Historiografia nie je beh na krátke trate


Hruboň mladý historik štvorecNa témach prvej Slovenskej republiky sa uživí ešte jedna ďalšia generácia historikov

Zhováral sa Dušan D. KERNÝ

Predstaviteľ občianskeho združenia Historia Nostra Mgr. Anton HRUBOŇ patrí k novej nastupujúcej generácii historikov nezaťažených minulou praxou či ideológiami. Spoluorganizoval druhý ročník konferencie Slovensko v rokoch neslobody 1938 – 1989 s podtitulom Osobnosti známe – neznáme v Banskej Bystrici, kde odzneli dve desiatky referátov historikov zo Slovenska, z Českej republiky, Poľska a Maďarska.

Hlavným garantom konferencie bola Katedra histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, na ktorej je interným doktorandom. Na zabezpečení podujatia sa ďalej podieľali Múzeum SNP, ktoré poskytlo priestory; Ústav pamäti národa, ktorý vydá zborník príspevkov z podujatia; a tiež Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, ktorá tiež mala svojho zástupcu v organizačnom výbore konferencie. Jej záver tvorila zaujímavá panelová diskusia o osobnostiach spojených s uvedeným obdobím. Pri tejto príležitosti sme Antona Hruboňa požiadali o rozhovor pre náš týždenník.

 

Konferencia sa niesla v znamení svojho názvu – Slovensko v rokoch neslobody 1938 – 1989: prečo sa vymedzuje práve takto – väčšina laickej verejnosti to buď nechápe, alebo sa s tým nestotožňuje?
Obdobie rokov 1938 – 1989 patrí v radoch historikov k najviac skúmaným. V neposlednom rade tu existuje istý – aj keď v porovnaní s okolitými krajinami neporovnateľne menší – hlad po tejto etape našich dejín. Veď sa len pozrite na poličky kníhkupectiev. Minimálne polovicu z nich zaberajú publikácie o druhej svetovej vojne. Na Slovensku sa toto obdobie spája navyše s existenciou prvého samostatného slovenského štátu v histórii. Názory historikov i verejnosti naň sú značne rozpoltené, čo téme na atraktivite iba pridáva. Pomaly, ale predsa len sa rozbieha aj intenzívnejší výskum obdobia po roku 1948. Badať to i v zastúpení príspevkov týkajúcich sa éry socializmu v programe našich konferencií. Termín „nesloboda“ je samozrejme technický. Sami sme dlho uvažovali nad tým, aký pojem je pre zastrešenie rokov 1938 – 1989 najprijateľnejší. Bolo by zrejme extrémom nazvať krátke tri roky medzi koncom vojny a komunistickým prevratom obdobím totality, preto sme sa rozhodli pre spomínaný názov. No a ak by sa našiel nejaký nostalgik, ktorý vládu HSĽS či KSČ považuje za obdobie slobody či nebodaj demokracie, mal by porozmýšľať, či sa rovnako slobodne ako on mohli cítiť všetci občania vtedajšieho spoločenského zriadenia...

Konferencia bola medzinárodná. Viac ako zaujímavá bola účasť z Poľska, ale i z Maďarska, Čiech a Moravy. Čo konkrétne spája týchto historikov, aký záujem na týchto konferenciách, v čom sú rozdiely, ako to rozširuje obzor jednotlivým účastníkom – v čom je zhoda či rozpory – z vášho pohľadu.

Účasť historikov zo susedných krajín bola skôr symbolická, ale určite prínosná. Jednak potešuje fakt, že slovenské dejiny sú predmetom historického bádania aj za našimi hranicami a súčasne sa tu vytvára istý priestor na vzájomnú konfrontáciu. Povedzme taká osobnosť Jánosa Esterházyho, o ktorom referoval vystupujúci z Maďarskej akadémie vied – prirodzene z pohľadu maďarskej strany –, je dlhodobo hodnotená rozdielne. Hoci sa konsenzus nájde asi len veľmi ťažko, argumenty jednej názorovej platformy nútia druhú protiargumentovať, čo má na výskum stimulačný účinok. Newtonov zákon akcie a reakcie je všeobecne platný, v špecifickej podobe i v historiografii.

Konferencia sa podľa jej podnázvu zamerala na Osobnosti známe a neznáme. Išlo vám o zaľudnenie našich dejín, takrečeno zľudštenie všeobecných poučiek o dejinách?

