Ivan GAŠPAROVIČ: Sme síce malý, ale silne vnímaný štát v Európe i vo svete


Ivan GAŠPAROVIČ: Sme síce malý, ale silne vnímaný štát v Európe i vo svete

Desať rokov na čele Slovenskej republiky

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Odchádzajúci prezident Slovenskej republiky Ivan GAŠPAROVIČ (1941) zanecháva za sebou hlbokú stopu. Bol aktívnym účastníkom všetkých štátotvorných aktov a ako rád zdôrazňuje premiér Robert Fico, na súčasnej politickej scéne sú už iba dvaja politici, ktorí hlasovali za vznik Slovenskej republiky – Fico a Gašparovič.  Má za sebou  takmer štvrťstoročnú cestu kariéry vrcholového politika. Prezident Václav Havel ho vymenoval do funkcie generálneho prokurátora vtedajšieho federálneho štátu, stal sa prvým predsedom  Slovenskej národnej rady po vzniku štátu a na dve päťročné funkčné obdobia prezidentom Slovenskej republiky. V prezidentských voľbách porazil Vladimíra Mečiara i Ivetu Radičovú. O tom, aké to boli roky, hovorí v rozhovore pre Slovenské národné noviny.

 

Prečo ste pred vyše dvadsiatimi rokmi vstúpili do politiky?

            Povedal by som, že skôr som bol do politiky vtiahnutý. Udalosti, ktoré sa diali po roku 1989 boli také turbulentné a zaujímavé, že azda nebolo človeka, ktorý by nevnímal, že sa niečo mení. To, o čom sme dovtedy len veľmi opatrne hovorili, sa stávalo skutočnosťou. V školskom roku 1989 – 1990 bol na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde som prednášal na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky, vytvorený študentský výbor. Spolupracoval som s ním na organizovaní študentských postojov na aktuálne udalosti. Neskôr sme s  profesorom Plankom vytvorili na fakulte bunku VPN, a potom udalosti nabrali rýchle tempo. Keď po dvanástich dňoch musel odstúpiť z funkcie  generálny prokurátor ČSFR,  oslovili ma predstavitelia slovenskej vlády, aby som prijal túto funkciu. Cítil som sa trochu zaskočený a návrh som neprijal, no situácia sa napokon vyvinula tak, že ma prezident Václav Havel vymenoval za generálneho prokurátora vtedajšej federácie. Keď ma Havel z funkcie odvolal, oslovil ma Vladimír Mečiar, aby som s ním išiel do kampane. Bolo to tri mesiace pred voľbami v roku 1992.

 

● Aký bol dôvod na vaše odvolanie?

 

            Hovorca prezidenta Michael Žantovský zdôvodnil moje odvolanie novinárom tým, že som vraj nič nerobil.  Ja som skutočne nič nechcel robiť z toho, čo ma pán prezident žiadal, keď nebol dôvod, aby prokuratúra konala.

 

● Havel prikazoval generálnemu prokurátorovi, čo má robiť?

            Nielen pán prezident, ale aj poslanci Federálneho zhromaždenia nepoznajúc legislatívu, ktorá vtedy platila, a prokuratúra mohla konať len na základe týchto zákonov, nechceli pochopiť túto situáciu. Preto som vo Federálnom zhromaždení poslancom povedal, že im nebudem robiť „urválka“ a nech zmenia zákony.

           

● Takže nasledovala kampaň s Mečiarom?

            HZDS svojím programom získavalo veľké sympatie u občanov, vyhralo voľby a ja som sa stal predsedom parlamentu. V ďalšom volebnom období tiež. V rokoch 1998 až 2002 sa HZDS stalo opozičnou stranou a ja poslancom NR SR. Na sklonku volebného obdobia som z HZDS vystúpil. Ani nie preto, že som si to želal, ale preto, že som sa rozišiel s Mečiarom.  No i naďalej som chcel pracovať v HZDS. Situácia sa však vyvinula inak. V roku 2002  som sa vrátil prednášať na Právnickú fakultu UK. V tom čase viacero házedesákov prišlo s návrhom založiť novú stranu. Zvolili ma za predsedu HZD a pred prezidentskými voľbami strana rozhodla o mojej kandidatúre.  Odvtedy napĺňam svoj program: Cítim sociálne, myslím národne.

 

● Ktoré obdobia svojej politickej kariéry považujete za výnimočné a ktoré by ste si už nechceli zopakovať?

