Imrich KARVAŠ - Počínal si odvážne a konal na prospech Slovenska


Karvaš - medailaImrich Karvaš stál na správnom mieste, predsa ho súdili, odsudzovali aj odsúdili

Počínal si odvážne a konal na prospech Slovenska

Marián TKÁČ – Foto:nbs.sk, archív

Imrich Karvaš, narodený pred 110 rokmi, 25. februára 1903 vo Varšanoch (dnes Kalinčiakovo ako súčasť Levíc), takmer celú druhú polovicu svojho sedemdesiatosemročného života prežil v ústraní, v tieni nezmyselného prenasledovania; nedali mu šancu ďalej využívať svoje nadanie a schopnosti na prospech národa. Posudzovali ho, súdili aj odsúdili. Tento významný bankár a národohospodár zomrel 20. februára 1981 v Bratislave.

Napriek značne oslabenému zraku nestratil ani v pokročilejšom veku životný entuziazmus, dával hodiny konverzácie v cudzích rečiach; osud tak chcel, že aj niektorým budúcim pracovníkom Národnej banky Slovenska, venoval sa deťom a vnúčatám. Perzekvovali ho napriek tomu, že „znaleckými posudkami bolo preukázané, že hospodárski činitelia, akým bol i prof. Karvaš, vykonali (v čase prvej Slovenskej republiky) všetko, čo mohli, na prospech Slovenska a využili na obranu Slovenska všetky možnosti. Slovenská národná banka pri riešení menovo-hospodárskych problémov si počínala odvážne a nekompromisne čelila všetkým výpadom smerujúcim k ožobračovaniu slovenského ľudu“.

ŠNÚRA PROCESOV

Tieto slová vyriekol Národný súd v Bratislave v roku 1946 pri oslobodzujúcom rozsudku nad ním. Už o tri roky však iný súd – brniansky – bol inej mienky. Tento muž bol štyrikrát súdený a trikrát odsúdený. Najprv gestapom vo februári 1945 na trest smrti (nestihli ho vykonať), potom národný súd vyniesol onen oslobodzujúci rozsudok a potom ho dvakrát odsúdili komunisti. Keď po februári 1948 odmietol s nimi spolupracovať, v máji 1949 ho zatkli, obvinili z velezrady a odsúdili na dva roky. V roku 1953 bola v rámci B-akcie (teda „bytovej“ akcie) celá jeho rodina vysťahovaná z Bratislavy, ale to ešte nestačilo. Ešte v roku 1958, hoci už päť rokov boli Stalin i Gottwald po smrti, ho odsúdili za špionáž a velezradu na sedemnásť rokov. Darmo bol Karvaš onedlho postupne rehabilitovaný, život dožil v ústraní.

Priznal sa, že obdivoval Šrobára: „Začiatkom tridsiatych rokov som sa dostal so Šrobárom do úzkeho osobného styku. Myslím, že to bolo v roku 1933. Vtedy som sa stal členom bratislavskej slobodomurárskej lóže, ktorej členom bol aj Šrobár.“

Ako vysokoškolák bol stúpencom protiautonomistického krídla. Neskôr „štúdium a práca v oblasti hospodárskej politiky“ prispeli k tomu, že svoj „postoj k česko-slovenskej centralistickej politike postupne zmenil“ (citujeme jeho Pamäti). Dospel k názoru, že spolužitie Slovákov a Čechov vyžaduje ďalekosiahlu decentralizáciu. Preto bol spoluzakladateľom politicko-hospodárskeho hnutia známeho pod menom „regionalizmus“: na jednej strane čo najviac decentralizovať silne zbyrokratizovanú štátnu výkonnú moc, ale pritom zachovať pevnú jednotu štátu. No práve on napokon pomáhal dokazovať, že samostatný slovenský štát môže byť ekonomicky prosperujúci.

■ OPOZIČNÝ GUVERNÉR

Karvaš www.nbs.sk karvašV marci 1939 mal nastúpiť na miesto profesora Karlovej univerzity v Prahe. Po okupácii Prahy sa však vrátil na Slovensko a vtedy ho vyzval Dr. Jozef Tiso na spoluprácu – ponúkol mu post guvernéra Slovenskej národnej banky. Karvaš upozornil Tisa, že nie je vhodná osoba, lebo má všetky možné nedostatky: „Som posledný česko-slovenský minister obchodu, slobodomurár, manželka je Češka a evanjelička a napokon som socialistického presvedčenia.“ Tiso mu odpovedal, že o všetkom vie. Nechcel od Karvaša, aby robil politiku, ale aby dal k dispozícii svoje odborné znalosti, lebo mladý slovenský štát potrebuje každého človeka. Tiso bol múdry a vo veci guvernéra SNB rozvážny, Karvašova odbornosť prevážila, čo je aj z dnešného pohľadu pozoruhodná vec. Chcel mať na čele centrálnej banky muža v určitom zmysle opozičného zmýšľania, ktorý by predovšetkým chránil menu. Zdá sa, že angažovanie mužov ako Karvaš, Zaťko, Medrický, Pružinský bolo dôležitým prameňom ekonomických úspechov prvej Slovenskej republiky.

