Gustáv HUSÁK - socializmus krstil aj pochovával


husák štvorecOSOBNOSŤ SLOVENSKA

Minister Mach poslal komunistov do Katyne

Ján SMOLEC

Pred sto rokmi sa narodil jeden z najvýznamnejších slovenských politikov v minulom storočí JUDr. Gustáv Husák. Politike sa začal venovať od skorej mladosti. Prežil éru socializmu v Česko-Slovensku od zrodu až po zánik. Sté výročie jeho narodenia ma donútilo vrátiť sa v spomienkach na stretnutia s ním. Začiatkom roka 1968 navštívil  redakciu Smeny. Ako mladí redaktori sme drukovali reformám, ktoré začal v spoločnosti presadzovať Alexander Dubček. Rehabilitovaný „buržoázny nacionalista“ Husák po skoro desaťročnom pobyte vo väzení budovateľa socializmu s ľudskou tvárou Dubčeka aktívne podporoval.

Pozvali sme ho do redakcie s úmyslom, aby našim mladým čitateľom opísal svoje statočné postoje počas krutého vyšetrovania, ktoré k nám v päťdesiatych rokoch prinieslo tristo sovietskych poradcov. Husáka obvinili, že bol hlavou buržoáznych nacionalistov. Patrili medzi nich Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský, Ladislav Holdoš, Ivan Horvát, Daniel Okáli a ďalší. Všetci sa po krutom fyzickom a psychickom týraní k vopred scenáristicky napísaným „zločinom“ priznávali. Vyšetrovatelia ich presviedčali, že je to v záujme rodnej strany. Husák však ich zákernú hru prehliadol a odmietal sa k vymysleným obvineniam priznať. Ako sám neskôr vyhlásil, vtedy bol len kozí chlp od šibenice. Odsúdili ho na doživotie. V období rokov 1948 – 1952 bolo odsúdených až 28 tisíc osôb, z toho 233 na smrť.

  • KONIEC DEMOKRACII

Husák, po Dubčekovi najpopulárnejší politik na Slovensku, sľúbený článok do redakcie začiatkom februára 1968 priniesol, ale zameral sa v ňom iba na glorifikáciu Víťazného februára 1948, ktorý bol najväčším sviatkom komunistov.

V redakcii sme mali jedného svedka z tohto obdobia, archivára pána Veselého, bývalého redaktora Času. Nám redaktorom, čo sme kritizovali obdobie „kultu osobnosti“, opatrne naznačoval, že po „Víťaznom februári 1948“ definitívne umrela demokracia.

Husák represie  v období kultu osobnosti tiež odsudzoval, ale vôbec ich nespájal s „Víťazným februárom“. Vyzýval nás, aby sme mladým ľuďom naďalej toto významné komunistické víťazstvo pripomínali a obhajovali. Uvedomoval si veľký vplyv Smeny na mladých ľudí a so šéfredaktorom Gavrilom Gryzlovom sa niekoľkokrát stretol. Ten sa veľmi hrdil priazňou tohto politika.

Po okupácii, v auguste 1968 sa však aj pod Husákovou taktovkou začala krutá normalizácia. Šéfredaktora Smeny spolu s devätnástimi redaktormi (medzi ktorých som tiež patril) vyhodil medzi prvými, so zákazom publikovať akýkoľvek článok. Cez palubu vyhodil aj Dubčeka,  ktorému pred pár mesiacmi odkazoval, že s ním stojí a padá . Po moskovských rokovaniach už o ňom vyhlasoval: „Nech odpadne to, čo je oportunistické a protisocialistické!“

Husákova politická bilancia je zväčša smutná a tragická. Keď sa dostal na čelo KSČ, vyhodil zo strany 80 členov Ústredného výboru a s nimi aj 327 tisíc členov strany, 147 tisíc komunistov zo strany vystúpilo. Z verejného života muselo odísť 300 tisíc funkcionárov. Predsedníctvo ÚV KSČ schválilo osobitný zoznam 6 335 najaktívnejších dubčekovcov, ktorých zapísali na takzvanú Čiernu listinu. ŠtB ich dvadsať rokov prísne sledovala. Tisíc dubčekovcov odsúdili do väzenia. Počet samovrážd a predčasných úmrtí, medzi nimi aj smenárov Gryzlova, Romana Košťu, Jula Kokavca, Emila Remeňa, Antona Kurinu, Ondreja Vestega, Evy Polášovej, sa neevidoval.

