Hugolín GAVLOVIČ: Valaská škola mravov stodola


GAVLOVIČ-VALAŠSKÁ ŠKOLA MRAVOV STODOLA 1755 - štvorecHoci malý, stal sa velikánom – Martin Hugolín Gavlovič a jeho posolstvo súčasníkom

Docere et delectare

Ivan BROŽÍK – Foto: Emil SEMANCO

Poučiť i zabaviť. Mních plný skromnosti – ako to františkánom prináleží. Mních, ktorý citlivo vnímal a oslavoval dobro a kladné hodnoty života, a popri tom odsudzoval zlo a viditeľne záporné životné javy. Mních, ktorý bol chudobný z chudobných, vyjadroval antipatiu voči pánom a boháčom. Taký bol a takým navždy zostal Hugolín Gavlovič. „Vitaj, sused,“ vravím si cestou do obchodu takmer každé sobotné ráno. V Pruskom, v okrese Ilava, vedie chodník povedľa kláštora, nádherného kláštorného kostola a napokon aj krypty s pozostatkami františkána, ktorý tam pôsobil a umrel v chudobe, aby napokon vstúpil do siene slávy slovenskej literatúry.

Vďaka starostovi obce Viliamovi Cíbikovi a miestnym nadšencom, ktorí ho v jeho zámeroch podporujú, sa v uplynulých rokoch dostalo krypte a jej okoliu dostatok pozornosti i skutočnej pomoci a napokon aj úcty. Dávnejšie, v časoch socializmu sa v nej hrávali dedinské deti a neraz tam zavítali aj túlavé psy. Vtedy boli Gavlovičovými najbližšími potkany.

UŽ NEZNÁMY ETIK

Gavlovičove literárne prejavy pôsobili vždy v službách etiky. Snívajúci mních ukazoval čitateľom cestu k morálnej náprave. Bol výnimkou barokovej literatúry v jej direktívnosti, lebo bol blízky chudobe, vtipný, nie mravokárca, ale mravoučný. Na objavení celého Gavlovičovho diela má zásluhy doktor filozofie, pedagóg, literárny historik, prekladateľ, tiež františkán P. Celestín Lepáček. V tridsiatych rokoch objavil a pospisoval také Gavlovičove rukopisy, ktoré dovtedy neboli známe a tuchli zabudnuté v kláštorných a iných knižniciach. Výsledky archívnej práce Celestín Lepáček uverejňoval (školské roky 1830 – 1831 až 1936 – 1937) vo výročných správach františkánskeho gymnázia v Malackách. Až vtedy začalo verejnosť pútať obsahové bohatstvo Gavlovičovho génia, ktoré, našťastie, čoraz viacej zaujíma slovenských literárnych historikov a kultúrnych pracovníkov. Gavlovičovu literárnu činnosť Lepáček roztriedil do piatich skupín: didakticko-pedagogickej, asketickej, vieroučnej, kazateľskej a prekladateľskej.

VALASKÁ ŠKOLA...

... mravuv stodola. Je to vlastne skladba, aj keď vydaná knižne (medzi staršími ľuďmi sa zachovala spomienka, že ich predkovia tie verše skutočne spievali, a tak sa ich aj učili). Gavlovič ju zložil v roku 1755, keď sa neďaleko Pruského v horách pod Vršatcom liečil z pľúcneho neduhu. Miloval lokalitu Chrastková, vtedy ešte možno s pasienkovým charakterom, dnes je to už viac-menej les. Je zaujímavé prechádzať sa tam a predstavovať si, ako sa chorľavý mních – mal problémy s pľúcami – rozpráva s najobyčajnejšími pastiermi oviec. Mimochodom, po mnoho rokov sa na Slovensku vedie polovedecká, položartovná dišputa o tom, kde sa prvý raz začala vyrábať bryndza. Veľa zdrojov uvádza oblasť Detvy, v nedávnych rokoch sa uprednostňovalo okolie Starej Turej. V Pruskom však žijú ľudia, ktorí vlastnia historické a verifikovateľné dokumenty (mal som ich v ruke) o tom, že bryndza sa vo veľkom vyrábala aj na panstve grófa Františka Xaviera Königsegga už okolo roku 1790. Spracúvala sa a predávala v kláštornom objekte, v ktorom je dnes internátna stredná škola. Nuž a z tých vzájomných rozhovorov a poučovaní vzniklo súborné dielo obsahujúce 1 298 básní. Mnohé z nich mám rád, oslovujú aj dnes. Naše novodobé celebrity by si napríklad mali prečítať tento veršík:

Ani chvály, ani hany sám sebe nedávaj,

ku posmechu na tvú hlavu koruny nestavaj.

