Imrich SEDLÁK: Matica je jedinečná a nenahraditeľná ustanovizeň slovenskej spoločnosti


Sedlák Imrich MS tajomníkImrich SEDLÁK uprostred literárno-vedného, kultúrno-národného a matičného života

Matica je jedinečná a nenahraditeľná ustanovizeň slovenskej spoločnosti

Zhováral sa Pavol PARENIČKA – Foto: SNN

Univ. prof. PhDr. Imrich Sedlák, CSc., (1933, Červenica pri Prešove) patrí medzi významné osobnosti slovenského literárneho, kultúrneho i matičného života. Ako organizátor a vedec sa sústreďoval na literárnohistorickú, kulturologickú a literárno-muzeologickú činnosť. Bohaté sú aj jeho vedecko-pedagogické aktivity spojené s prešovskou a banskobystrickou univerzitou. Srdcovou záležitosťou a celoživotnou láskou sa mu stalo pôsobenie v Matici slovenskej. V roku 2013 si pripomenul významné životné jubileum – osemdesiatiny – a zároveň uplynulo štyridsaťpäť rokov od vstupu do služieb v Matici.

● Po absolvovaní Filologickej fakulty UPJŠ v Prešove si viac rokov pôsobil v tomto meste. Ako hodnotíš toto obdobie?

Sú s ním spojené začiatky mojich kultúrno-spoločenských, publikačných, redakčných a vedeckovýskumných aktivít. Spočiatku som bol ako spoluautor a oponent zainteresovaný na tvorbe učebníc pre ukrajinské školy (Slovenský jazyk pre 5. ročník, Literárna výchova pre 9. a 10. ročník). Početnými novinovými článkami s literárno-regionálnou tematikou som prispieval do dennej tlače, ale už aj do zborníkov. Publikoval som v almanachu Dukla (1959) a v Almanachu Zemplína (1958). Z môjho pohľadu, najvýznamnejším činom v tomto období bolo vydávanie spoločensko-vedného zborníka Nové obzory (1959).

.

Knižne si debutoval monografiou Z literárneho života východného Slovenska (1960). Aj v ďalšom literárnohistorickom bádaní si sa ťažiskovo a systematicky orientoval na výskum problematiky východoslovenského regiónu. Od biografií, syntetických prác až po rozsahom monumentálnu trilógiu Východné Slovensko v letokruhoch národa (2012). Ako sa vznikali tieto diela?

Počas desaťročného pôsobenia na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove (1960 – 1971) som rozvinul a prehĺbil svoje aktivity z predchádzajúcich rokov. Kolegovia, ale aj podnetná atmosféra na fakulte vytvárali pre moju prácu priaznivé podmienky. Organizačne a obsahovo som pripravil niekoľko významných vedeckých konferencií a seminárov a s autorským kolektívom sme zostavili Dejiny Prešova 1. – 2., Sabinova a okolia, publikácie Pavol Jozef Šafárik v slovenskom národnom obrodení, Postavenie Kežmarku, Levoče a Prešova v štúrovskom hnutí a iné. V roku 1962 som pripravil projekt Východné Slovensko v slovenských národných dejinách od stredoveku po súčasnosť. Jeho hlavnou úlohou bolo v čo najväčšej možnej miere prispieť k poznaniu minulosti východného Slovenska, poukázať na škodlivé, separatistické, protislovenské, deštrukčné postoje niektorých autorov (Halaga) a prispieť k poznaniu, že táto oblasť bola v celom svojom historickom vývine  integračnou súčasťou slovenskej spoločnosti. Po intenzívnej vedeckovýskumnej práci v domácich a zahraničných archívoch som tento zámer uskutočnil v troch  monografiách: Strieborný vek 1 – 2 (stredovek – revolúcia 1848 – 1849), V Čierťažiach búrok (1850 – 1918) a Svitanie na východe (1918 – po súčasnosť). Vyvrcholením prezentácie tohto historického vývinu je trilógia Východné Slovensko v letokruhoch národa, ktorá bola ocenená prémiou Literárneho fondu ako jedna z najvýznamnejších publikácií v oblasti spoločenských vied za rok 2012.