Áno, do veľkej miery ste to vystihli. Situácia je taká, že my dnes nemáme kvalitnú, komplexnú biografiu nijakého iného predstaviteľa prvej Slovenskej republiky okrem Jozefa Tisa. V niektorých prípadoch nie je spracovaná ani základná línia vývoja režimových štruktúr – napríklad žandárstva. O aktivitách ich predstaviteľov ani nehovoriac... Konferencia dala mnohé impulzy, ale je to beh na dlhé trate. Na témach zo Slovenského štátu sa „uživí“ ešte najmenej jedna ďalšia generácia historikov. Na rozdiel od starovekárov alebo stredovekárov disponujeme nepreberným množstvom dokumentov a ešte stále aj „živými“ prameňmi – pamätníkmi.

Do akej miery priniesli účastníci, resp. účastníčky konferencie nové pohľady na známe mená? Ktoré témy a aké metódy výskumu odborne zaujali najviac?

Hruboň mladý historikPrednesené referáty majú vždy rôznu kvalitu, ktorá sa odvíja od skúseností autora a schopnosti dostať sa skúmanému problému takpovediac na koreň. Popri „klasických“ referátoch, čerpajúcich z archívnych prameňov, sa pomalými, ale presvedčivými krokmi rozbieha stále zaznávaná metóda oral history. Jej kritici si málokedy uvedomujú, že bez nej by sme niektoré aspekty nikdy aspoň čiastočne neosvetlili. Na konferencii odznel takýto príspevok od Tomáša Černáka, ktorý hovoril o študentských rokoch Gustáva Husáka, spracovaný podľa svedectiev jeho spolužiakov. Takisto Lucia Halmová rozbila mýty o partizánskych bratoch Hagarovcoch. Samozrejme, pri koncipovaní príspevkov založených na oral history treba byť vždy opatrný a opakovať si otázku, ktorú za najdôležitejšiu pri práci historika považoval už Ľubomír Lipták: „Čo ak to tak nebolo?“ Pravda, to isté platí aj pri štandardnej práci s dokumentmi. Aj ony sú často len subjektívnym zdrojom poznania minulosti a ich obsah nemôžeme prijímať ako nespochybniteľný kánon. Ako sa historik vyrovná s prameňom a ako ho interpretuje, je do veľkej miery otázka šírky jeho celkového poznania a chcenia sa s témou statočne popasovať.

Práve celkový prístup k obdobiu Slovenského štátu je u mladých historikov inovatívny – na jednej strane si sotvakto dovolí 14. marec hodnotiť ako čierny deň našej histórie, no súčasne všetci – teda aspoň si myslím – považujú povstanie za zásadnú a pozitívnu udalosť. Povstanie sa hodnotí bez politicky vnútenej glorioly. Väčšina nemá problém poukázať na jeho kladné, ako i záporné stránky. Mám názor, že ich zamlčiavanie celkovému obrazu povstania viac škodí, než prospieva.

Čo sa týka obdobia komunistického režimu, dominujú najmä témy z cirkevných dejín – najmä perzekúcie, no v čoraz väčšom meradle pozornosť bádateľov pútajú aj predstavitelia komunistickej strany a ich činnosť – aj keď zatiaľ skôr len tí vrcholoví. Ale odniekadiaľ treba začať.

Máme v niečom také „diery“, že sa už nikdy nedozvieme celú pravdu? Máme šancu spoznať úplné, dobovo nefalšované slovenské dejiny?
To je strašne široká téma, ktorej by sme mohli venovať snáď samostatný rozhovor. Keď hovoríme o histórii, nerád používam slovo pravda. Ako príhodnejší sa mi pozdáva termín vyvážený prístup. Pretože, čo je pravda? Podľa mňa obsahovo iba ťažko definovateľná filozofická kategória. Pravdou je to, že 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát, že v auguste 1968 Československo okupovali vojská Varšavskej zmluvy... No napísať biografiu o Tisovi, Husákovi či Dubčekovi, ktorá si bezvýhradne nárokuje na „pravdu“, považujem za nemožné a pravdupovediac zo strany historika aj za arogantné. Každý má nárok na vlastný pohľad, pokiaľ je podložený racionálnymi argumentmi a prameňmi, no nie na monopol na pravdu. To sme tu už raz mali a pozrite sa, ako to dopadlo. Vyše dvadsať rokov po novembri 1989 usporadúvame konferencie, na ktorých okrem nových tém revidujeme deformácie a klamstvá marxisticko-leninskej historiografie. Tým vonkoncom nenegujem jej výsledky, ani ju nezhadzujem ako celok pod čiernu zem. Ale ak chce niekto verejnosť presviedčať, že aj za socializmu vyšlo množstvo hodnotných prác, tak sa pýtam, koľko z týchto prác sa dá ešte aj dnes plnohodnotne využiť. Vezmite si napríklad takú Encyklopédiu odboja a SNP, ktorá vyšla v roku 1984 pri príležitosti 40. výročia povstania ako zavŕšenie monumentálnych päťzväzkových Dejín SNP. Keď Jozef Jablonický zosumarizoval všetky chyby a pripomienky, vyšlo mu to na 165 strán... Podobného zámerného skresľovania dejín, aj keď z opačných ideologických pozícií, sa však dopustila aj proľudácka historiografia.