Jako štrevá porušené vlastní chvála smrdí,

nerád ju žáden poslúcha a za ňu se stydí.

Ej hle! Márná chvála beží a jako dym hyne,

a čím vícej se vyvýší, tým skorej pomine.

Hugolín Gavlovič takmer vo všetkom, čo napísal, takým či onakým spôsobom vyjadroval útrpnosť s biedou vrchnosťami utláčaného sedliackeho ľudu. Z toho vyplýval aj jeho odpor a kritika nespravodlivých pánov i boháčov. Lebo mnohé pravdy a rady podával svojsky, vtipným slohom a štýlom, popretkávaným obrazmi, príkladmi, porekadlami či bájkami. Valaská škola bola akoby kresťanská výchovoveda a mravouka, dobová príručka etiky. Tlačou však vyšla pomerne neskoro, až v rokoch 1830 – 1831, a to hneď vo dvoch zväzkoch. Zásluhu na tomto vydaní má trnavský katolícky kaplán Michal Rešetka.

  • ZO ŽIVOTOPISU

GAVLOVIČ-VALAŠSKÁ ŠKOLA MRAVOV STODOLA 1755Hugolín, vlastným menom Martin, sa narodil 11. novembra 1712 v poľskom Czarnom Dunajci. Vyrastal a základné vzdelanie dostal v Trstenej na Orave. Na gymnázium prešiel do Žiliny a v roku 1733 vstúpil do rádu františkánov v Hlohovci. Noviciát prežil v Pruskom, ktoré sa napokon stalo aj miestom jeho pôsobiska. Bol tiež vychovávateľom a kaplánom rodiny Madoscányiovcov v neďalekých Horovciach. Tam tiež podľahol chorobe a do Pruského sa už vrátili iba jeho telesné pozostatky. Bolo to v roku 1787.

Spisovným a literárnym jazykom slovenských vzdelancov bola v jeho časoch latinčina. Preto tak ako v tomto článku aj v Gavlovičovej literatúre sa vyskytlo viacero latinských názvov, slov, slovných spojení a výrokov. Prejavilo sa to i označovaním dĺžky samohlások a iba čiastočným označovaním mäkkosti spoluhlások. Domácim jazykom bola vtedajšia čeština. Mnohí autori (vrátane Hugolína Gavloviča) si túto reč prispôsobovali slovenskému jazyku. Boli to slovakizované tendencie, preto jazyk, v ktorom Gavlovič písal, možno asi nazvať slovakizovanou češtinou. Preto sa v jeho dielach vyskytlo veľké množstvo pravopisných, hláskoslovných, tvaroslovných i slovných dvojtvarov. Často používal predpony ,,naj“, i ,,nej“, so zakončením ,,obyčaj“ i ,,obyčej“, slovesné neurčitkové koncovky ,,-ti“, ,,-t“, ,,-ť“, slovesné tvary ,,musí“i ,,mosí“, ,,zustane“ i ,,zostane“, skloňovanie ,,s pánom“ i ,,s pánem“, ,,panúm“ i ,,pánem“, ,,cnostech“ i ,,cnosťách“, písal slová ,,riečica“ aj ,,říčice“, ,,núdza“ aj ,,núze“, ,,bohoctvo“ aj ,,bohactví“, ,,tvojeho“ i ,,tvého“.

V Gavlovičovom diele sa uplatnil fonetický spôsob písania, teda ,,píš, ako počuješ“, napr. ,,prozba“, ,,hnet“, ,,slatko“ a podobne. Rovnako redukoval písanie spoluhláskových skupín, napr. ,,všeci“, ,,svečí“, ,,prázny“ , ,,bohactvo“ a iné. Ale ani v tomto nebol jednotný, lebo niektoré slová písal aj takto: ,,súd“ , ,,hlad“ , ,,predce“, ,,vlastný“ , ,,otcovského“ atď. Kolísanie v spôsobe písania a rozličné dvojtvary sú pochopiteľné, keďže jeho celé dielo vzniklo skôr ako prvá gramatika spisovnej slovenčiny. A treba ešte dodať, že Prudké, Vršatec, Chrastková, to je vlastne aj pomedzie medzi Slovenskom a Moravou, teda oblasť jazykovo pomiešaná dodnes.