Sedlák Imrich MS tajomník

● Vypracoval si koncepciu Slovenského literárneho ústavu MS, ktorý sa orientoval na základný a aplikovaný výskum a edičnú činnosť. V tejto súvislosti medzi tvoje najvýznamnejšie vedecké a edičné počiny patrí vydanie rozsiahlych tzv. matičných Dejín slovenskej literatúry 1 – 2 (2009). Ako hľadíš na túto kapitolu svojej biografie?

Do Matice slovenskej som prišiel v roku 1976 v čase silnej normalizácie, takže ako politicky postihnutý som mohol pôsobiť len pod taktovkou vtedajších jej predstaviteľov. Vytváral som expozíciu Pamätníka slovenskej literatúry a redakčne som pripravil štrnásť ročníkov Literárnomúzejného letopisu Matice slovenskej. Postupne som sa podieľal na vybudovaní a sprístupnení expozície Múzea Ľudovíta Štúra v Modre, Múzea A. S. Puškina v Brodzanoch, Múzea Pavla Horova a jeho rodákov v Bánovciach nad Ondavou, expozície Rodného domu J. G. Tajovského v Tajove a viacerých pamätných izieb na Slovensku. Ako riaditeľ Slovenského literárneho ústavu MS som vypracoval jeho koncepciu s hlavným zameraním na vedeckovýskumnú a prezentačnú činnosť slovenskej literatúry. Hlavnou náplňou však boli Dejiny slovenskej literatúry 1. – 2. Bol som tvorcom ich koncepcie, spoluautorom a vedúcim autorského kolektívu. Naplňovalo ma ich pozitívne prijatie. Odborná i laická verejnosť v nich oceňovali najnovšie poznatky o slovenskej literatúre, systematickosť a prehľadnosť jednotlivých kapitol, nový pohľad na exilových a krajanských autorov, detskú a mládežnícku literatúru a ich zaradenie do literárneho kontextu.

Pokiaľ hovoríme o vede, z tvojho zreteľa záujmov nemožno vynechať ani regionalistiku, ktorou sa zaoberáš už od roku 1959, a tiež už spomínaný zborník Nové obzory. Aký význam malo toto tvoje zaujatie pre oblasť spoločenských vied na východnom Slovensku?

Otázku regiónu treba chápať z dvoch hľadísk; označenie oblasti a uplatnenie kritérií pri posudzovaní hodnôt. Označenie Šariš, Zemplín, Spiš, Hont, Orava, Turiec sú regióny a ich označenie región je správne. Ak však používame označenie regionalizmus ako kritéria hodnôt kvality, je to nevedecké, a preto jeho hodnota je nižšia, len na úrovni regiónu, oblasti, bez celoslovenského významu. Hodnotovo platí len v rámci regiónu. Preto vo svojom výskume a prezentácii, ako aj v redakčných prácach som sa usiloval uplatňovať vedecké kritériá z celoslovenského pohľadu, aplikované na predmet výskumu. Z kultúrneho hľadiska je potrebné si všímať aj javy, ktoré majú len regionálny význam a môžu upozorňovať na niektoré zaujímavosti.

V tejto súvislosti si participoval na tvorbe viacerých monografií východoslovenských miest. Mohol by si nám pripomenúť, ktoré to boli a prečo ťa osobne veľmi mrzí, ako si to neraz zdôraznil, že neexistujú dejiny Košíc?

Z  historického a kultúrno-spoločenského hľadiska veľmi priaznivo hodnotím zvýšený záujem o históriu miest a obcí na Slovensku, ktorý v prevažnej miere dostáva knižnú podobu a prehlbuje historické vedomie vo svojom prostredí. Dôkladnejšie poznám situáciu na východnom Slovensku a môžem s uspokojením konštatovať, že v tejto oblasti Slovenska absolútna väčšina miest a väčšina obcí má už spracované a vydané vlastné dejiny.