DUNAJSKÝ DOLÁR

Toto je stručný osud prvého guvernéra Slovenskej národnej banky v rokoch 1939 – 1945. Otázka je, ako „to“ profesor Karvaš robil, že slovenskú menu nazývali v rokoch vojny „dunajským dolárom“ a že vojnou obkľúčené Slovensko bolo jedným z troch európskych štátov (ešte Švajčiarsko a Švédsko), kde cez vojnu (!) neplatil prídelový lístkový systém? Je predsa známe, ako v júli 1944 hodnotil situáciu vo financiách a mene slovenského štátu Gustáv Husák: „Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou ... nábehy k inflácii sú vyvolávané skôr nemeckým nátlakom v hospodárstve než domácimi pomermi, ceny spotrebných tovarov na čiernom trhu sú 1 – 5-násobok úradnej ceny, často sa držia pri úradnej cene, kým napr. v Čechách dosahujú až 100 – 200-násobnú. Ťažkosti robia nemecké požiadavky, v dôsledku ktorých dnes Nemecko dlhuje Slovensku osem miliárd Ks. Zo Slovenska sa pašujú a súkromne vyvážajú potraviny, cigarety, liehoviny, textílie a pod. do Čiech, Nemecka a inde ... Pomer slovenskej koruny k českej je úradne 1:1,05 v prospech českej koruny, v skutočnosti (na čiernom trhu, burze a pod.) reálna sila je asi 1:7 až 1:10 v prospech koruny slovenskej. Mena českej koruny je úplne zruinovaná, mena slovenskej koruny sa pomerne slušne drží. Nemecká marka je bezcenný papier, hoci jej kurz je 11,6 Ks, kupuje sa načierno po 1 – 2 Ks. Pengö po okupácii Maďarska neobyčajne klesol. Keby neprišlo k okupácii a vydrancovaniu Slovenska Nemcami, boli tu určité zásoby, pravda, nie veľké, dostatočné však na udržanie domáceho obyvateľstva a azda aj na malú výpomoc pre Čechy.“

Nuž Karvaš a ostatní národohospodári prijímali celý rad opatrení, cieľom ktorých bola obrana slovenských záujmov, či už išlo o zavedenie rozličných klíringových účtov s rôznymi výmennými kurzami marky, o zavedenie „skladačiek“ v slovensko-nemeckom tovarovom styku, o povinné registrovanie účastín podnikov na Slovensku a o schvaľovanie prevodov účastín alebo o zachovanie bezcolného styku medzi Slovenskom a Protektorátom Čechy a Morava a o ďalšie opatrenia, z ktorých každé bolo súčasťou obrannej taktiky.

A nekradlo sa. Naopak, minister financií Pružinský sám sebe predpísal a podpísal pokutu za nesprávne odvedenie dane z jeho majetku v Bešeňovej. A ten istý minister „vnútil“ financom, strážiacim „daň na čiare“ pred vstupom do Bratislavy, predpísaný mýtny poplatok za to, že v nedeľu popoludní privážal do Bratislavy niekoľko klobás na týždňovku. Sú ešte takí ministri?  

PROGRESÍVNE METÓDY

Tieto princípy, doplnené o „rozvojové“ prvky slovenského hospodárskeho programu (bol to napríklad zákon o podpore investovania tak voči domácim podnikateľom, ako aj zahraničným), boli základom relatívne silnej slovenskej koruny. Tá v rokoch vojny nepotrebovala barličku – prídelové lístky – fungovala bez nich. Prídelový systém na Slovensku zaviedli až po menovej reforme 1. novembra 1945! Teda po vojne!

