Hudobné hádanky na Slovensku


ďurindaBarometrom stavu kultúry je aj naša populárna hudba

Hudobné hádanky na Slovensku

Alexander GOCZ -  Foto: autor

Populárna hudba je jednoducho všadeprítomným kultúrnym fenoménom, najmä dnes, keď sa na nás valí zo všetkých strán. Znie z rádií a televízorov, počúvame ju v aute, hrá nám z miniatúrnych prehrávačov či z mobilných telefónov, ako kulisa nás sprevádza pri nákupoch v nákupných centrách. Základnou otázkou však zostáva jej úroveň a to najmä v prípade domácej scény.

Keď sa nedávno v legendárnom bratislavskom V – klube odovzdávali ceny Zväzu autorov a interpretov (ZAI), zišla sa na slávnostnom popoludní celkom reprezentatívna spoločnosť hudobníkov, spevákov, producentov či hudobných redaktorov. Nečudo. Desaťročia prežívajúci Zlatý slávik jednoducho zakapal na nízky záujem verejnosti a teda zákonite aj sponzorov. Pokiaľ v susednej Českej republike si ešte udržiava svoj kredit budovaný v šesťdesiatych rokoch, u nás sa stal obrazom našej hudobnej scény. Nedvižnej, plnej zákulisných ťahov, často protekcionárskej a nekoncepčnej. Jediný, ktorý to na odovzdávaní cien ZAI povedal na mikrofón, bol Maťo Ďurinda, spevák a šéf skupiny Tublatanka.

HUDOBNÉ MEDZNÍKY

Počiatky slovenskej populárnej hudby kladú muzikológovia do rokov dvadsiatych. Pôvodne z folklóru vychádzajúca hudobná scéna zareagovala na džez a európsku kaviarenskú hudbu, prišlo slovenské tango, swing, objavili sa speváci ako F. K. Veselý, Š. Hoza, M. Olláryová a ďalší, vznikli prvé orchestre, nahrávali sa platne a svoj diel na rozvoji hudobnej scény mala aj slovenská opereta, babička súčasných muzikálov. Nasledovali roky povojnové, so zúfalou snahou „kultúrnych pracovníkov“ presadiť budovateľské piesne a rôzne častušky. Našťastie už roku šesťdesiate priniesli na slovenskú scénu svetové trendy, ktorým sa vo vtedajšom Československu hovorilo aj „bigbít“. Samozrejme, že oficiálne rádio a neskôr televíziu ovládal stredný prúd, ale popri ňom výraznú tvorivú stopu zanechali v našej populárnej hudbe aj Dežo Ursiny, Prúdy, M. Varga a Collegium Musicum a niekoľko ďalších kvalitných tvorcov a spevákov. Po novembri 89 nastalo na chvíľu rozpačité vákuum. Potom sa to však utriaslo a dnes počúvame z rádií Elán rovnako ako košickú skupinu No Name, ktorej členovia v čase vrcholnej slávy Elánu prežívali zápis do jaslí. Osobitným fenoménom, na ktorom sa výdatne priživili bulvárne média, sa stal rap. V skratke – rytmicky skandované hovorené slovo nezriedka s vulgárnym obsahom, podhrávané obyčajne na počítači vytvorenou hudobnou kulisou.

HUDOBNÁ SCÉNA

Z laického pohľadu sa hudobná scéna skladá s hudobníkov, spevákov, skladateľov, manažérov a producentov. Avšak pozor! Pridajme k dvom posledne menovaným funkciám aj majiteľov súkromných rádií, televízií a vydavateľstiev vrátane tých novinových a časopiseckých a máme tu veľmi prepracovanú loby, ktorá celkom logicky chce maximalizovať svoje zisky. V súkromných médiách je to pomerne ľahké. Hrajú dookola rýchlokvasené hity z britskej a americkej hitparády a sem tam domáceho obľúbenca. „Ľudia si to žiadajú,“ bránia sa šéfovia týchto často nadnárodných subjektov. Ale ako hovorí klasik: „Človek od malička kŕmený polozhnitými zemiakmi nemá ani potuchy ako chutí poriadny šťavnatý rezeň...“

hudba populárna

Ocenenie získal líder skupiny Tublatanka Martin Ďurinda.

Takmer sme vo výpočte tvorcov hudobnej scény zabudli na textárov. Kde sú však časy, keď sa textovaniu venovali skutočné osobnosti, nezriedka aj s básnickým koreňom. Dnes sa stretávame skôr s jednoduchými riekankami, ktoré čoraz častejšie odznejú v angličtine, v ktorej súdnemu človeku aspoň tak netrhajú uši a neurážajú cit pre slovenské slovo, rým či metaforu.

POSLUCHÁČSKÉ ZÁZEMIE

            Vrátime sa na začiatok. Čo vlastne povedal na odovzdávaní cien ZAI Maťo Ďurinda? Nič viac a nič menej ako to, že rádia, a to vrátane verejnoprávneho, sa chovajú k slovenskej hudbe macošsky a vďaka rôznym zákulisným ťahom lobistov je aj tá neveľká plocha venovaná pôvodnej slovenskej tvorbe vyárendovaná niekoľkým vyvoleným. Ignorujú sa mladé talenty, ignoruje sa slovenská populárna hudba vo svojej kontinuite. Pred časom sme v SNN priniesli články o iniciatíve viacerých hudobníkov, aby bola v slovenskom éteri určená kvóta pôvodnej domácej tvorby. V komerčných médiách sa zdvihla búrka odporu a došlo aj na zosmiešňovanie iniciátorov, a to aj napriek tomu, že napríklad Francúzsko takú kvótu má, a veru je rovno 60 percentná a má ju aj celý rad ďalších vyspelých európskych krajín. Načo vlastne čakáme? Až väčšinu mládeže presvedčia o tom, že nahnité zemiaky sú lepšie ako šťavnatý rezeň?

Text pod foto: M. Ďurinda odovzdáva cenu ZAI skupine Horkýže slíže



Pridaj komentár