Význam takýchto monografií som si uvedomil už na začiatku pôsobenia na FF UPJŠ v Prešove a spolu s kolektívom autorov sme pripravili prvú takúto publikáciu Sabinov a okolie (1962). Náročnejším projektom boli Dejiny Prešova, ktoré v dvoch zväzkoch vyšli v roku 1965. Priaznivo ich prijala vedecká, historická obec a kultúrna verejnosť a stali sa vzorom pre monografie ďalších dejín miest, obcí a regiónov. Po doplnení a menších úpravách 2. zväzku sú po štyridsiatich rokoch aktuálne, žiaľ, už len v reedícii. Naozaj ma veľmi mrzí, že Košice ako druhé najväčšie mesto na Slovensku a Európske hlavné mesto kultúry nemajú zatiaľ spracované a vydané svoje vedecké dejiny. Zrejme je to dôsledok zložitých kultúrno-spoločenských pomerov v meste a svoje zohráva aj názorová nejednotnosť potenciálnych pracovísk a jednotlivcov na historické a súčasné postavenie mesta v rámci východného Slovenska a Slovenska vôbec.

Obráťme list. Desiateho augusta 1968 ťa v Martine zvolili za podpredsedu MS. O pár dní k nám vtrhli okupanti. Ako si spomínaš na tieto dramatické chvíle?  

Politicko-spoločenské uvoľnenie v našej spoločnosti v šesťdesiatych rokoch naznačilo možnosť aj v matičnom prostredí nastoľovať požiadavku demokratizácie spoločnosti a prinavrátiť Matici slovenskej jej pôvodné postavenie. Tento zámer dostal celospoločenský charakter a demonštratívny rozmer, ktorý sa prezentoval na manifestáciách po celom Slovensku. Na východnom Slovensku, kde som vtedy pôsobil ako docent na Filozofickej fakulte v Prešove, sa takéto manifestácie uskutočňovali takmer vo všetkých okresných sídlach a v metropole Šariša vyvrcholili 10. mája 1968, kde sa na námestí zišlo vyše päťtisíc manifestujúcich, aby sa prihlásili k demokratizačnému procesu spoločnosti a rehabilitácii Matice slovenskej. Za účasti predstaviteľov MS, politickej reprezentácie a štátnych orgánov, ako aj zástupcov jednotlivých okresov som v tomto duchu predniesol hlavný prejav. S pozdravným príhovorom vystúpil vtedajší tajomník MS Štefan Ďurovčík a zástupcovia jednotlivých delegácií miest a obcí Slovenska. Po manifestácii sa uskutočnilo Obnovujúce valné zhromaždenie Miestneho odboru MS v Prešove. Zvolili ma za jeho predsedu a za delegáta na valné zhromaždenie MS 10. augusta 1968, kde som bol zvolený za podpredsedu MS spolu s Danielom Okálim a Imrichom Kadekom.

Sedlák imrichMojou náplňou bola vedeckovýskumná a prezentačná činnosť MS a zároveň som vykonával funkciu šéfredaktora Národných novín, ktoré začali vychádzať od prvého dňa vstupu okupačných vojsk na naše územie 21. augusta 1968. Za uverejnené články proti Vasilovi Biľakovi ako zradcovi národa a Sovietskemu zväzu ako okupantovi som bol trestne stíhaný a súdený Okresným súdom v Martine...

Maticu slovenskú po vlaňajšom koncoročnom valnom zhromaždení čaká ďalšie náročné obdobie. Ako vnímaš vedecké i širšie matičné perspektívy a na čom ty osobne ešte pracuješ?

