POZNÁMKA
Ján ČOMAJ
Bolo mi z toho smutno. Obaja sú mi priatelia, prinajmenšom kolegovia, vedel som, že zareagujem. Len som si povedal, vyčkaj chvíľu, nijakú kašu netreba jesť horúcu. Reč je o incidente, ktorý sa stal pred vyše dvoma týždňami na bratislavskej hlavnej pošte medzi Tomášom Janovicom a Drahoslavom Machalom, pričom obeťou bola – ako to už býva – nevinná osoba, manželka T. Janovica.
Našťastie bez zranenia, aspoň na tele. Psychickú traumu na CT nevidno. Po slovnej potýčke Tomáš Drahošovi zavolal: „A pozdrav Pamira!“ Drahošovi vyletela ruka... „Pamir“ malo byť vraj krycím menom Drahoslava Machalu ako agenta ŠtB. Nepríjemný paradox. Impulzom na incident boli prirodzené vlastnosti oboch aktérov. Dokonca nielen prirodzené, ale pre nich priam nevyhnutné. Tomáš je špičkový slovenský epigramatik a aforista – nebol by ním, keby súčasťou jeho naturelu nebola uštipačnosť. Drahoš je skvelý reportér – nebol by ním bez výbušnosti.
Čo ma však zarazilo a čo stojí za povšimnutie, je postoj slovenských novinárov k incidentu. Ako by ich jedna mater mala. O Drahoslavovi Machalovi médiá hovorili ako o „bývalom novinárovi“. Ak ponechám bokom skutočnosť, že D. Machala patrí k najlepším slovenským reportérom, je autorom mnohých zbierok literárnych čŕt, cestopisných knižiek, životopisných diel a dokonca náročných encyklopedických kníh, novinár by nemal zabúdať, že novinárstvo je tvorba, najmä ak je reč o reportáži. A vyznievalo by komicky, ak nie až primitívne, ak by nejaký novinár napísal, že „bývalý sochár“, „bývalý básnik“ alebo „bývalý spisovateľ“ ten a ten. Navyše onen „bývalý novinár“ je stále mnohostranne aktívny, publikuje v umeleckých, literárnych a osvetových časopisoch, je predsedom redakčnej rady Literárneho (dvoj)týždenníka, členom redakčnej rady Slovenských národných novín a je napríklad aj podpredsedom najstaršej organizácie spisovateľov na Slovensku – Spolku slovenských spisovateľov. Zrejme takéto znalosti nepatria do vzdelanostnej výbavy niektorých slovenských novinárov, najmä nie tých, čo sa podieľali na nedávnom pohone. Tak nápadne podobne, akoby ich jedna mater mala.
A ešte v jednom sa autori správ o incidente zhodli: všetci uviedli, že D. M. bol agentom ŠtB s krycím menom Pamír. Ako obyčajne, nik neskúma okolnosti, za akých takáto spolupráca prípadne vznikla, aktivitu či pasivitu obvineného, nepripúšťa sa nijaká jeho obhajoba: pred rokmi vyšli tzv. Cibulkove zoznamy v tlačovine, ktorá sa nazývala Rudá krávo, potom sa objavili na internete, šlus... Lenže minulosť nám v tejto chúlostivej sfére dokázala veľa podvrhov, chýb, ale aj cieľavedomých manipulácií. Napríklad ani v Cibulkových zoznamoch, ani v oficiálnom zozname agentov ŠtB sa celé roky nenachádzali dvaja známi slovenskí tvoriví pracovníci, až pri previerke záznamov v Ústave pamäti národa sa prišlo na to, že ich zväzky v archíve niekto zámerne „prebalil“ do inej podoby a z police Agenti preložil na policu Sledované osoby. Ústav pamäti národa vydal roku 2008 objemné (636-stranové) dielo Jerguša Sivoša XII. SPRÁVA ZNB – Dokumenty k činnosti Správy kontrarozviedky v Bratislave v rokoch 1974 – 1989, ktoré odborne recenzovali prof. PhDr. Róbert Letz, PhD., a PhDr. Radoslav Ragač, PhD., ktorého prílohou sú napríklad aj Personálne obsadenie ŠtB, Zoznam konšpiratívnych a prepožičaných bytov, Register krycích mien s priloženým menom, priezviskom a rokom narodenia agentov a dôverníkov Štátnej bezpečnosti – a nijakého Pamira ani Drahoslava Machalu tam nenájdete. Hoci ľudí je tam ako maku.
Boli to hrozné časy. Keď na jar po novembri 89 vytiahli na jedného z exponentov „zamatovej“ J. B. podobné obvinenie ako dnes na D. M. Fedor Gál vtedy napísal: „Akoby bol zavial mŕtvolný pach hnilej minulosti...“