Holá pravda o terajšej kríze


Roman MICHELKOKOMENTÁR

Holá pravda o terajšej kríze

Roman MICHELKO

Slovenský knižný trh nedávno obohatila kniha autorskej dvojice Joachim Becker a Ivan Lesay Život na úver. Vďaka tejto knihe máme aj v slovenčine brilantnú a populárnu  prácu dvoch renomovaných autorov o príčinách a priebehu ekonomickej krízy. Je len málo autorov, ktorí sú schopní tak jasne a jednoznačne povedať, že najviac zodpovednosti za krízu má finančný sektor a finančné špekulácie: „Financie sa odtrhli od reálnej politiky a reálnych potrieb ľudí. Slúžia často iba na parazitické a neproduktívne obohatenia sa zopár špekulantov. Na opačnej strane stoja ľudia, ktorí v tomto prípade nemusia mať čo do úst.“

Parazitujúci finančný sektor funguje najmä vďaka masívnemu zadlžovaniu sa más, ale aj vlád, municipalít a, samozrejme, aj podnikového sektora. Príčina zadlžovania zase spočíva v tom, že za posledných štyridsať rokov sa extrémne prehĺbila polarita v príjmoch, zásadným spôsobom sa oslabil a schudobnel štát, čo potom logicky viedlo k jeho zadlžovaniu. Finančný sektor poháňal ekonomiku predovšetkým vytváraním rôznych ekonomických bublín a v takto nastavenom systéme sa stával nenahraditeľným. To nakoniec viedlo k tomu, že keď bubliny praskli, finančný sektor bol už taký nenahraditeľný, že musel byť sanovaný z verejných zdrojov: „Nárast zadlženia domácností teda úzko súvisel s rastúcou príjmovou nerovnosťou. Keď bubliny spľasli, súkromné straty sa de facto znárodnili. Hospodársky prepad mal neblahý vplyv na daňové príjmy, a to najmä v krajinách s nízkymi, respektíve slabo vyberanými daňami, ako sú napríklad Írsko alebo Grécko.“ (s. 62)

Čo teda za tejto situácie majú naši politici robiť? Odpoveď uvedenej autorskej dvojice je jednoznačná, i keď na našich neoliberálnych fundamentalistov pôsobí ako červené súkno na býka: „Je najvyšší čas progresívne zdanenie znova zaviesť. Okrem toho by sa mali zvýšiť dane z nehnuteľností a korporátne dane. Takto zamerané politiky by mali minimálny vplyv na hromadnú spotrebu. Naopak, obmedzili by prúdenie peňazí na finančné trhy – bohatí by mali na tento účel prosto menej peňazí. Finančné trhy sa aktuálne vyznačujú priveľkým množstvo peňazí, ktoré majú primálo reálnych možností investovania. Mali by spľasnúť. Takáto daňová politika by bola užitočná z ekonomického hľadiska a spravodlivejšia z hľadiska sociálneho.“

Obzvlášť oceňujem, že autori našli odvahu povedať, že kráľ je nahý. Jasne povedali, že spôsob, aký nadnárodné inštitúcie naordinovali ako terapiu riešenia dlhovej krízy, je v prípade štátov diametrálne odlišný ako v prípade bankového sektora: „Uvedené návrhy sa zásadným spôsobom líšia od politík, ktoré požadujú ratingové agentúry , MMF a EK. Doposiaľ sa tvrdé podmienky nedávali bankám, ale len vládam a zadlženým štátom. Zamerali sa na zníženie rozpočtových výdavkov, najmä v sociálnej oblasti, v oblasti dôchodkov a miezd.“

„Sanácia bánk sa deje na úkor občanov. Z  ich daní sa totiž financujú záchranné balíčky komerčným bankám – buď priamo na národnej úrovni, alebo nepriamo cez euroval. Čo je však najhoršie, rozhodlo sa, že účet za záchranu bánk sa bude hradiť výlučne z daní svojich občanov. Keď sa hovorí o záchrane eura, je to len zásterka. V skutočnosti ide o to, aby sa nemeckým, francúzskym, britským a iným bankám vrátili peniaze, ktoré v „problémových“ krajinách napožičiavali. Nemecký dlh rástol nie pre laxnú výdavkovú politiku, ale vďaka výrazným daňovým úľavám v prospech majetnejších príjmových skupín a korporátneho sektora. Iste nie je náhoda, že v rokoch 1998 – 2008 sa sadzba efektívnej priemernej korporátnej dane znížila o 19,9 %.“

Veru tak, konečne sa našli ekonómovia, ktorí jasne pomenovali príčiny krízy a navrhli aj reálne riešenia. Teraz prichádza čas na to najťažšie, tieto koncepty riešenia krízy aj reálne politicky presadiť. A to bude beh na poriadne dlhú trať.



Pridaj komentár