Štefan KRČMÉRY - Hoci puknuté, znejú naveky


Štefan Krčméry foto-štvorček

Ako redaktorovi Slovenského rozhlasu v období, keď bol ešte naozaj verejnoprávny, pošťastilo sa mi vysielať reláciu o Štefanovi Krčmérym. Ba čo viac, stihol som pri tej príležitosti ešte navštíviť jeho syna Ivana Krčméryho. Spolu s vernou manželkou býval v jednej z bočných uličiek neďaleko bratislavského Justičného paláca. Nezabudnem, ako mi kládol na srdce, že za zhoršenie duševnej choroby jeho otca koncom tridsiatych rokov minulého storočia mohla predovšetkým samotná Matica, ktorej bol Štefan Krčméry tajomníkom.

 Presnejšie – ľudácki nacionalisti, ktorí v tom čase Maticu politicky ovládli nehľadiac na jej hlavné, kultúrne a národno-emancipačné poslanie. 

 

Z listu na rozlúčku

,,Za celý čas od založenia Matice slovenskej, obnovenej oživotvorujúcim aktom r. 1919, pracoval som na zveľadení ústavu tohoto, hýbuc činnosť v jeho koľajach, ktoré mi vyznačili v duchu tradície z rokov 1860-tych prví správcovia matiční Jozef Škultéty a Jaroslav Vlček. Som pevného presvedčenia, že v týchto koľajach možno ísť ďalej napred, no udalosti, ktoré sa zhŕkli v Matici od môjho odchodu, diktujú vývin inakší. Mojou líniou bolo viesť k spoločnej práci kultúrnej v duchu slovenskom všetkých, ktorí osud svoj spojili so životom slovenského národa. A to sú vedľa roduverných Slovákov predne roduverní Česi.“

Tak Štefan Krčméry s neskrývanou trpkosťou píše v liste na rozlúčku, adresovanom vedeniu Matice. V inom liste, zaslanom priateľovi Milošovi Ruppeltovi, sa zo svojho vzťahu k Matici priam lutherovsky osudovo-proklamatívne vyznáva:  „V jej poslanie verím! 

S ním stojím a s ním padám! To som sa naučil od pána Škultétyho.“ 

Takto rozmýšľal a cítil človek, ktorý vášnivo miloval nielen abstraktný pojem národa, ale aj konkrétnych živých ľudí, z ktorých sa národ skladá. A miloval všetko živé, nielen ľudí. V jedno augustové nedeľné popoludnie roku 1921 pozval Krčméry do Príboviec do kúrie rodiny Karlovských svojich dvoch básnických kolegov – Emila Boleslava Lukáča a Jána Smreka. Ako tak na dvore v tieni stromov popíjali kávu, padol im zrak na Krčméryho pastierskeho psa. V tú chvíľu bola na stole stávka – kto naň napíše krajšiu ódu! Vyhral Štefan Krčméry, ako básnik sa vtedy podpisujúci v estetickom duchu prekliatych Ján Jesom. Za jeho poctu starému, dožívajúcemu psíkovi by sa nemusel hanbiť ani lord Byron, autor slávneho epitafu na hrobe milovaného novofoundlandčíka Boatswaina. 

 

Ján Jesom – Biely pes

 

Sťa z raneného smreka

mu z očú smola steká,

je starý, veľmi starý;

v tých krotkých očiach hmlu má,

z nej vypriada sa duma

zapadlých mladých jarí.

Je biely ako zima,

v pľúc starých dychu zdýma

mu už len jeden márny ston,

že mladý bol, že ostarel,

že ešte raz by zmladnúť chcel,

že psom je a nie fénixom! 

 

O desať rokov neskôr sa u Krčméryho prvýkrát objavuje choroba. Nie tela, ale duše – schizofrénia. Tie verše akoby skladal sám pre seba. V predtuche vlastného osudu.

