POZNÁMKA
Hospodárenie na kraji útesu
Ivan BROŽÍK
To, či a ako sa zadlžením Slovenska zaoberal najnovšie náš parlament na jednej z ďalších mimoriadnych schôdzí, nie je podstatné. Iné však je, ak sa na problém hraničného dlhu štátu pozrieme s filtrom na politickú adoráciu tej-ktorej mocenskej suity. A ak stále čakáte na nejaké číslo, ktoré by malo charakterizovať výšku štátneho dlhu, nedočkáte sa. Ono totiž vôbec nie je ani podstatné, ani dôležité a jeho výpovedná hodnota je v laickom prostredí nulová.
Skôr by bolo vhodné zaoberať sa tým, či vôbec vnímame nejaké výsledky v oficiálne vládou proklamovanom šetrení štátu. Smutným príkladom môžu byť aj nedávne tropické dni. Podľa Zákonníka práce a súvisiacich predpisov dostali zamestnanci štátnej správy možnosť skrátiť si pracovný čas až o polovicu. Bez ohľadu na to, že drvivá väčšina z nich pracuje v klimatizovaných priestoroch a bez ohľadu na to, či sa vôbec dá kvantifikovať ich výkon za osem či štyri pracovné hodiny. A to je iba mierne ani nie humorný príklad toho, ako asi v malom vyzerá čierna diera s názvom štátny účet. Môžeme však nájsť aj niekoľko „vecných“ argumentov na obhajobu rastúceho dlhu Slovenska. Jedným z nich je napríklad pôžičkové predzásobenie sa hotovostnými zdrojmi. Inak povedané, štát nakupuje pôžičky a treba dodať, že v súčasnosti za pomerne výhodných finančných podmienok. Tie sa môžu už o rok dva zmeniť na horšie. Takže, štát sa vlastne správa ekonomicky, keď sám seba a nás všetkých v ňom zadlžuje, hoci lacnejšie ako v budúcnosti. Druhým argumentom sú záchranné valy a rôzne iné finančné injekcie krajinám Únie s krachujúcimi ekonomikami. Nechajme bokom, že v nich je životná úroveň tamojších občanov neraz vyššia ako u nás. Slovensko je v nejakom spolku a prispieva na tých, ktorí kričia, že potrebujú pomôcť. Z morálneho hľadiska je slovenský prístup správny, z ekonomického logický, no z občianskeho neprijateľný. V konečnom dôsledku rastie štátny dlh, teda dlh nás všetkých. Lenže na to, aby sa nám darilo čo len trochu lepšie, bolo by potrebné naopak dlhovú brzdu, ktorá je, mimochodom, stanovená ústavným zákonom, povoliť. Nedávno si takúto možnosť v Bruseli „vydupalo“ politicky vplyvné Francúzsko a ďalšie tri krajiny Únie. Je otázkou času, kedy aj naša politická reprezentácia dostane odvahu a začne riešiť narastajúci štátny dlh – napodiv nelogicky – uvoľnením výdavkov. To totiž má svoju ekonomickú logiku. Len čo zmiernime škrty, prilejeme čerstvú krv do ekonomiky, tá má šancu zvýšiť výkonnosť, a to sa môže odraziť na zamestnanosti či prinajmenej kúpyschopnosti obyvateľstva, čo má zas následne vplyv na zmiernenie nerovnosti medzi výkonom ekonomiky a slabým HDP. Ak toto v podstate bezbolestne prešlo niektorým krajinám Únie, prečo by to malo obísť Slovensko? Aj podľa našich informácií je predseda vlády Robert Fico čoraz viac naklonený možnosti uvoľniť úsporné brzdy a podporiť tak neustále pridúšanú ekonomiku k osviežujúcemu nádychu. Našťastie.