            Všetky obdobia, ktoré som za tých pomaly už dvadsaťpäť rokov v politike prežil, boli svojím spôsobom špecifické. No najviac dojmov mi zostalo na prvé roky po novembri ´89  a najmä na začiatok samostatnosti. Veď sme rozdelili štát na základe dohody s českou politickou reprezentáciou – kultúrne, bez incidentov, aj keď v tom čase v Európe bolo niekoľko krvavých vojen, v ktorých tiež išlo o rozdeľovanie štátov. Tým sme si získali obdiv sveta. Pri tom všetkom som bol. No nechcel by som sa už vrátiť na začiatok.  Nebol to jednoduchý proces. A myslím si, že pre nikoho z občanov Slovenska.

 

● Už v roku 1993 ste boli kandidátom na post prezidenta. Ako voľba Michala Kováča poznačila vaše vzťahy?

            Áno, padol  aj taký návrh, no ja som ho hneď odmietol. Nemal som vôbec ambíciu kandidovať za prezidenta a navyše som vedel, že Vladimír Mečiar o tejto funkcii po jeho skončení v pozícii predsedu Federálneho zhromaždenia hovoril s Michalom Kováčom...

           

● To sa len tak rozdávali najvyššie funkcie v štáte?

            Michal Kováč mal za úlohu postarať sa o to, aby vo Federálnom zhromaždení bol prijatý zákon o rozdelení federácie alebo o vytvorení konfederácie. Úspešne sa podarilo prijať zákon o zániku federácie a Michal Kováč kandidoval za prezidenta. No napokon ho pri voľbe už Mečiar nepodporil a zvolený bol aj s podporou opozície.

           

● Takže tým sa narušil vzťah medzi prezidentom Kováčom a HZDS?

            Áno, jeho vzťah k Mečiarovi a HZDS sa po voľbách zmenil. Stal sa tvrdým kritikom najmä predsedu HZDS a radikálne zmenil názory.  Zo sociálneho demokrata sa stal pravičiar.

           

●A nebol Kováč vydierateľný aj kvôli svojmu synovi?

            To až neskôr.

           

● Za roky vášho pôsobenia v politike sa politická scéna na Slo

vensku značne zmenila. Na lepšiu?

            Keď sme začínali, atmosféra bola napätá kvôli ťažkej situácii. V niektorých okresoch nezamestnanosť dosahovala až štyridsať percent. Rozpadli sa skoro všetky družstvá, aj keď Čarnogurský dnes tvrdí, že ešte zosilneli. Nie je to pravda. Všetko sa rozpadlo. Strojársky priemysel a ťažký priemysel úplne zanikli. Nemali sme devízové rezervy, to obdobie bolo naozaj  napäté, ale v ľuďoch bola pevná viera, že to prekonáme. V takýchto ťažkých chvíľach musí byť naozaj každý slovenský politik vďačný slovenskému občanovi, že nikdy nevyvoláva problémy, ktoré by krízu ešte prehĺbili. Politická scéna sa určite zmenila, a to pre  atmosféru, akú vyvolávali politické strany. Lebo nepokoje vznikali vtedy, keď v niektorej politickej strane dochádzalo k rozporom a triešteniu. Oslabené  strany nedokázali riešiť problémy, ktoré občanov trápili. V súčasnosti akoby sme sa vrátili do obdobia, keď občania hľadajú, komu by mohli dôverovať.

 

● Niektorí kandidáti na prezidenta považovali za hrozbu pre Slovensko, ak by vyhral Robert Fico, lebo by ho vraj ovládla jedna strana. Aký je váš názor?

Na Slovensku je tradícia, že kandidáta  musí podporovať nejaká silná strana, aby uspel. Ale ktorá politická strana má toľko svojich členov, aby jej kandidát vyhral? Smer má sedemnásťtisíc členov, čo iste nestačí na víťazstvo pána Fica.  Voličov je 3,5 milióna, takže čo oni zmôžu? To je klamstvo. Prezidenta si zvolia občania, nie politická strana. Je pravda, že Smer nepotrebuje v parlamente koaličného partnera, ale to je aj dobré najmä v období, keď treba prijímať ťažké opatrenia. A kríza takou určite je. Vieme, ako dopadla koaličná vláda pani Radičovej.

 

Prezidentskí kandidáti predkladali verejnosti mnohé riešenia takých javov, ktoré občanov znepokojujú. Povedzme zmena politického systému na prezidentský alebo vyriešenie problémov v súdnictve. Znamená to, že úradujúci prezident nekoná?