V súčasnosti už nad nami nebdie ideologický dozor. No čo má súčasnosť spoločné s vývojom pred rokom 1989, je to, že sa dejiny hodnotia z prítomného hľadiska a nezohľadňuje sa kontext, v ktorom ich aktéri pôsobili. V poslednom čase sa nám na Slovensku rozšíril fenomén, ktorý môj školiteľ výstižne nazval „primitívnym antikomunizmom“. Ja len doplním, že čosi podobné existuje i v spojitosti s hodnoteniami predstaviteľov HSĽS a prvej Slovenskej republiky. V optike masmédií a bohužiaľ aj niektorých historikov bol takmer každý predstaviteľ ľudáckeho režimu vrah, fašista, v lepšom prípade odsúdeniahodný kolaborant. Pritom o niektorých osobnostiach nevedia takmer nič okrem toho, že existovali.

Jeden autor bestsellerovej literatúry, vyštudovaný historik, ktorého historiografická produkcia je inak nulová, si nedávno dovolil v rozhovore s redaktorom SME označiť Hlinkovho nástupcu na ružomberskej fare Jána Ferenčíka za „fašistickú sviňu“. Na odbornom seminári, ktorý sme v decembri 2011 zorganizovali v spolupráci s Ústavom pamäti národa v Ružomberku, vyšlo najavo, že táto „fašistická sviňa“ sa zaslúžila o záchranu najväčšieho počtu Židov spomedzi všetkých kňazov v Spišskej diecéze. Ďalší prípad – vedecká pracovníčka Historického ústavu SAV, ktorá sa zaoberá dejinami propagandy, v stĺpčeku pre Pravdu nazvala Štefana Polakoviča „nacistickým ideológom“. Dosť trúfalé. Nie som si istý, či jeho dielo Slovenský národný socializmus vôbec čítala a ak áno, či pochopila jeho pointu. V skutočnosti bolo totiž napísané s práve opačným úmyslom – ako obrana proti násilnému prenikaniu nacistickej ideológie na Slovensko. Títo ľudia zjavne nemajú poňatia, o čom hovoria, aj keď navonok pôsobia veľmi suverénne. A takéto prevrátené fakty potom šíria medzi ľudí... Keď budú historické povedomie formovať len nejaké bulvárne články alebo televízne reportáže v tej najtendenčnejšej podobe, hrozí, že sa naozaj staneme „hromádkou koží otrockých“, ako kedysi varoval Štúr.

Zapĺňať medzery v histórii či naprávať deformácie už dnes nestačí. Konferenčný zborník – vrátane toho nášho – si možno prečíta úzky okruh kolegov, no na budovanie historického povedomia spoločnosti má mizivý vplyv. Čo si budeme klamať, je to tak. Tu sa ako životne dôležitá javí popularizácia dejín. Ak nebudeme kráčať s dobou, ak nebudeme výsledky svojej práce prezentovať na internete, bude to len horšie a horšie. Všetko je to však robota nad limit štandardných pracovných povinností a do nej má chuť len malá skupinka nadšencov. Sám teraz pripravujem zásadnú transformáciu portálu www.druhasvetova.sk, ktorý už štvrtý rok ako šéfredaktor vediem, na – pri všetkej skromnosti – supermoderný informačno-odborný časopis, ktorý nám budú môcť závidieť vedci snáď zo všetkých ostatných odborov. Je to však o tvrdej práci po nociach, o zháňaní finančných injekcií na fungovanie webu a ide to, samozrejme, na úkor voľného času a rodiny... Ale napriek tomu cítim, že takéto projekty a vôbec poctivá práca historika má hlboký význam, hoci ju spoločnosť nie vždy vie doceniť.

