POZNÁMKA
Grantoví šamani a vysávači fondov
Maroš M. BANČEJ
Skutočná kultúra na rozdiel od svojej komerčnej nevlastnej sestry si vie na seba zarobiť len výnimočne. Práve preto je pre zdravé fungovanie spoločnosti potrebný objektívny, a najmä funkčný grantový systém. Pôvodný zámer vyústil začiatkom deväťdesiatych rokov do fondu Pro Slovakia, ktorý vznikol na ministerstve kultúry. Odvtedy sa jeho koncepcia niekoľkokrát menila a najmä – rok od roku bol finančne chudobnejší. Dnes je grantový systém nočnou morou pre organizátorov kultúrnych podujatí, najmä pre neuveriteľné papierovanie okolo a neistotu, kedy financie prídu. Lenže pozornejší ctiteľ kultúry môže zistiť, že existujú subjekty, ktoré grantový systém vedia využívať pomerne šikovne a už dlhší čas.
Pri zvyčajnom blúdení po internete možno naraziť aj na blog, v ktorom autor naznačuje veľmi zaujímavé súvislosti, práve čo sa príspevkov na literatúru týka. Zorganizovať divadelný či hudobný festival vyžaduje totiž o niečo viac námahy, ako vydať knihu či zorganizovať literárne podujatie. Medzi nami, skôr návštevník koncertu pozná, že muzikanti prvý raz chytili nástroje do ruky pred mesiacom, ako to, že príslušný mladý básnik len deklamuje nesúvislé riadky skrývajúce sa za postmoderný experiment. Najmä ak ich ešte číta v angličtine či trebárs v švédčine s pračudesným paralelným prekladom. Samostatnou kapitolou je aj vydávanie kníh, viažucich sa na podobné podujatia. Teoreticky stačí podať žiadosť o grant a ak žiadateľ už nejaký čas funguje s podmurovkou, že ide o európsku kultúrnu aktivitu, peniaze dostane. Príslušné schvaľovacie grantové komisie sú v jadre konštantné a opatrná obmena členov sa ani náhodou neprejaví na princípe, ktorým prideľujú eurá. Kniha s názvom Kultúrna kolonizácia Slovenska počas prvej ČSR nemá takmer nijakú šancu na grant. Zato zborník Obraz obrazu v obraze mladých experimentálnych Škandinávcov má reálne šance, že sa naň peniaze nájdu. Na už spomínanom internete sa objavili zaujímavé zistenia. Niektoré z podporených kníh jednoducho nie je možné nájsť ani v Národnej knižnici v Martine, ani v Univerzitnej knižnici v Bratislave, kam zo zákona musí každý vydavateľ posielať svoje výtlačky. O tom, že by ste ich našli v nejakom kníhkupectve, prípadne v najväčšej slovenskej knižnej internetovej sieti Martinus ani nevraviac. Niekto to skrátka vie. Nenabalí sa tak ako profesionálni veľkovysávači európskych fondov, ale na štandardné prežitie to stačí. Akurát sa môže stať, že na skutočne talentovaného mladého autora, ktorý nemá tútora „v obraze“, už nijaké euro nezvýši.