  • DYNAMIT POD STOLIČKOU

husák knihaHusák sa ešte pred zvolením do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ začal nepochopiteľne zbližovať s V. Biľakom a M. Jakešom, najväčšími odporcami socializmu s ľudskou tvárou. Tí sa vnucovali do priazne Husáka aj na pokyn Moskvy. Hlavným vykonávateľom moskovskej línie po okupácii bol Biľak, ktorý mal v rukách kľúčové štruktúry politického systému, kádrovú politiku, ideológiu, médiá, nepriamo aj armádu a bezpečnosť. Český historik prof. V. Mencel napísal v lete 1990: „Husák bol zo začiatku len vývesným štítom, často bezmocným, ponižovaným. ... Biľak bol dynamitom pod Husákovou stoličkou.“ Mnohé negatívne kroky normalizácie sa pripisujú na konto Husáka, ale iniciátorom bol Biľak, spoluautor povolávajúceho listu. Prefíkane a zákerne išiel za svojím cieľom sformovať vo vedení KSČ ultraľavičiarsku skupinu. Okrem iných patrili do nej Indra, Kapek, Jakeš, Lenárt, Fojtík. Táto skupina sa rozhodla vyberať blchy z kožucha  KSČ, teda dubčekovcov. Samotný Husák sa nestačil čudovať, ako zo strany vylúčili aj jeho blízkych priateľov Pavlendu, Zraka a Graca, ktorý dokonca pracoval priamo v jeho sekretariáte. Husák sa ich nezastal, prstom nepohol ani pre návrat šéfredaktora Smeny Gryzlova, ktorý, keď nás vyhadzovali z redakcie, stále optimisticky utešoval seba aj nás: „Zatnime zuby a vydržme. Do roka budeme späť v redakcii. Husák je veľký politik, bude naším spasiteľom. Poradí si s okupantmi...“

Nie rok, ale dvadsať rokov nás okupanti a ich prisluhovači gniavili na periférii žurnalistického i politického života. Naše nádeje definitívne pochoval „spasiteľ Husák“. Začal sa odporne, vo tri vrhy cmúľať s vrchným okupantom Brežnevom.

  • TRESTY ZA KOLABORÁCIU

Podobne ako v päťdesiatych rokoch aj v šesťdesiatych sa hľadali nepriatelia socializmu predovšetkým medzi komunistami. Samotný Husák na stretnutí so študentmi hovoril, že pri hľadaní nepriateľov socializmu v päťdesiatych rokoch vznikali aj rozličné tragicko-úsmevné situácie. Keď v čase politického odmäku L. Holdoša prepustili z väzenia, zašiel za K. Bacílkom na Ústredný výbor KSS a spýtal sa ho, prečo ho zaradili do procesu práve vedľa Husáka, s ktorým vôbec nespolupracoval. Bacílek, vtedy minister štátnej bezpečnosti a generál so širokými lampasmi, odpovedal svojou nenapodobiteľnou slovenčinou: „Ná, ked sme ta už zavreli, kdesi sme ta moseli dat.“

