Hľaďme na dejiny bez predsudkov


REFLEXIA

Margita KÁNIKOVÁ

V minulom režime pozitívne spomenúť prvú Slovenskú republiku (1939 – 1945) znamenalo koledovať si o väzenie, v lepšom prípade o kádrový postih. Ak sa toto obdobie spomenulo, tak iba ako klérofašistický slovenský štát, prípadne vojnový alebo takzvaný. Naopak, vyzdvihovanie Slovenského národného povstania bolo povinnosťou, ktorá mu nekritickým zveličovaním a jednostranným prístupom medzi obyvateľmi urobila skôr medvediu službu.

Pozitívne, prípadne negatívne skúsenosti tých, čo toto obdobie a jeho deje prežili na vlastnej koži – pravda o ňom – sa šírili skôr ústnym podaním. Už na novembrových námestiach v roku 1989 sa objavovali slovenské zástavy a prvé nesmelé návrhy na prehodnotenie prvej Slovenskej republiky. Dodnes sa hlásnici historickej objektivity nedočkali, aj keď masmédiá upustili od označenia klérofašistický, vojnový, aj takzvaný. Objavil sa však nový fenomén –Slovenský štát začali písať s malým písmenom s. Neviem si to gramaticky odvodiť, azda nám to vysvetlí jazykovedný ústav. I keď máme demokraciu a cenzúra bola zrušená, vyjadrenie bežného občana pri spomenutí tohto obdobia našich dejín je stále sprevádzané strachom a stíšeným hlasom.

Ale aj tak sa mnohí, ktorí sú ihneď označovaní za klérofašistov a nacionalistov, dožadujú objektívneho, historického, vedeckého zhodnotenia prvej Slovenskej republiky bez predsudkov. Privítali by besedu vo verejnoprávnom rozhlase, prípadne v televízii, kde by besedovali odborníci z oboch táborov aj s možnosťou vyjadrenia sa poslucháčov. V súčasnosti sa preferuje Oral history, ale treba sa poponáhľať, lebo priami svedkovia spomínanej doby už vymierajú...

Samozrejme, k tejto problematike patiso a hitlertrí aj osobnosť prezidenta prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa, ktorý si podával ruky s Hitlerom. Práve tak ako často zvelebovaní funkcionári obdobia budovania socializmu so Stalinom. A ďalší sa objímali s Brežnevom.

Takže, na pomyselnú váhu treba položiť klady aj zápory, aj všetko ostatné, čo s tým súvisí. Niektorí funkcionári prvej Slovenskej republiky sa určite tiež obohacovali – tak ako tí dnešní. Korupcia bola aj bude, ale je potrebné zmerať jej silu a dosah s tou dnešnou. Je ako burina, ktorú vytrháte, no semienka, ktoré zapustila, znova a znova vyrastajú.

Prezident Tiso sa často označuje za vojnového zločinca. Konečne by nám naša slobodná a demokratická tlač mohla o tom uverejniť nezvratný dôkaz, ako sa hovorí čierne na bielom. Prezident Tiso sa často spomína v súvislosti s prokurátorom Antonom Rašlom. Ten sa svojím postojom pravoverného komunistu a nadprácou v procese s prezidentom prvej Slovenskej republiky pričinil o jeho potupnú smrť. Nadprácu vykonával aj v ďalším procesoch z päťdesiatych rokov, najmä keď sa odvolal po vynesení rozsudku nad členmi Bielej légie, a tým dosiahol, že pôvodný rozsudok nad mladými študentmi bol zmenený na popravy. A tento zločinec nebol po roku 1989 vôbec súdený, jeho obete si médiách mohli vypočuť jeho arogantné vyjadrenia, že konal len v rámci platných zákonov – ale aj na rozkaz! Presne to isté hovorí aj vojnový zločinec László Czatáry, ktorý azda bude súdený tak ako česká prokurátorka z procesu s Miladou Horákovou.