Hľadíme na seba cudzou optikou


Hrabovec štvorecV kultúrnej a duchovnej transformácii sme neurobili ani krok

Hľadíme na seba cudzou optikou

Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Mladá generácia, ale ani generácie predchádzajúce nemajú veľa informácií o tom, čo sa stalo 6. októbra 1938. Národno-emancipačný zápas Slovákov počas prvej ČSR, vyhlásenie autonómie Slovenska v roku 1938, existencia prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945 i povojnový zánik Slovenskej republiky a obnova ČSR sú dodnes témy uzamknuté v trinástej komnate. V roku 1989 sme sa síce vybrali cestou demokratizácie a transformácie spoločnosti, no dostali sme sa len po ekonomickú úroveň. Kultúrna a duchovná sféra zostali nedotknuté. Dodnes sa v historických vedách používajú ahistorické konštrukty vytvorené na základe cudzích záujmov.

Vyhlásenie autonómie Slovenska 6. októbra 1938 bolo vyvrcholením úsilia Slovákov o uznanie vlastnej identity. Už v Pittsburskej dohode bola táto požiadavka formulovaná, ibaže nikdy nebola zakotvená v ústave prvej Česko-Slovenskej republiky. Zápas o vytvorenie autonómie sa stal nevyhnutným najmä vzhľadom na proticirkevnú politiku pražského vedenia štátu, ktorá na religióznom Slovensku vyvolala silný odpor. Mala ju v programe SĽS, na čelo ktorej sa postavil kňaz Andrej Hlinka. Pridala sa aj SNS a Slovenská liga v USA. Pravda, samotní Slováci neprijímali program autonómie jednoznačne. Dokonca legionár Jozef Gregor Tajovský považoval za cieľ v novom štáte evolučné splynutie Čechov a Slovákov. Vyhlásenie autonómie v októbri 1938 bolo prvým krokom k vytvoreniu samostatného štátu o päť mesiacov neskôr.

VNÚTORNÉ PODNETY

Historička, profesorka Emília Hrabovec na otázku, ako sa jej javí vznik, existencia a zánik prvej Slovenskej republiky, pre SNN povedala: „Medzinárodná politická situácia, aká sa vyvinula v rokoch 1938 – 1939 v strednej Európe nebola dielom Slovákov a Slováci ju nemohli ani zásadným spôsobom zmeniť. Vyplývala z hlbokej krízy a rozkladu parížskeho mierového usporiadania, z prakticky hegemónneho postavenia Nemeckej ríše v Európe a z rezignácie západných mocností, ktoré boli signatármi a nositeľmi parížskeho mierového usporiadania v strednej Európe.

Hlinka - kňaz

Hlavným bojovníkom za slovenskú autonómiu bol Andrej Hlinka a jeho strana SĽS.

Zároveň však nemožno nevidieť aj vnútorný aspekt. Celkom jednoznačne sa totiž Česko-Slovensko dostalo do krízy nielen pod tlakom medzinárodných podmienok, ale aj následkom nevyriešených vnútorných problémov. Dynamika historického vývoja na prelome rokov 1938 – 1939 celkom jednoznačne smerovala k emancipácii slovenského národa. Národno-emancipačné hnutie Slovákov sprevádzalo celú prvú Česko-Slovenskú republiku, bolo v logike slovenských dejín. A jeho prvým vrcholom bolo vyhlásenie autonómie 6. októbra 1938 v Žiline. Na jej vyhlásenie prišli zástupcovia všetkých politických síl okrem marxistov. Aj ju všetci podpísali. Boli by aj marxisti, keby ich boli k podpisu pripustili. To znamená, že autonómia bola výsledkom národného konsenzu. A je príznačné, že vtedajšie minimum politickej autonómie sa stalo neprekročiteľnou hranicou aj po roku 1945, za ktoré už žiadna svojprávna slovenská politická reprezentácia nechcela a nemohla ísť. V tom zmysle aj vyhlásenie Slovenskej republiky Slováci vnímali v logike svojich dejín ako prejav národnej emancipácie. Znamenala obrovskú historickú skúsenosť s vlastnou štátnosťou. Bola to skúsenosť, ktorá sa už nikdy nedala vygumovať. A je príznačné, že všetky neslovenské politické garnitúry po roku 1945 sa práve o to usilovali. Aj retribučné súdnictvo videlo svoju prvoradú úlohu v  potlačení a penalizovaní Slovákov za účasť na národno-emancipačnom úsilí.“

            ■ SVEDECTVO Z EXILU

Karol Sidor musel v roku 1939 pre svoj protihitlerovský postoj odísť zo Slovenska. Stal sa vyslancom pri Svätej stolici. Vo svojich spomienkach Šesť rokov pri Vatikáne okrem iného podáva smutné svedectvo o správaní sa Čechov voči Slovákom koncom vojny. Nielenže si robili nároky na slovenskú ambasádu s celým zariadením, ale v talianskej tlači uverejňovali lživé a urážlivé články a vyhlásenia. Ako príklad uvádza: „Prvou úlohou českého generálneho konzula Vaněka v Ríme bolo, že uverejnil v talianskych novinách vyhlášku: Slováci, ktorí boli ‚donútení‘ vziať si pasy ‚takzvaného Slovenského štátu‘, ktoré ‚ináč nič neplatia‘, sú povinní do 27. októbra 1944 do 12. hodiny napoludnie doniesť slovenské pasy do úradu č.-s. vojenskej misie v Ríme a tam za ne dostanú pasy Č-SR uznané v tábore Spojencov. Kto do tej hodiny pas slovenský nedonesie, nebude pokladaný za č.-s. občana.“

Sidor pokračuje v skúmaní podmienok, ktoré spôsobili zánik štátu: „Myslel som, že slovenská vláda bude v tomto konečnom štádiu vojny pokračovať tak, ako to bolo v Taliansku, kde vláda a ľud prestali byť spojencami Nemcov a postavili sa proti Nemecku. To isté urobilo Rumunsko, Bulharsko, ba aj Maďarsko. Všetky tieto štáty odpútali sa od Nemcov a prešli do tábora Spojencov. Na Slovensku situácia bola iná. Povstanie sa robilo síce proti Nemcom, ale bez účasti slovenskej vlády.“

Doplatili teda Slováci na politickú neskúsenosť svojich štátnych predstaviteľov? V každom prípade i po dvadsiatich rokoch samostatnosti sú tieto témy tabu. Dokedy?

 



Pridaj komentár