            Právomoci prezidenta sú limitované ústavou. Pre parlamentnú demokraciu sú dostatočné.  Ale od začiatku svojho pôsobenia vo funkcii prezidenta tvrdím, že prezident by mal mať právo legislatívnej iniciatívy, teda možnosť predkladať zákony do parlamentu.  V legislatívnom procese by sa nič nezmenilo. Poslanci by zákon prijali alebo nie. No bol by to prinajmenšom signál, o aké zákony majú občania záujem. Lebo často sa stáva, že občianske iniciatívy majú svoje predstavy o zákonoch, ale nijaký poslanec ich do parlamentu neposunie.

           

● To hovoril aj Jozef Behýl.

            Hovoril presne to, čo som ja povedal pred desiatimi rokmi.

           

● Prečo sa to nedalo zmeniť, nebola politická vôľa?

            Samozrejme. A pokiaľ ide o súdnictvo, všetci kandidáti sa zhodli na tom, že prezident musí urobiť poriadok. Prezident môže akurát vysloviť svoju myšlienku, realizátormi sú vláda a parlament. Pred piatimi rokmi som povedal,  že sudcovskú radu treba rozdeliť. Dokonca v nejakej rozhlasovej relácii som sa vyjadril, že ak v tom neurobíme poriadok, tak podporíme vznik sudcokracie, čo už na Slovensku aj pozorujeme. Počul som dokonca návrh, aby prezidentovi bola odobratá možnosť nominovať členov do sudcovskej rady. To je nezmysel. Ako jediný som do sudcovskej rady v zmysle ústavy vymenoval nesudcov – dekanku právnickej fakulty a rektorku univerzity. Ja si naopak myslím, že prezident  by mal mať oprávnenie nominovať do sudcovskej rady možno aj viac ako dvoch členov. A prečo majú ľudia takú nedôveru v sudcov?  Lebo najmä novinári, politológovia, ale aj politici rozdelili sudcov do dvoch kategórií. Na opozičných a koaličných. Súdnictvu pomôže iba to, ak budeme dôsledne sledovať prácu predsedov súdov. Či okresných alebo krajských.  Pretože predseda okresného súdu musí kontrolovať, či sudca pracuje. Nemôže ostať nevšímavý, ak v nejakej veci sudca za rok neurobí ani čiarku v spise. Riešenie je v zodpovednej a rýchlej práci súdov.

           

● A čo zmena na prezidentský systém?

            Prezidentský systém nemá na Slovensku tradíciu. Súčasní kandidáti hovorili všeličo, čo by ako prezidenti robili, a nemajú ani potuchy, čo naozaj robí úradujúci  prezident. Pán Procházka povie, že by robil ekonomickú diplomaciu, že by na zahraničné cesty pozýval  podnikateľov.  Nech si pozrie, na koľkých zahraničných cestách som bol a koľko podnikateľov tam uzatvorilo zmluvy. Alebo povie, že v Banskej Bystrici a v Košiciach, kde sú úrady prezidenta,  by zamestnal  miestnych ľudí. Čiže nevie, že na tých úradoch sú zamestnaní domáci. Tasí sa, že by odvolal  predsedníčku ústavného súdu. Pritom vie, že mu to ústava neumožňuje. Ibaže všetci si myslia, že keď je Procházka právnik, tak to musí vedieť a napodobňujú ho. A o

n nehovorí pravdu.

           

● Počas svojho mandátu ste museli spolupracovať s  pravicovou i ľavicovou vládou. Je to náročné pre prezidenta voleného priamo občanmi?

            Je, pretože ja som sa hlásil k ľavicovému stredu a mal som iné názory na sociálne programy, ako mala napríklad pravicová vláda. Vrátil som množstvo zákonov a v tom je úloha a zodpovednosť prezidenta, aby pri rozhodovaní o zákonoch mal na zreteli prospech občana.  Preto prezident musí  spolupracovať s vládou, stretávať sa s ministrami.  Môžem povedať, že aj pani Radičová, keď mala problém, prišla a rokovali sme. Často sme sa nedohodli. Na druhej strane som to bol ja, kto zjednocoval zamestnávateľov, podnikateľov a odborárov. Keď bola kríza lekárov v zdravotníctve, prinútil som vládu, aby vyhlásila núdzový stav. O platoch sestričiek sa tiež  u mňa dohodli. To je  práca prezidenta. Je mi smutno z toho, ako si ju predstavuje väčšina súčasných kandidátov.

