenského štátu bude sa považovať iba za pokusné manželstvo, z ktorého Slováci môžu odísť hneď po realizovaní svojich obáv.“

Bonsalove svedectvo odznelo aj na pôde amerického parlamentu. Bolo zapísané v oficiálnej zápisnici US kongresu v Congressional Record 3. júla 1952 a potom zverejnené v East Europe Magazin č. 4 – 5, roč. 24, august – september 1975: „Keď sa Štefánik po dvoch mesiacoch vrátil z Talianska, informoval našu delegáciu, že jeho obavy sa stali skutočnosťou, lebo ľudia z Prahy zaobchádzajú so Slovákmi nie ako so seberovným národom, ale ako s africkou kolóniou alebo kmeňom, ktorému je nutné kruto vládnuť a vzdelávať ho. Prezident Wilson bol pobúrený týmto vývojom.“

ČESKÁ VIEROLOMNOSŤ

V tom čase neexistoval internet. A ani zverejňovanie tajných diplomatických depeší. Máme však viac informácií v podobe hodnovernej výpovede amerického diplomata, ktorý sa na rokovaniach prezidenta Wilsona s Milanom Rastislavom zúčastňoval: „Prezident Wilson Štefánikovi otvorene povedal, že sa v  tej chvíli prvom rade musíme sústrediť na zaistenie dohôd, ale pred ich ratifikáciou nebude súd. Jedine až po náprave prípadných chýb a nedostatkov, ktoré sa objavia v praxi. Preto prezident Wilson požiadal Štefánika, aby zatiaľ netrval na zmenách, lebo taký postoj by komplikoval aj tak už sťaženú situáciu. Uistil ho však a dal mu svoje slovo, že keď bude v novembri (1919) zasadať Liga národov, osobne pred ňou vznesie Štefánikove sťažnosti a Wilson dodal, že nepochybuje, že príde k náprave a vyrovnaniu.“

Lenže USA v čase zasadania v novembri 1919 už neboli členom Ligy národov, takže žiadne námietky nemohli na rokovaní nadniesť. Navyše, náš generál už nebol medzi živými. Stephen Bonsal vo svojom svedectve dodal: „V závere chcem zdôrazniť, že manželstvo na skúšku vstúpilo do platnosti iba na naliehanie americkej delegácie, ktorá verila, že organizovanie federálneho Česko-Slovenska v skutočnosti už prebiehalo a všetky prípadné nezrovnalosti sa budú korigovať počas budúceho zasadania mierovej konferencie v Paríži. Nádejam sa, že Slovákom svitne deň vypočutia a všetky prísľuby im dané v Paríži a zaručené prezidentom Wilsonom sa uskutočnia.“

Bonsal vedel vďaka Milanovi Rastislavovi, že Slováci sú vyspelý národ, ktorý sa natrvalo nenechá zotročovať žiadnym zo susedov.

ZRADENÝ GÉNIUS

Generál Štefánik protestoval proti falšovaniu jeho podpisu na Filadelfskej deklarácii nezávislosti Česko-Slovenska, ktorý Česi dali na dokument bez jeho súhlasu. Tomáš J. Veteška dodal: „Štefánik predvídal, že Česi Pittsburskú dohodu nedodržia.“

Štefánik bol renesančný duch, ale človek moderného razenia. Francúzska publicistka a Štefánikova dôverná priateľka Louise Weissová vo svojich memoároch (Memoires d´une Europeene, Paris, Payot, 1969) hodnotila generála ako génia. Zdôrazňovala, že Edvard Beneš Slováka Štefánika nemohol zniesť. Pre Beneša to bol sedliak, zosobňujúci aristokrata. Keď Masaryk ponúkol Milanovi Rastislavovi miesto veľvyslanca pri talianskej vláde, generál pochopil, že ide o pokus zbaviť sa ho. Ponuku odmietol. Pri jeho poslednej návšteve na Rue Bonaparte v apríli 1919 mal Štefánik s Benešom prudkú výmenu názorov, ktorá sa podľa Louise Weissovej skončila totálnym zlomením všetkých priateľských pút. Amerika bola ďaleko aj s americkými Slovákmi, ktorí spolu s naším generálom, kým žil, trvali na splnení prísľubov amerického prezidenta. Keď generál Štefánik 4. mája 1919 zahynul, nebolo toho, kto by podobne odborne trval na splnení týchto požiadaviek rovnoprávnosti okrem kňaza a politika Andreja Hlinku.

Komu teda najviac poslúžila smrť Milana Rastislava Štefánika? Prečo sa nemáme pravdu o nej dozvedieť ani dnes, ale každý, kto hovorí o vražde, je označovaný za nacionalistu?

Vyšetrovanie Štefánikovej smrti komisiou vymenovanou Masarykom vyvolal tvrdohlavý vojak Michal Lechta, ktorý tiež musel 4. mája 1919 strieľať na pristávajúce lietadlo z Talianska. Písal priamo prezidentovi Masarykovi aj za tú cenu, že bol za tento svoj čin vyšetrovaný za údajnú vlastizradu. Streľbu však komisia potvrdila. Nové dôkazy priniesol vo svojej knihe v roku 2004 Emil Karol Kautský (Kauza Štefánik – legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko-Slovenskej republiky, Matica slovenská, 2004). Rovnako fakty udáva aj Marián Tkáč vo svojom diele (Pravdivý slovenský príbeh, PostScriptum 2009), kde o Štefánikovom osude píše:

„Najväčšmi zrejme ovplyvnilo jeho blížiaci sa tragický osud stretnutie s Edvardom Benešom a spor, do ktorého sa s ním dostal. Chcel vedieť, načo sa použilo 120 tisíc dolárov, ktoré Benešovi na oslobodenie Slovenska poskytli americkí Slováci. Keď Beneš nevedel, Štefánik to uzavrel tak, že doma bude národný súd, pred ktorým sa Beneš zodpovie. No ten súd o peniazoch, ktoré minul Beneš možno na svoje výlety do herní v Monte Carlo, nikdy nebol. Roztrasený Beneš informoval Masaryka i Ivana Markoviča, slovenského politika, syna lekára a bankovníka Júliusa Markoviča: ‚... se Štefánikem jsem měl konflikt... Je mezi námi konec – myslím úplně.‘ A mali to zachovať všetko – výlučně pro sebe. Chcel niekto po Štefánikovej smrti národný súd s Edvardom Benešom?“

Ďalšie zaujímavé skutočnosti možno nájsť v mojej knihe, ktorá práve vychádza s názvom Štefánik po pristátí zastrelený? (objednávky na: štefanikkniha@gmail.com)



Pridaj komentár