Ostatné valné zhromaždenie MS v októbri 2013 ukázalo, že členská základňa MS sa skladá najmä z oddaných a reálne mysliacich členov, ktorí vedia objektívne zhodnotiť situáciu aj v tých najzložitejších časoch. Búrlivé zasadnutia výboru MS, ktoré obyčajne rozvracala deštrukčná skupina členov na čele s Jozefom Šteinerom, Evou Garajovou, Romanom Michelkom a ďalšími viac škodili MS, ako by podporovali jej aktivity. Toto sa prenieslo aj na valné zhromaždenie, kde sa v tomto svetle predstavili prívrženci opozičnej skupiny. Väčšina z delegátov VZ MS svoj postoj vyjadrila pri hlasovaní, keď za členov výboru boli zvolení aktívni, tvoriví, nezaťažení osobnými ani skupinovými záujmami, uvedomelí matičiari všetkých vekových kategórií a sociálneho postavenia, vzdelania a vierovyznania. Toto dáva predpoklad na úspešnú prácu a napredovanie všetkých zložiek MS v realizácii jej postavenia, poslania a potrieb slovenskej spoločnosti.

Z vlastnej vyše štyridsaťročnej skúsenosti v rozličných zaradeniach v MS a poznatkov z uplynulého trojročného volebného obdobia a nástupu do nového štvorročného obdobia si dovolím naznačiť niekoľko iniciatívnych podnetov: prinavrátiť do prostredia MS matičný demokratický, duchovný, dôveryhodný charakter; vytvoriť taký program pre matičné hnutie a vedeckovýskumnú i prezentačnú činnosť MS, ktorý by ju predstavil ako jedinečnú, nezastupiteľnú, kultúrno-spoločenskú, národnú a vlasteneckú ustanovizeň v slovenskej spoločnosti; v práci výsostne uplatňovať kolektívnosť v rozhodovaní a konaní; zvýšenú pozornosť venovať integrácii slovenskej spoločnosti, ktorá by zjednocovala všetky vrstvy národa bez rozdielu sociálneho a spoločenského postavenia, vierovyznania, politickej príslušnosti; upevňovať tvorivú spoluprácu s vedeckými, s kultúrnymi, so spoločenskými, s cirkevnými inštitúciami a spoločnosťami; osobitnú pozornosť venovať organizačným kultúrno-spoločenským a tvorivým zložkám Slovákov v zahraničí; pri plnení úloh MS v oveľa väčšej miere ako doposiaľ prenášať ich plnenie na Domy MS a Oblastné pracoviská MS, ako aj MO MS, aby sa všetko necentralizovalo v ústredí členského hnutia; zároveň však posilniť pozíciu sídla MS v Martine, pretože ako sa po dvoch mesiacoch od valného zhromaždenia zdá, nadobudnuté postavenie sídla v Martine v predchádzajúcom volebnom období je značne narušené; zvýšiť starostlivosť a stabilitu v programovej a personálnej oblasti jednotlivých pracovísk a ich kompetentnosť.

A na ďalšiu časť otázky ako ďalej v Matici slovenskej, dopovedám... Zanechávam jej a slovenskej kultúre tridsať samostatných vlastných vedeckých a vedecko-populárnych monografií a publikácií s literárno-historickou a kultúrno-historickou problematikou, vyše sto vydaných štúdií a príspevkov; okolo sedemdesiat zborníkov a kolektívnych publikácií v spoluautorstve, zostavovateľsky a redakčne vydaných; viac ako tridsať libriet a scenárov literárno-múzejných expozícií a výstav; vyše tridsať vedeckých konferencií a seminárov a zaiste boli ešte ďalšie vedecké podujatia, ktoré som organizačne, obsahovo i v spoluautorstve pripravil. Energiu, ktorú som vynaložil počas štyridsaťpäťročnej činnosti v Matici slovenskej ako vedecký pracovník, správca, vedecký tajomník, riaditeľ Slovenského národného literárneho múzea, riaditeľ Ústavu pamätníka slovenskej kultúry, redaktor Literárnomúzejného letopisu Matice slovenskej atď. Spomienku na matičné prostredie, milé kolegyne a kolegov ako spolupracovníkov i priateľov. Želám Matici slovenskej pevné postavenie v slovenskej spoločnosti a vyjadrujem môj úprimný vzťah k nej ako jedinečnej a nenahraditeľnej ustanovizni v slovenskej spoločnosti.



Pridaj komentár