           

● Čo by ste zmenili v našom politickom systéme?

            Myslím si, že dozrel čas na zmenu volebného systému. Súčasný sa prežil, už nie je objektívny. V prvom rade by sa mal prehodnotiť jeden volebný obvod.

           

● Mnohí z kandidátov vám vyčítajú, že ste nepredložili nijakú správu do parlamentu v tomto volebnom období. Je to tak?

            V parlamente som vystúpil za každej vlády. Iba počas vlády Ivety  Radičovej som to nestihol. V parlamente môže vystúpenie prezidenta vyznieť konfrontačne, a potom sa  budem  hádať s poslancami? Nie. Svoje názory som vyjadroval niekoľkokrát v roku aj  prostredníctvom médií. Isté hodnotenie situácie v štáte som nastoľoval v novoročných  príhovoroch. Pre prezidenta sú dôležité sústavné konzultácie s ministrami, predsedom vlády. V nich vyhodnocuje realizáciu programu vlády.  Poznajúc náš parlament, správa prezidenta by preň nemusela nič znamenať.

           

● Štátnu suverenitu sme získali pred vyše dvadsiatimi rokmi, ale akosi stále otrocky preberáme optiku našich tútorov na hodnotenie vlastných dejín. Slovensko táto skutočnosť polarizuje a ukazuje sa pravdivosť známeho propagandistického hesla, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Ako prezident štátu vníma túto skutočnosť?

            Slovensko má svoju históriu, dejiny. Slovensko, aj keď v Európe patrí medzi najmladšie štáty, ako národ  na tomto území patrí medzi najstarších obyvateľov. Vyše tisícročná história preukázala silu Slovákov. Hoci bolo obdobie, keď Slováci  nemali vlastné školy, nesmeli hovoriť slovensky, v kostoloch sa nesmelo po slovensky kázať, Slováci nemohli zastávať verejné funkcie. Napriek tomu všetkému si zachovali svoj jazyk, kultúru, územie, vieru.  Sme síce malý, ale  silne vnímaný štát v Európe i vo svete.

           

● Myslíte si, že kresťanský rozmer je pre Slovákov dôležitý?

            Aj ostatných dvadsať rokov ukázalo že áno. Cyrilo-metodská tradícia, ktorú máme  v preambule ústavy, potvrdzuje, že slovenská kultúrnosť je aj vo viere.

           

● Máte svojho favorita v prezidentských voľbách?

            Čítal som v novinách, že sa to bojím povedať.  Úmyselne som nehovoril mená a naznačoval som, že Slovensko potrebuje prezidenta skúseného, silného, ktorý sa vie v politike  pohybovať, vie presadiť svoj názor a vníma ho i európska a svetová politika. Pred dvoma rokmi, keď Európska únia prijímala opatrenia proti kríze, pani Merkelová dala Fica za vzor všetkým pravicovým politikom.  Potrebujem hľadať iného kandidáta?

 

● Váš predchodca Rudolf Schuster je na dôchodku veľmi aktívny. Čo sa chystáte robiť vy?

            Budem mať doma toľko roboty, čo som nestihol za tie roky, že mi potrvá  aj rok, kým si dám do poriadku knižnicu. Mám v nej niekoľko titulov,  ktoré čakajú... A samozrejme chcem si fyzicky oddýchnuť, tešiť sa z vnukov, na ktorých som nemal čas, keď boli malí.  Teším sa na obyčajné prechádzky s manželkou. A keď nastane čas, možno sa vrátim aj k svojim poznámkam z politiky, ktoré sú dosť zaujímavé, a to najmä z obdobia, keď som bol federálnym generálnym prokurátorom. 

 

● Ako vnímate Maticu slovenskú?

            Žiaľ, už dlhé roky počuť, že je to zbytočná inštitúcia. Prvýkrát som do Matice vstúpil v roku 1959. A odvtedy niekoľkokrát. Hovorím to preto, že asi v členstve nemá Matica veľký poriadok. Za posledné roky sa v Matici niečo zmenilo. Postavila si nový program, už len aby ho napĺňala. Osobne som presvedčený, že Matica slovenská by mala viac osloviť mladú generáciu a viac pracovať s mládežou. Tam vidím jej budúcnosť.

 



Pridaj komentár