Politická taktika „menšieho zla“, ktorú chcel v období okupácie uplatňovať Husák, nie je v našej histórii novinkou. Po vzniku prvej Slovenskej republiky ju podľa niektorých historikov uplatňoval podobným spôsobom aj prvý slovenský prezident Dr. Jozef Tiso. Za päťročnú kolaboráciu s fašizmom, počas ktorej sa nijaký politický odporca neodsúdil na trest smrti, Tisa na trest smrti odsúdili. Za dvadsaťročnú kolaboráciu s rovnakým zlom – komunizmom – nik nehnal Husáka pred súd. Iba spisovateľ Ladislav Mňačko verejne vyzýval, aby Husáka za dvadsať ročnú spoluprácu s okupantmi a za neľudskú normalizáciu odsúdili. O Tisovi a Husákovi ako politikoch menšieho zla písal v roku 1990 aj český historik V. Prečan. Politici menšieho zla robia nakoniec to, čo chceli odvrátiť „vlastnými rukami“, aby nebolo ešte horšie. Sústredili sa na spôsob, nie na podstatu. Časom sa tak sami pre zahraničného hegemóna stali zbytoční. Výstižne to po odstúpení Husáka z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ ilustruje príchod k moci jedného z protagonistov robotnícko-roľníckej vlády a tvrdého normalizátora M. Jakeša. On a jeho politická perepúť, keď sa formovali na sovietskom veľvyslanectve, vypracovali plán, v ktorom navrhli: najaktívnejších dubčekovcov vešať, druhá skupina mala byť odlifrovaná do gulagov a tretia skupina, zväčša okresní reformátori, mala skončiť v našich väzniciach a pracovných táboroch. Takíto politici sa stanú veľmi rýchlo „kolmi v plote“. Tiché uznanie prechádza do  nenávisti. Napokon jakešovci, podľa Ústavy vedúca sila spoločnosti KSČ, dospeli k totálnemu krachu. Občania republiky to vôbec nepovažovali za tragédiu. Potvrdil to  november 1989.

  • ZÁJAZD DO KATYNE

Husák počas vyšetrovania i po návrate k moci akúkoľvek spoluprácu s ministrom vnútra prvej Slovenskej republiky Alexandrom Machom popieral. Keď ho však v roku 1943 za komunistické aktivity zatkli, Husákova manželka Magda úpenlivo prosila svojho zamestnávateľa v Moravskej banke a zároveň poslanca Slovenského snemu Pavla Čarnogurského, aby u Macha zariadil jeho prepustenie. Mach to aj na príhovor Laca Novomeského uskutočnil. Budúcemu najvyššiemu socialistickému činiteľovi tým zachránil život. Husákovi spoluväzni totiž počas transportu do Mauthausenu zahynuli.

Zaujímavá je v tejto súvislosti aj skutočnosť, že Mach zariadil, aby Husák a poprední slovenskí komunisti a ľavicoví intelektuáli navštívili Katyň, aby na vlastné oči videli, čo ich vzor Stalin a jeho boľševici porobili s tisíckami  poľských zajatcov. V septembri 1941 Katyň navštívili okrem Husáka aj Michal Falťan, Ján Poničan, Clementisov brat Miro, brat a syn Marka Čulena a Mikuláš Gacek. Obliekli ich do vojenských uniforiem s označením frontový dopisovateľ. Minister vnútra Mach chcel, aby Katyň navštívil aj Laco Novomeský. Básnikov bratranec pracoval v Ústredni štátnej bezpečnosti a o chystanom zájazde ho informoval. Novomeský odcestoval do Vysokých Tatier, kde sa schovával. Účastníci zájazdu sa odmietli verejne k hroznej udalosti spáchanej Stalinom vyjadriť. Minister Mach však o návšteve slovenských komunistov v Katyni uverejnil správu. Táto udalosť sa za éry budovania socializmu zatajovala. Pred dvadsiatimi rokmi som v Tatrapresse prispel k jej odhaleniu vydaním knihy Vzostupy a pády, s podtitulom Gustáv Husák prehovoril, ktorú napísal historik Viliam Plevza.

  • HISTORICI O HUSÁKOVI               

husák brežnevV minulých dňoch Ústav pamäti národa na pôde Právnickej fakulty UK v Bratislave zorganizoval vedecký seminár na tému Gustáv Husák a jeho doba. Zúčastnili sa na ňom alebo poslali svoje príspevky významní historici a odborní experti zo Slovenska ( Róbert Letz, Jozef Beňa, Anton Hruboň, Marek Syrný, Ján Bobák, Peter Mulík, Branislav Kinčok, Ján Štefanica, Ján Jakubík Nadežda Lindovská, Viliam Jablonický, Peter Jašek), z Českej republiky (Vilém Prečan, Jindřich Dejmek, Zdeněk Doskočil, Emil Voráček Michal Pehr, Michal Macháček), z Inštitútu slavistiky v Moskve (Valentina V. Marjina), z Lomonosovej univerzity v Moskve (Evgenij F. Firsov), z Viedenskej univerzity (Beáta Katrebová Blehová). Škoda, že Plevzu na konferenciu nepozvali.

