Imrich-Jacko LYSÁK: Nálepkovi zabezpečil prechod k bieloruským partizánom


Lysák - partizán - štvorecKapitán in memoriam Imrich Jacko-Lysák patrí k hrdinom protifašistického odboja

Nálepkovi zabezpečil prechod k bieloruským partizánom

Text a foto: Mojmír LYSÁK

Predposledný deň minulého roka uplynulo presne sedemdesiat rokov od smrti Imricha Jacka-Lysáka, ktorý v čase druhej svetovej vojny bojoval na Ukrajine proti nemeckým fašistom. Padol pri oslobodzovaní obce Ruda pri Bielej Cerkvi v Kyjevskej oblasti. Pochádzal z Brezovice nad Torysou pri Sabinove, kde sa narodil 3. júna 1912. Od septembra 1934 pôsobil ako učiteľ rímskokatolíckej ľudovej školy najskôr v Davidove a neskôr v Nižnom Slavkove...

Takto spomínala na svojho učiteľa jeho bývalá žiačka Františka Masližová: „Ako učiteľ veľa vyžadoval, vedel dobre a zrozumiteľne vysvetliť učivo. Ak sa stretol s lajdáctvom, bol prísny, pričom jeho zásadou bolo, že v danom prípade sa na prvýkrát odpúšťalo. No po druhý raz už prišiel trest vo forme napríklad opakovaného prepisovania učiva. Zvlášť ho charakterizovala zásadovosť a spravodlivosť. To vyplývalo z jeho predchádzajúceho štúdia za duchovného, a preto mal trpezlivejší prístup k deťom. No zvlášť prísne brojil proti alkoholu a fajčeniu...“

SPRAVODAJSKÝ DÔSTOJNÍK

Počas prvých rokov vojny sa ocitol v hodnosti nadporučíka Zaisťovacej divízie (ZD) slovenskej armády v Bielorusku. Od jari roku 1942 bol spravodajským dôstojníkom 101. pešieho pluku. Svojou predvídavosťou a veliteľským prístupom zachránil život mnohým spolubojovníkom. Aj k domácim Bielorusom sa tiež správal v súlade so svojím svedomím. Nikdy sa nedozvieme presné počty ľudí, ktorých zachránil od istej smrti...

Kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ktorý bol neskôr jeho najbližším spolubojovníkom, napísal 18. septembra 1942: „... Na druhý deň mi privedú mladíka asi 27-ročného, že vraj rozširoval leták protinemecký... Asi po troch dňoch som ho prepustil, doniesol mi med, vrátil som mu ho nazad, aby ho dal svojim deťom. To vieš: cuius regio, eius religro – čítal ho v tej dobe, keď tu boli partizáni, ktorí mu ho (leták) dali...“

Lysák - partizán 1Rozhodujúcim počinom Imricha Jacka-Lysáka bola spoluúčasť na príprave prechodu slovenských vojakov k partizánskej jednotke generála Saburova v noci zo 14. na 15. mája 1943 v blízkosti bieloruskej obce Remezy. A napokon aj uskutočnenie tejto akcie. Udalosť vonkoncom nebola spontánna, ani to nebola okamžitá reakcia na konkrétny podnet. Naopak, išlo o dlhodobo pripravovaný a premyslený akt, ktorý napriek tomu mal mnoho otvorených otázok a nebezpečných rizík. Tým najpodstatnejším bol fakt, že v čase prípravy a uskutočnenia prechodu nebol výsledok druhej svetovej vojny ešte vôbec predvídateľný.

Na myšlienke, ako aj na organizácii akcie mal Jacko-Lysák významný podiel. V kontakte s veliteľom sovietskych partizánov Saburovom bol už od polovice roku 1942.

Samotný prechod uskutočnili ďalší dvaja dôstojníci – kapitán Ján Nálepka a poručík Michal Petro s pobočníkom Jánom Benkovičom. Momenty prechodu sa dokonca zachovali na krátkom autentickom filme známeho vojnového kameramana Vladimíra Frolenka.