           Karvaš v Pamätiach po rokoch napísal: „Gestapo tvrdilo, že som preto nezaviedol lístkový systém a povinné dodávky poľnohospodárskych produktov, lebo som chcel zabrániť vývozu prebytkov do Nemecka. Samozrejme som im nepovedal, že naozaj majú pravdu, že sme vedome nevykazovali – ani slovenským orgánom – prebytky.“

           Guvernér SNB bol humánnym človekom, demokratom, ktorý sa napríklad zasadzoval za obranu Židov. „Pri sústreďovaní do pracovných táborov a potom pri vyvážaní do Poľska boli cennosti, hlavne šperky, skonfiškované,“ napísal. „Šperky a iné cennosti, ktoré boli úradne zachytené, dostali sa do úschovy ministerstva financií. Dr. Tuka a najmä veliteľstvo Hlinkovej gardy navrhovali, aby úradne podchytené cennosti boli podľa nemeckého príkladu použité na získanie devíz. Tento návrh, ktorý sa mnohým zdal dosť prijateľný, som energicky odmietol. Moje stanovisko silne podporoval minister financií Dr. Pružinský a minister hospodárstva Dr. Medrický. Poukázal som na to, že by sme vo Švajčiarsku, kde by sme mohli tieto šperky speňažiť, utrpeli veľké škody stratou dôvery v našu obchodnú morálku ... Toto stanovisko bolo prijaté a konfiškované židovské šperky a iné cennosti putovali do úschovy ministerstva“. My len dodávame, že časť z nich sa vrátila pôvodným majiteľom a časť v roku 1953 (v hodnote okolo 11 mil. korún) predsa len posilnila aktíva centrálnej banky.

NA POMOC POVSTANIU

Imrich Karvaš urobil závažné kroky na prospech povstania, ktoré bolo namierené proti bratislavskej vláde. Sám o tom napísal: „Začiatkom januára 1944 som sa stretol s Dr. Husákom. Hovorili sme o možnosti ozbrojeného odporu širšieho rozsahu a jeho predpokladoch. Hlavným problémom bola otázka financovania... Zhodli sme sa na tom, že najúčelnejšie bude použiť platné obeživo. Na Husákovu otázku, či som ochotný zabezpečiť dostatok peňazí na tento účel, odpovedal som pozitívne. Toto riešenie malo technické výhody. Aj psychologicky u obyvateľstva znamenal takýto postup značné výhody, lebo nebolo treba rátať s nedôverou, ktorá by eventuálne mohla vyústiť do odmietania platidiel. Sľúbil som, že zásoby peňazí uložených v hlavnom ústave v Bratislave postupne predisponujem do filiálky SNB, hlavne do Ružomberka, Banskej Bystrice, kde boli moderné sejfy... Pri presune platidiel sa vynoril ešte jeden veľmi dôležitý problém. Zlato a striebro som mal uložené v Banskej Bystrici a v Kremnici. Zásoby prútov zlata v Banskej Bystrici mali hodnotu niečo vyše 100 miliónov korún a v Kremnici hodnota zásob mincových kovov bola vyše 20 miliónov. Koncom júla 1944, po atentáte na Hitlera, som sa rozhodol predisponovať zásobu zlata z Banskej Bystrice do Švajčiarska. Vydal som príkaz na premiestnenie tohto zlata do Bratislavy. Odtiaľto bolo potom predisponované cez Viedeň do Švajčiarska, kde zväčšilo devízovú zásobu SNB, určenú pre potreby hospodárstva po oslobodení.“

TAJNÉ OPERÁCIE

Bola to osobitná operácia pod zámienkou, že cez Slovensko prejde front. Významnú úlohu pritom zohral švajčiarsky konzul Max Grässli. Išlo o 3 000 kilogramov zlata upraveného do opuncovaných tehličiek. Druhú časť – 250 kilogramov zlata, 5 170 kilogramov striebra a 114 kilogramov iných drahých kovov – previezla z Kremnice skupina na čele s partizánskym veliteľom Gejzom Lackom do Banskej Bystrice, odkiaľ ju potom z letiska Tri duby odoslali letecky do Moskvy. Po vojne sa slovenské zlato vrátilo do republiky, nie však už do Slovenskej národnej banky (tá zanikla Benešovým dekrétom), ale stalo sa súčasťou česko-slovenských menových rezerv. Na konci roku 1992 pri delení majetku česko-slovenskej federácie sme sa neúspešne usilovali o odčlenenie siedmich ton slovenského zlata z delenia. Tzv. historický princíp však nebol prijatý. Sedem ton „slovenského zlata“ ostalo teda v nenávratne, podobne ako národný poklad, na ktorý sa Slováci skladali po roku 1993.

           Deň po tom, čo gestapo odsúdilo Karvaša vo väzení na smrť, vrátil sa vo svojich úvahách k otázke, či konal správne, keď sa na Tisovu výzvu zapojil do hospodárskej politiky prvej Slovenskej republiky. Spomínal, že keď si pripomenul „boje o hospodársku samostatnosť Slovenska, v ktorých sa všetci hospodárski odborníci spojili do jedného šíku“ a v ktorých dosiahli viac úspechov ako neúspechov, prišiel k záveru, že „stál na správnom mieste“.

.



1 Komentár

  • Dominik Chammout

    Veľmi dobre napísaný článok pomohol mi pri písaní referátu. Ďakujem 🙂

Pridaj komentár