ŠKOLA KRESŤANSKÁ

„Škola kresťanská“ sa vonkajšou formou sa podobá „Valaskej škole“ , ktorú Gavlovič zložil v roku 1758. Hovorí o štyroch posledných veciach človeka: o smrti, o súde, o pekle a o nebi. Bola to obľúbená téma barokových kazateľov a spisovateľov. Aj v tomto diele autor zdôrazňoval, že kvalita ľudského bytia je priamo úmerná mravnej sile, ktorú človek vkladá do každodenného životného zápasu. Z tohto pohľadu bol nezmieriteľným kritikom morálnej vypočítavosti a eticky pochybných praktík. Okrem Lepáčkových základných informácií o tomto diele existuje aj obsiahla osobitná štúdia Andreja Mráza: Gavlovičova Škola kresťanská, Bratislava 1940. Obidve skladby podľa literárnych odborníkov potvrdili Gavlovičovu vyspelú slovesnú kultúru i znalosť v barokovej poetike. Základná eticko-výchovná intencia s rétorickými prostriedkami je previazaná s princípmi kazateľskej poetiky. Spätne na to poukazuje Gavlovičova obsiahla rukopisná zbierka kázní Kameň ku pomoci(1779), v ktorej osvedčil nielen znalosť pravidiel rétorickej výstavby kázňového textu, ale aj pozoruhodné výkladové schopnosti. Sú to slovenské kázne, dokončené v roku 1779. Na vyše osemsto stranách fóliového formátu obsahuje Kameň ku pomoci kázne na všetky nedele a na niektoré výročné sviatky. Je to cenné literárne dielo. „Nie je to suché mlátenie slov, omáľanie otrepaných fráz, ale svedomité, pôvodne, podľa rečníckych pravidiel vypracované, poučné, výchovné dielo. Hlavným predmetom kázní je živá viera, vieroučné pravdy s mravnými naučeniami.“ (Lepáček)

POL TISÍCKY POUČENÍ

Poslednou známou Gavlovičovou literárnou prácou je učebnica Peťsto naučení o dobrých mravoch, ktorú autor datoval do roku 1782 a venoval ju školskej mládeži. Ide o výber z antických „učiteľov“ etiky. Uvádza ich v latinčine i vo svojom veršovanom pretlmočení. V úvodnom príhovore sa pritom hlási k potrebe kresťanského zhodnocovania a dotvárania antických etických hodnôt. Časť svojej tvorivej aktivity venoval Hugolín Gavlovič aj prekladom a úpravám textov pre potrebu členov rehole. V sedemdesiatych rokoch 18. storočia sa sústredil na otázky duchovného sebazdokonaľovania novicov, rehoľníkov i laických veriacich (nezvestná Škola duchovní aneb Naučení ku duchovnému rozjímaní, 1777; Cvičení duchovní, 1778 a i.). Gavlovič si niektoré rukopisy sám ilustroval alegorickými kresbami a inými ozdobami, i kolorovanými. Sám sa v svojich rukopisoch priamo nemenoval. Niekedy naznačil len príslušnosť k františkánskej reholi alebo ku kláštoru v Pruskom.

DRUHÁ TVÁR

O Hugolínovi Gavlovičovi sa zvykne tvrdiť, že bol autorom takzvanej žartovnej literatúry. Preto sú málo známe napríklad tieto jeho nasledujúce veršíky:

Všecko márnosť nad márnosti, Šalamún povedel,
když nic pod sluncem stálého večne trvať zvedel.
Pracuje človek v živote, nič nemá krem práce,
potém zemírá nanáhle, když živ byl nakrátce.

Promíná se pokolení a druhé vychádzá
a které se pominulo, vícej neprichádzá.
K čemukoliv sa obrátíš, nemá svej stálosti,
všecko hyne a celý svet mení se v rýchlosti. Kde asírska monarchia? Kde je mocnosť médska? 
Kde potomci Alexandra? Kde údatnosť grécká?
I rimanské panování jednúc se pomine,
čo je na svete pod sluncem, to v čase svém zhyne.

