Historické návraty na zem predkov


Matica slovenská sa medzi prvými ujala Slovákov na slovenskom juhu a ich práv

Peter MULÍK

Michal Miloslav Hodža vo svojom diele Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo napísal: Slovenská národnosť je nječo tak zvláštneho, že v Uhriech niet pre ňu rámu. Jedine Slováci, okrem Maďarov, mali svoju otčinu iba v Uhorsku. Táto veľká vlasť prestala byť pre nich dobrou vlasťou, keď museli zažívať príkoria a útlak pre svoju národnosť, ale najmä keď sa vytýčili politické hranice Slovenska.

Slováci na juhu sa ocitli v cudzine a vlasť bola v susednej krajine. Aj o tom sa hovorilo na stretnutí 65. výročia príchodu prvého transportu Slovákov z Maďarska do zeme svojich predkov 14. apríla v Seredi.

Túžba Slovákov po návrate do starej vlasti sa stala práve vtedy veľmi aktuálnou. Presídlenie sa chápalo ako vysoko humánny akt uskutočňovania základných ľudských práv a konkrétnu medzinárodnoprávnu podobu to nadobudlo uzavretím piatich remigračných dohôd. Dve so Sovietskym zväzom, s Rumunskom, s Juhosláviou a s Bulharskom. Osobitným prípadom bola otázka Slovákov usídlených v Maďarsku, lebo sa musela riešiť z dvoch aspektov. Prvým bolo úsilie česko-slovenskej vlády definitívne vyriešiť problém maďarskej menšiny v Československej republike (ČSR) jej odsunom do Maďarska a druhým bolo volanie Slovákov v Maďarsku po presídlení na Slovensko, lebo dúfali, že sa tak skončí ich národnostný útlak. V úvahách o výmene obyvateľstva sa narábalo so štatistickými údajmi z roku 1930, podľa ktorých v ČSR pri sčítaní ľudu deklarovalo maďarskú národnosť 572 tisíc osôb. V Maďarsku uviedlo slovenčinu ako materinskú reč iba 105 tisíc ľudí, lenže znalosť slovenského jazyka priznalo až 346 tisíc osôb. Československá vláda a prezident Beneš v júli 1945 požiadali tri spojenecké veľmoci, aby sa na Postupimskej konferencii zaoberali otázkou odsunu nemeckej a maďarskej menšiny z ČSR.

VÝMENA OBYVATEĽSTVA

            Po vyhlásení Maďarskej republiky nová vláda podpísala v marci 1946 s ČSR medzištátnu dohodu o výmene obyvateľstva. Podľa nej sa mohli z Maďarska dobrovoľne vrátiť Slováci a Česi tam žijúci a z ČSR bolo možno určiť na vysídlenie iba rovnaký počet obyvateľov maďarskej národnosti. ČSR však mohla jednostranne vysídliť do Maďarska aj vojnových previnilcov maďarskej národnosti. V zmysle dohody sa vytvorila Čsl. presídľovacia komisia so sídlom v Budapešti. Antifašistický front Slovanov v júli 1946 prijal na svojom kongrese v Békešskej Čabe memorandum, v ktorom žiadal parížsku mierovú konferenciu, aby rozhodla o povinnom vysťahovaní slovenskej menšiny do ČSR. V apríli 1947 sa ustálila obojstranná výmena obyvateľstva. Štatistiky o počte presídlencov z Maďarska sú v prameňoch odlišné podľa toho, aké kritériá sa uplatňovali. V rámci dohody sa presídlilo 59 477 osôb, ale celkový počet repatriovaných bol 71 787. Bol takmer o 24 tisíc nižší ako počet prihlásených na presídlenie. Podľa neúplnej štatistiky bolo zo Slovenska vysídlených do Maďarska v rámci výmeny obyvateľstva 89 660 obyvateľov maďarskej národnosti, hoci pôvodne na vysídlenie bolo určených celkom 105 tisíc osôb.

OBLASTI PRESÍDLENIA

Okrem organizovanej výmeny obyvateľstva sa z Maďarska na Slovensko presídlilo ďalších 12 tisíc Slovákov, z toho asi 7 800 ilegálne, a 4 200 osôb si našlo trvalý domov na Slovensku ešte pred účinnosťou dohody o výmene obyvateľstva. Slovenskí presídlenci sa usádzali najmä v poľnohospodárskych regiónoch juhozápadného Slovenska, predovšetkým v okresoch Bratislava, Šamorín, Dunajská Streda, Komárno, Šaľa, Galanta, Nové Zámky, Štúrovo, Levice, Šahy, Rimavská Sobota a Košice. Pochádzali najmä z oblasti Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, Sarvaša a Nyíregyházy. Boli prevažne roľníci.

Riešenie postavenia národnostných menšín na Slovensku záviselo vo veľkej miere od kompetencie slovenských vrcholných politických orgánov. SNR opakovane deklarovala, že stojí na pozíciách jednotnej a nedeliteľnej ČSR, čo fakticky znamenalo, že nerozhodovala ani o veciach týkajúcich sa Slovenska a Slovákov, ani o menšinovej otázke, kde plnila úlohu prevodovej páky pražského parlamentu a vlády.

Prevzatie moci komunistami vo februári 1948 a posilnenie postavenia maďarských komunistov v Kominterne spôsobilo, že sa nepodarilo uskutočniť pôvodné riešenia národnostnej otázky na slovenskom juhu. V atmosfére strachu, keď vrcholil boj proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu a zvyškom ľudáctva, keď bola rozohnaná členská základňa Matice slovenskej a roľníci boli nasilu hnaní do družstiev, nastali pre presídlencov krušné časy. Dúfajme, že sa už nikdy nezopakujú. Matica veľmi aktívne vstúpila do procesu repatriácie dolnozemských Slovákov a pokiaľ mohla, významne pomáhala pri ich usádzaní v slovenskej vlasti, pričom sa usilovala, aby nepociťovali odcudzenie, ale lásku svojej otčiny. Aj po roku 1990 bola Matica medzi prvými, čo sa ujala Slovákov a ich práv na slovenskom juhu.

.



Pridaj komentár