FILM SPOMIENOK

Na okolnosti prechodu k partizánom spomínal vtedy slobodník Michal Masaryk: „Mojím veliteľom roty bol určitý čas nadporučík Lysák ... Vedel som, že má spojenie s partizánmi, a bol som v obci Karteniči aj svedkom, keď mu doniesli listy od partizánov ... Nadporučík Lysák všetky nariadené ‚bojové‘ akcie uskutočňoval tak, aby nedošlo k žiadnemu boju medzi našou jednotkou a partizánmi. Ďalej zásoboval okolité partizánske oddiely najmä soľou a inými potravinami...“

Pavol Hrivík, bývalý letec 11. letky ZD, ktorý prešiel na stranu partizánov na lietadle (!) len dva dni po Lysákovi: „Imricha Jacka-Lysáka som dobre poznal. Boli sme aj priatelia, zhodovali sme sa i povahovo aj v národnostných veciach. Viem aj o tom, že doma – na Slovensku – mal frajerku, spomínal na ňu v dobrom ... Môžem ho charakterizovať ako zdatného, dobrého človek, dobrého bojovníka...

Prechod na stranu partizánov v máji 1943 neznamenal, že by sme boli proti Slovákom, ale videli sme tie zverstvá, čo robili Nemci. My sme nebojovali proti Slovensku. Takí sme boli všetci. A teraz – históriu falšujú! U Nálepku bolo asi štyridsať Slovákov. Imrich Jacko-Lysák bol jeden z najstatočnejších ľudí...“

Hugo Koval, príslušník 1. čs. samostatnej brigády, neskôr plukovník, vojenský atašé v Moskve: „Urobil na mňa dojem tichého, zodpovedného, nenápadného človeka.“

Podplukovník Ing. Michal Rjabik ako bývalý bieloruský a československý partizán: „Mám zato, že po príchode štábu 101. pešieho pluku zaisťovacej divízie bol to nadporučík Jacko-Lysák, spravodajský dôstojník pluku, ktorý nadviazal spoluprácu so spravodajskými zložkami oddielu generála Saburova a potom pripravil bezpečný prechod troch slovenských dôstojníkov ... Ako spravodajský dôstojník pluku musel vždy doložiť veliteľovi pluku a náčelníkovi štábu pluku stav partizánskeho hnutia v samotnom meste Jeľsk i na jeho okolí...“

Veliteľ pluku plk. Štefan Čáni v služobnej charakteristike Jacka-Lysáka vyzdvihol „... vyvinutý zmysel pre povinnosť a zodpovednosť. Iniciatívny a starostlivý. K predstaveným úctivý, k podriadeným prísny, ale kamarátsky. Povahy tichej a pokojnej, hĺbavý, logicky uvažuje. Svojou rozvahou a kľudom dobre vplýva na podriadených.“

Jeden z bezprostredných nadriadených dôstojníkov, podplukovník Martin Palkovič: „Spoľahlivý, svedomitý, pracovitý, iniciatívny, dobrého vojenského vystupovania; zmysel pre zodpovednosť a povinnosť má...“

Plukovník Ing. Karol Fraňo, počas vojny 2. pobočník veliteľa pluku, neskôr jeden z organizátorov SNP, pridal túto osobnú spomienku: „Prvý raz som sa s ním stretol v Žiline, keď sa lúčil so svojou snúbenicou, ktorá bola učiteľka ... Pri zaraďovaní som ho pridelil na jeho požiadanie ku KPUV (kanóny proti útočnej vozbe) – a tejto bol potom veliteľom ... Imrich Jacko-Lysák bol prvotriedny, čestný a spoľahlivý človek..., mimoriadne čestný človek.“