HRDÍ RODÁCI

V Pruskom na neho nezabúdajú. Okrem úvodnej informácie nesie tamojšia základná škola jeho meno a dokonca tam zriadili aj náučný chodník Martina Hugolína Gavloviča. Prechádzka po ňom trvá asi štyridsaťpäť minút. Mimochodom, jeho časť vedie aj po území Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty. Počas prechádzky si možno urobiť akýsi záver, odkaz z diel Martina Hugolína Gavloviča: „Správanie človeka má byť vždy vhodné a dôstojné. Každý sa musí usilovať, aby ho ľudia mali radi. Nemá cenu zhovárať sa s hlupákmi, konať v hneve a starať sa do cudzích vecí. Pri rozhovore sa nemá skákať druhému do reči a kričať, ale zhovárať sa má prívetivo. Slušne sa treba správať na cestách, ale i na návštevách, najmä pri stolovaní. V živote človeka zohráva veľkú úlohu priateľstvo. Zakladá sa na vzájomnej cnosti, dobrodeniach, úcte a odpúšťaní. Priateliť sa treba so seberovnými, lebo nerovnosť v priateľstve vyvoláva hnev a utrpenie. Priateľ sa môže priateľovi zdôveriť. Treba sa však chrániť falošných priateľov. Chudobný nemá priateľov, lebo nemá majetky. Keď upadne do chudoby bohatý, opustia ho i priatelia.“

No, povedzme si, aj keď tie úvahy pochádzajú z osemnásteho storočia, nie sú až príliš vzácne súčasné? Nie je naším súčasníkom aj františkán Gavlovič? Aj preto to moje ranné každosobotné: „Vitaj, sused!“

Slovensko ako soľ potrebuje uznávanú morálnu autoritu. Zároveň jej však musí byť umožnený vstup do prostriedkov masovej komunikácie. Potrebujeme osobnosť, ktorá by nám nastavovala zrkadlo. Všetkým bez rozdielu. Mal by to byť človek, ktorý vie nielen kázať a poukazovať, ale aj ponúkať východiská, a zároveň by mal byť počúvateľný a počúvaný, čítaný, hoci aj opäť vydávaný v samizdatoch dnešných čias.

Svet dostal takúto osobnosť v podobe pápeža Františka. Františkána Františka, ktorý odsudzuje mamonu, bohatstvo, uctievanie zlatého teľaťa, ktorý aj cirkevných hodnostárov posiela medzi „obyčajný“ chudobný ľud, ktorý ich aspoň morálnymi výzvami vyháňa z palácov a limuzín.

My sme tiež mali nášho františkána Hugolína. Pastiera chudobných a chudobného medzi pastiermi. Máme ho tu, na našom Slovensku stále. Aj s jeho mravnými ponaučeniami a lekciami etiky. Iba trochu zmodernizovať slovník a myšlienky sú až desivo aktuálne. Aj po troch storočiach. Hugolín Gavlovič dokazuje a ukazuje, ako veľmi dnes potrebujeme pastiera, ktorý sa postaví pred masy a začne karhať tých, ktorí ich zdierajú! Ktorý začne s odporom zatracovať honbu po bohatstve, moci, začne s výsmechom kritizovať tých malých, ktorí sa iba zásluhou peňazí, plastických operácií a amorálnosti stávajú dočasnými „veľkými“ našej doby. Martin Hugolín Gavlovič leží v kamennej hrobke v Pruskom na Považí. V podobnej hrobke na celom Slovensku už roky spočíva väčšina celospoločenskej morálky, osobnej cti, lásky k vlasti a svojmu národu. Nad nimi tancujú akoby v dočasnom pominutí zmyslov tí, ktorí sa rútia v miliónových autiakoch diaľnicami sveta, telefonujúc a esemeskujúc hádam i s tromi ľuďmi naraz počas niekoľkých sekúnd a nechávajúc za sebou v opojení silou a alkoholom aj spálené mŕtvoly.. .

To je súčasný Armageddon. To je bahno, v ktorom sa mnohí cítia až tak dobre, ako v svetoznámych kúpeľoch. Dokonca ho začínajú považovať za liečivé! Až tam vedie bezohľadnosť a absencia morálky, čo sa u nás ponúka v podobe televíznych relácií v hlavnom vysielacom čase práve počas sobotného večera. Pred nedeľou, ktorá bola odjakživa zasvätená Bohu a rodine. Bolo to tak už v časoch Hugolína Gavloviča.

Pravda nemá ľahký život. Keby to totiž tak bolo, neexistovala by pretvárka – hovorieval spisovateľ svetového mena Tolstoj. Spisovateľ takmer zabudnutý, ale náš Gavlovič poznanie o živote a o ľuďoch vyjadril lapidárnejšie : „Kto v sprostosti zotrváva, menuje sa hlúpy.“ Ja rozdiel v nazeraní tých pánov nevidím. Vy áno?

 



Pridaj komentár