Slovák a veľký Európan

Čím a kým všetkým vlastne bol? Básnikom? Literárnym kritikom a historikom? Publicistom a prekladateľom? Všetkým zároveň, a pritom ešte oddaným, nezištne a často anonymne slúžiacim matičiarom. 

Narodil sa 26. decembra 1892 

v Mošovciach. Starý otec – štúrovec August Horislav Krčméry, otec – evanjelický farár Miloslav Krčméry. Školy a štúdiá – Jasenová, Banská Bystrica, Bratislava, Praha, Paríž, Zürich, Ženeva. Profesionálna dráha – kaplán v Krajnom a v Bratislave, redaktor Národných novín, šéfredaktor Slovenských pohľadov, tajomník Matice slovenskej. V októbri 1918 sa ako signatár Martinskej deklarácie zaslúžil o naše národné oslobodenie, ktoré dnešným slovenským politikom nestojí ani za štátny sviatok. Žil na rozličných miestach Slovenska 

i Európy. Ochorel na prahu štyridsiatky, ako päťdesiatsedemročný bol hospitalizovaný v Pezinku. Tam aj napokon 17. februára 1955 v zabudnutí zomrel. Svoj večný sen sníva na Národnom cintoríne v Martine. 

Zanechal nám rozsiahle dielo básnické (Keď sa sloboda rodila, Herbárium, Piesne a balady, Slovo čisté, Pozdrav odmlčaného básnika), prozaické (Oslobodenie, Zimná legenda, Ty a ja), literárno-vedecké (najmä Dejiny literatúry slovenskej), prekladateľské (Salome – Oscar Wilde, Z cudzích sadov – moderná európska poézia, Estetické reflexie), publicistické (napr. Literárne snahy slovenské, Prozódia štúrovských básnikov, Estetika krás prírodných) i časom zabudnuté kultúrno-osvetové.

Ako literárny kritik a historik stál na filozofickej platforme francúzskeho  intuitivistu Henriho Bergsona. No vždy zostával hľadačom kontinuity slovenskej samobytnosti. Alexander Matuška mu vzdal poctu v roku 1975: „Vie povedať o Samovi Chalupkovi, že oproti strnulým formám buržoázneho života so sympatiou kreslí slobodný svet jánošíkovský. 

O Jankovi Kráľovi píše, že celá jeho poézia je rebéliou proti meštianstvu úzkoprsému a skamenelému. Vie aj o robotníckom prostredí, v ktorom vyrastal Rázus, syn roľníka, a o jeho revolte zmietanej citmi nevyrovnanými... Budova literatúry je hotová – postaral sa o to Vlček, je však hotová len zvonku a zhruba. Krčméry sa púšťa do práce na jej vnútornom, detailnejšom vybavení. To vybavenie ide uňho smerom estetickým až estetizujúcim.“

 

Predtucha tmy

„Takáto noc raz bude bezo mňa,“ túto záhadnú vetu, plnú čerstvých dojmov z debát s poprednými českými intelektuálmi a zároveň z atmosféry práve sa prebúdzajúcej jari, vyriekol Štefan Krčméry 31. marca 1929 stojac pri otvorenom okne na zámku v Topoľčiankach. Osobne ho tam pozval prezident Masaryk. Krčméry hľadel do vlahej noci a nevšedné zážitky z onoho, akoby z prúdu času vytrhnutého dňa mu začal prekrývať boľavý pocit vlastnej konečnosti. O svojej chorobe ešte netušil. Tá sa ohlásila o dva roky. Akoby súbežne s roztržkou okolo nových, čechoslovakistických Pravidiel slovenského pravopisu od Václava Vážného. K moci sa derúci ľudáci, často neovládajúci ani základy spisovnej slovenčiny, zneužili polemiku na prudkú politizáciu Matice slovenskej a jej odklon od pôvodných kultúrnych ambícií. 