Príznačný je aj aktuálny výrok Viliama Šalgoviča, vtedy desiatnika, po vojne socialistického politika: „Čo to ustavične vypisuješ? Všetkým nám grambatia prsty od zimy a vody a ty vždy čosi čarbeš ... Ten ‚študiózo‘ ... nepije, nefajčí, úplná biela vrana medzi nami...“

Arťuchov, jeden z bieloruských partizánskych veliteľov, vo svojej osobnej výpovedi vyzdvihol okrem iného Lysákove výnimočné osobnostné povahové črty: „Veľmi rozumný, odvážny a do krajnosti skromný.“

Veľmi cenný je aj pohľad generála Alexandra Nikolajeviča Saburova, organizátora a veliteľa partizánskeho hnutia v Bielorusku a na Ukrajine, hrdinu Sovietskeho zväzu: „Imricha som si vážil najmä pre jeho múdrosť a serióznosť. Len málo z našich ľudí okrem mňa vedelo o tom, že prešiel na našu stranu 15. mája, hoci 30. júna sa mal doma ženiť a mohol sa v tichu vyhnúť vopred známym strádaniam a obetiam ... Mali sme ho všetci radi a vážili sme si ho. Len neradi sme ho púšťali k Svobodovej armáde, kde chcel podľa neho ešte účinnejšie bojovať za slobodu nového Československa.“

A napokon slová Františky Jesenskej, rod. Skočovskej, učiteľky, bývalej snúbenice: „... na Imka nikdy nezabudnem... Veľmi rada by som niekedy navštívila dedinku Ruda a miesto posledného odpočinku môjho nezabudnuteľného Imka...“

POHĽAD HISTORIKOV

História je spravodlivá. Je objektívna, nemenná. Inak je to s ľuďmi. Tí dokážu prekrúcať, relativizovať alebo ešte horšie – zabúdať(!).

Lysák kôň 1Po novembri 1989 sa otvoril priestor aj na nové prístupy a hodnotenia historikov. Martin Lacko v publikácii Dezercie a zajatia príslušníkov ZD v ZSSR v rokoch 1942 – 1943 uvádza v súvislosti s opisom rozkladu bojovej morálky, ktorej symbolom sa stali dezercie: „Piateho apríla 1943 zbehol k partizánom prvý dôstojník na východnom fronte, poručík Ján Hazucha, no ... najslávnejším sa stal útek pobočníka veliteľa 101. pluku stotníka Jána Nálepku, nadporučíka Imricha Lysáka a poručíka Michala Petra dňa 15. mája 1943 ... Bol to jasný dôkaz, že myšlienka ozbrojeného odboja má sympatizantov priamo v dôstojníckom zbore. Rozkladným javom nezabránilo ani vyhlásenie stanného práva v divízii 10. júna 1943. To naopak akoby spustilo hotovú lavínu nových dezercií na stranu partizánov ... začiatkom septembra 1943 sa nemecké veliteľstvo definitívne utvrdilo v tom, že Slováci sú pre nich v Bielorusku nevyužiteľní...“

Čo bolo skutočným dôvodom na takéto konanie slovenských vojakov? Najmä poznanie fašistického vyčíňania, vrátane zverstiev hromadne páchaných na civilnom obyvateľstve.

Historik Pavel Mičianik uvádza v jednej zo svojich prác hrôzostrašné údaje: Rozsah teroru v Bielorusku bol asi najväčší zo všetkých okupovaných území ZSSR. Počas vojny tu zahynulo 3,65 milióna ľudí, čo je asi štyridsať percent vtedajšej populácie! V 658 dedinách boli obyvatelia za spoluprácu s partizánmi upálení zaživa. Na nútené práce do Nemecka bolo odvezených 380 000 mladých Bielorusov....

SĽUB SNÚBENICI

Desiateho mája 1943 – štyri dni pred prechodom k sovietskym partizánom a len pol druha mesiaca pred svojou plánovanou svadbou – Lysák napriek cenzúre píše svojej snúbenici: „...Čo sa týka sľubu – myslím sľub, aby som dával pozor na život a zdravie, ten dodržím tak, ako mi dovolia povinnosti a moje svedomie s presvedčením...“(!)