Pri pohľade späť a po odstupe, ktorý od konferencie máte – došlo k nejakej výraznej detabuizácii tém či osôb - nastal čas, keď možno hovoriť v historickom výskume bez bariér, je to pohyb správnym smerom?

            Historický výskum má stále svoje bariéry. Za jednu z nich považujem napríklad úplne „strelené“ zavedenie poplatkov za fotografovanie materiálov v archívoch vo výške 13,32 eura/deň (!), limity na počty vydaných škatúľ či spisov a ďalšie nezmyselné byrokratické obmedzenia, ktoré tempo historikovej práce veľmi zbrzďujú. Najmä ústredný, Slovenský národný archív v Bratislave v tomto smere žije – vulgárnejšie povedané – sto rokov za opicami. Ak svoj pohľad obrátime na konferenciu, to, či príspevky ovplyvnia doterajšiu historiografiu a myslenie o období neslobody, ukáže až čas. Predpoklady na to však majú. Uvidíme, akým smerom sa budú uberať vzťahy vnútri najmladšej generácie historikov. Nie je nijakým tajomstvom, že slovenská historická obec je silne polarizovaná a vzťahy medzi niektorými vedecko-výskumnými inštitúciami i jednotlivcami sú na bode mrazu. Najslobodnejšou pôdou pre históriu sú v súčasnosti univerzity, o čom sa aj sám presviedčam.

Budete hlavným redaktorom zborníka z konferencie – kedy a v akom rozsahu bude k dispozícii, sú výsledky impulzom na prípravu ďalšej konferencie – oceňujete fakt, že ste našli takpovediac strechu nad hlavnou v budove Múzea SNP, teda budú aj ďalšie konferencie v Banskej Bystrici – a najmä posuniete sa nielen geograficky na mape Slovenska, ale aj mediálne do stredu záujmu širšej verejnosti, médií?

Zborník sa momentálne pripravuje a na pultoch kníhkupectiev by sa mal objaviť zrejme na prelome rokov 2012/2013. Spoluprácu s Múzeom SNP si veľmi vážim a aj touto cestou by som jeho riaditeľovi Stanislavovi Mičevovi chcel poďakovať za ústretovosť, ktorú nám preukázal. Konferencia sa o rok uskutoční opäť v Banskej Bystrici. Na to, aby sme štafetu prepožičali niekomu inému, musia byť u potenciálnych záujemcov vytvorené isté predpoklady. Musí tam fungovať chémia so základnými ideami série konferencií, odborná zdatnosť podujatie nielen pripraviť, ale aj zabezpečiť jeho úroveň a manažment okolo vydania zborníka. Nechcem, aby sa ktosi urazil, no v súčasnosti je ten potenciál slabý, výrazne slabší než u starších kolegov „združených“ okolo Slovenskej republiky 1939 – 1945 očami mladých historikov. Myslím si, že najmladšia generácia historikov trpí nedostatkom výrazných osobností. Keby sme neorganizovali konferenciu Slovensko v rokoch neslobody 1938 – 1989, nerobilo by sa prakticky vôbec nič. Zavše sa do budúcnosti pozerám s dosť veľkými obavami. Väčšina mladých pôsobí príliš zakríknuto, boja sa konfrontácie a svoju publikačnú činnosť berú často len ako nutnú povinnosť. V skutočnosti máloktorý vyprodukuje viac než jeden či dva príspevky ročne – aj to v duchu „aby niečo bolo“, čo je žalostne málo. Skrátka, žiadalo by sa viac oduševnenia a osobného zápalu.

Čo konkrétne z toho, čo na konferencii odznelo, je škoda, že nie je široko známe? Čo môžu médiá vôbec a matičné médiá zvlášť využiť z práce nastupujúcej generácie historikov?

 Našu prácu by mali najmä viac monitorovať. Ľudí informovať, že sa odborné podujatia – ako trebárs aj toto naše – uskutočňujú, informovať ich o zaujímavých knižných novinkách namiesto interview s nejakou kvázi celebritou alebo s príslušníkmi kultúrnej spodiny nazývanej neoprávnene reality show (tie majú od reality života totižto veľmi ďaleko), radšej častejšie priniesť rozhovor alebo pútavý článok na historickú nôtu... Myslím, že aj ľudia sú už balastom presýtení a uvítali by čosi hodnotnejšie.



Pridaj komentár