Schizofrénia u Krčméryho vzhľadom na okolnosti prepukla celkom logicky. Jeho zdravotný stav zhoršoval nielen stres, ale aj do krajnosti dohnaná prepracovanosť. Vystrašený Ladislav Nádaši Jégé sa ho v liste z 22. októbra 1931 pýta: „Čo Ti je, Števko môj? Azda nie si skutočne chorý! Odpíš mi, prosím Ťa, čo Ti to chybí, lebo ma Tvoja choroba veľmi skormucuje. Priznám sa Ti, že by som ani nebol myslel, že mi také starosti môže zapríčiňovať Tvoj neduh. Ani som nemyslel, že si mi taký milý. Prosím Ťa, odpíš mi obratom, čo Ti je a ako sa máš. Helke ruky bozkávam; srdečne Ťa pozdravujem. 

Tvoj starý priateľ Laco.“ 

Na pozvanie Alice Masarykovej odišiel Krčméry do Prahy, aby obhájil dizertačnú prácu Zmysel a význam prvých slovenských básní Chalupkových. Osobne sa spoznal s Karlom Čapkom. Neskôr cestuje na Brač za Kukučínovou pozostalosťou a do Maďarska medzi tamojších Slovákov. Pre chorobu sa uťahuje k príbuzným do Moravského Lieskového. Zakrátko putuje do nemocnice v neďalekom Trenčíne. V liečení pokračuje v Jeseníkoch. Potom Bratislava, Jasenová, rodná Orava. Odtiaľ z Vyšného Kubína píše Martinovi Rázusovi: „Moja situácia je ľahká, pretože nemám, Martin môj, nijakých osobných ambícií a šťastný budem s čistým štítom i na dedinskej fare.“ Nuž, pravdupovediac, ambície by aj boli, akurát toho zdravia bolo stále menej. A tak sa Krčméryho životná púť končí v psychiatrickej liečebni v Pezinku. Na samom prahu nových čias, keď sa začala rodiť nová nádej. Pre Maticu i pre celý slovenský národ. Za to, že sme ju nakoniec premárnili, už Krčméry nemohol.

„Známa je charakteristika Štefana Krčméryho ako jedinečného objaviteľa a interpreta štúrovskej poézie i poézie šestnásteho storočia. Známa je Krčméryho kritická jasnozrivosť a jeho schopnosť 

priam zázračne oživujúceho výkladu literárneho diela. Už dnes je isté, že mnohé postavy slovenskej literatúry dostali sa do nášho kultúrneho povedomia predovšetkým cez jeho videnie. A takými už vari aj zostanú.“ To o Štefanovi Krčmérym napísal jeho veľký obdivovateľ a znalec Ján Števček. A zostane nám ešte čosi. Krčméryho básne. 

 

 Verš o živote

 

Niekedy žartom, niekedy vážne,

niekedy vrelo, niekedy snažne –  taký je život.

Môže byť žartom, môže byť vážne,

môže byť vrelo, môže byť snažne,

môže byť za mrku, môže byť za svitu –

Nikdy nie bez lásky, nikdy nie bez citu.

 

Rodina Štefana Krčméryho

Hela Krčméryová, manželka 

* 9. 3.1902 Príbovce, † 27. 6. 1970 Bratislava.

Pracovníčka Univerzitnej knižnice, v rokoch 1941 – 1953 v Čs. rozhlase, kde ako Teta Hela čítala deťom rozprávky.

Neskôr toto žezlo po nej prevzala Viera Bálintová.

Jela Krčméryová-Vrteľová, dcéra

* 7. 1. 1924 Martin.

Sólistka, neskôr dramaturgička opery SND, dramaturgička Čs. televízie.

Autorka operných libriet a prekladateľkaz taliančiny, francúzštiny a nemčiny.

Ivan Krčméry, syn

* 28. 11. 1921 Martin, † 18. 7. 1997 Bratislava.Redaktor ČTK v Bratislave a Banskej Bystrici,redaktor časopisov Svet socializmu, Technické noviny a Nové slovo. Popularizátor vedy a techniky, 

prekladateľ z angličtiny, nemčiny a ruštiny.

Autor: Vladimír BROŽÍK



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.