Po prechode na stranu partizánov sa v máji 1943 v rámci partizánskej jednotky generála Saburova sformoval Prvý čs. partizánsky oddiel v ZSSR. Lysák sa stal náčelníkom štábu. V novembri 1943 na vlastnú žiadosť odišiel od partizánskej jednotky generála Saburova a pripojil sa k 1. čs. samostatnej brigáde v ZSSR , ktorej neskôr velil generál Ludvík Svoboda. Lysák sa stal veliteľom protitankovej roty 2. poľného práporu. V decembri 1943 počas mimoriadne krutých mrazov prebiehala rozsiahla protiofenzíva sovietskych a spojeneckých síl proti hitlerovcom. V noci z 29. na 30. decembra nariadili jednotkám dlhý nočný presun k obci Ruda pri Bielej Cerkvi. Mráz klesal aj pod mínus štyridsať stupňov. Vojaci skrehnutí od zimy dostali povel na útok napriek tomu, že chýbala motorizovaná podpora – meškali tanky. Nemci vo vybudovanej a v dobre organizovanej obrane majú výhodu – povestná ukrajinská rovina nedáva útočiacim vojenským formáciám nijakú možnosť a šancu na úkryt. Nepriateľskí ostreľovači si môžu pohodlne vyberať živé terče. Jacko-Lysák sa zdvíha zo zamrznutej zeme a vedie svoju jednotku do útoku. Zostáva celkom nekrytý... Po zbesilom boji s ťažkými stratami zostáva nehybne ležať na zamrznutej pláni. Sľub snúbenici nesplnil... Zostal verný presvedčeniu.

PAMIATKE HRDINU

Po vojne mu v obci, pri oslobodzovaní ktorej zahynul, postavili pomník. V Rude na Ukrajine ho dodnes udržiavajú. V roku 2008 si pri ňom uctila pamiatku Imricha Jacka-Lysáka a ostatných padlých bojovníkov za slobodu delegácia slovenských a zahraničných generálov v rámci cesty po stopách bojov druhej svetovej vojny. Miestom pietnych spomienok je i pamätná tabuľa na rodnom dome v obci Brezovica nad Torysou. Po Imrichovi Jackovi-Lysákovi pomenovali aj ulicu v bratislavskej mestskej časti Dúbravka. Pamätnú noc z 29. na 30. decembra 2013, presne na 70. výročie Lysákovej hrdinskej smrti, sa na jeho počesť uskutočnil symbolický spomienkový turistický pochod... Imricha Jacka -Lysáka vyznamenali viacerými vyznamenaniami už počas života. Najvyšším bola medaila Partizána Veľkej vlasteneckej vojny I. stupňa, ktorú prevzal osobne od generála Saburova v lete 1943. Bola to tá medaila, cez ktorú o pol roka neskôr prešla smrtiaca guľka. Mnohé ocenenia Lysákovi udelili posmrtne – Čs. vojnový kríž 1939 za boje o Bielu Cerkev – necelý mesiac po smrti. Počas vojny aj II. Čs. vojnový kríž a krátko po skončení vojny aj Rad Za slobodu Československa. Posmrtne ho koncom roka 1946 povýšili na štábneho kapitána a v lete 2012 ministrom obrany SR na kapitána in memoriam.

Imrichovi Jackovi-Lysákovi patrí za jeho hrdinské skutky hlboká úcta a vďaka. Aj jeho zásluhou a najvyššou obeťou môžeme žiť v pokoji a mieri. Rovnako nesmú byť nikdy zabudnutí všetci tí, ktorí za nás trpeli a obetovali svoje životy. Pretože – slovami amerického spisovateľa a filozofa španielskeho pôvodu George Santayana – tí, čo sa nepamätajú na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju znova prežili (!).

 



Pridaj komentár