Na seminár prišiel aj Husákov syn Vladimír a manželka druhého syna Jána. K predneseným príspevkom nemali výhrady okrem tvrdenia, že umierajúci Husák si zavolal kňaza, aby sa vyspovedal. Pravda je, na konferencii to potvrdil Husákov syn a nevesta, že arcibiskup Sokol k nemu prišiel, ale Husáka už nemohol vyspovedať, lebo bol v kóme. Arcibiskup mu dal posledné pomazanie a pomodlil sa pri ňom. Husák vyrastal v kresťanskej rodine, do šestnástich rokov chodil do kostola a dokonca aj miništroval. Po vstupe do Komsomolu cirkevné povinnosti zanedbával. Zaujímavé je, že v päťdesiatych rokoch v jednom dotazníku v rubrike náboženstvo napísal, že je katolík. Významne prispel aj k ustanoveniu cirkevnej provincie, v ktorej sa akceptovali južné slovenské štátne hranice.   Na vedeckej konferencii sa zhodnotila postava G. Husáka v pozitívnych, ale aj v negatívnych činnostiach.

  • SOCIALIZMUS AJ POCHOVAL

Štyridsaťjeden rokov sa u nás budoval socializmus. V roku 1989 občania vyrukovali na námestia a povedali, že ho ďalej budovať nebudú. Ten napokon nevybudovali ani potomkovia Lenina v bývalom ZSSR. Ak niekde skutočne dospeli do takéhoto alebo podobného štádia, tak to bolo vo Švédsku. Paradoxne kormidlo návratu ku kapitalizmu v našom priestore určite nechcene, neúmyselne nasmerovala tvrdá päsť robotníckej triedy – Štátna bezpečnosť. Chceli odstaviť od moci politických „tajtrlíkov“ à la Jakeš, ale masy protestujúcich už nechceli, aby v Ústave bola zakotvená vedúca úloha KSČ v spoločnosti. Dali stop komunistom. A tak sme s veľkými nádejami vykročili ku kapitalizmu.  V nedávnom prieskume v Českej republike hľadali odpoveď na otázku, kedy sa mali občania lepšie: či za socializmu alebo v ére terajšieho kapitalizmu. Šesťdesiat percent opýtaných povedalo, že za socializmu sa mali lepšie. Podľa všetkého je na Slovensku podobná mienka. To je vážne memento aj pre našich budovateľov kapitalizmu. Chudoba totiž rozprestiera aj nad Slovenskom svoje nebezpečné krídla.

Pri stom výročí narodenia Husáka sa objavil aj návrh, aby sme si Husáka uctili pamätnou tabuľou. Organizoval predsa SNP, po vojne zastával významnú funkciu predsedu Zboru povereníkov, za svoje politické presvedčenie si odsedel skoro desať rokov vo väzení, presadil zákon o federácii. To všetko sú vážne dôvody, aby Husák pamätnú tabuľu mal. Lenže obdobie normalizácie, ale aj jeho proticirkevné aktivity (zatváranie kláštorov) sú jeho veľmi negatívnou vizitkou. Keď sa po okupácii v roku 1969 dral k moci, občanom sľuboval: „Ja zachránim národ, vyvediem ho z tejto situácie.“ Za dvadsať rokov panovania sa nijako nevzoprel proti okupantom a pre ich odchod z ČSFR nepohol prstom. Ako prezident čušal aj pri  Gorbačovej návšteve Prahy. Možno preto, lebo občania Gorbačova srdečne pozdravovali a na Husáka zlostne gánili. Možno bol na vine jeho vek, ale v poslednej fáze vládnutia sa správal ustráchane, zbabelo. Posledná bodka jeho komunistickej kariéry je unikátna a zároveň paradoxná. Skôr ako opustil prezidentskú kanceláriu Československej socialistickej republiky, podpísal zrušenie vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti.

Husák bol zdatný technológ moci, ale moc ho veľmi odľudštila. Pravdaže to neznamená, že ho treba vygumovať z pamäti národa. K pamätnej tabuli by sa mali vyjadriť mladí, neutrálni historici. Majme na zreteli, že štátnosť sme získali aj vďaka Husákovmu zákonu o federácii.

 



Pridaj komentár