Rozpätie života a tvorby dramatika Ivana Stodolu – Svätopluk a Jožko Púčik
Bol majster dynamickej divadelnej zápletky
Miloš FERKO – Foto: autor
Autor vyše dvadsiatich divadelných hier sa narodil desiateho marca 1888 v Liptovskom Mikuláši, zomrel osemdesiatdeväťročný v Piešťanoch. Vyštudoval medicínu v Budapešti a Berlíne. Ročnú vojenskú službu absolvoval vo Viedni. Divadlá veľkomiest ho očarili a poskytli mu inšpiráciu. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako vojenský lekár, neskôr ako župný lekár v rodisku, v rokoch 1933 – 1938 bol krajinským zdravotným inšpektorom v Bratislave. Vzápätí rok pracoval v Prahe na ministerstve zdravotníctva, od roku 1939 do 1951 pôsobil v Štátnom zdravotníckom ústave.
Okrem toho sa angažoval ako funkcionár Ligy proti tuberkulóze, ako redaktor spolupracoval so zdravotníckym časopisom Boj o zdravie, písal popularizačné zdravotnícke brožúry, v roku 1946 získal na lekárskej fakulte v Bratislave titul docenta sociálnej patológie. V roku 1951 ho vo vykonštruovanom procese obvinili z nezodpovedného narábania s verejnými prostriedkami, odsúdili a po dvoch rokoch väzenia prepustili na základe amnestie. Po občianskej rehabilitácii krátky čas pracoval ako vedúci osvety Okresného ústavu národného zdravia v Piešťanoch, kde žil od roku 1954 na dôchodku. V roku 1967 získal titul národný umelec.
■ TRADIČNÝ INOVÁTOR
V medzivojnovom období a počas existencie prvej Slovenskej republiky patril Ivan Stodola k najplodnejším a najúspešnejším autorom divadelných hier. Písal komédie i tragédie. Nadviazal na tradície ochotníckeho divadla, činnosť ktorého sledoval v rodisku aj prostredníctvom účinkovania príbuzných, no rozvinul i prekonal ich, položil základy slovenského profesionálneho divadelníctva, bol kmeňovým autorom SND. V tvorbe zužitkoval podnety antickej drámy, divadelníctva klasického realistického razenia devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia (Čechov, Ibsen), vo viacerých hrách (Belasý encián, Komédia) reagoval na princípy uplatnené v hrách talianskeho dramatika Luigiho Pirandella. Druhá z hier je budovaná na princípe „divadla v divadle“ . Fikcia sa vrství, umenie neodráža realitu, vzďaľuje sa od nej, estetickosť je zdôraznená ako deformácia skutočnosti, o spoznateľnosti ktorej sa pochybuje, pretože je hrou rozkladaná na odlišné varianty. Tak ako u Pirandella aj u Stodolu v týchto hrách sledujeme relativizáciu vnímania a neistotu zoči-voči komunikácii ako nástroju vzájomného porozumenia – keď repliky môžu niekedy ľudí skôr odcudziť a namiesto vysvetlenia výpoveď znejasniť. Charakteristickým znakom väčšiny Stodolovej tvorby a dôvodom popularity jeho hier je však práve naopak komunikatívnosť a metóda priameho, bezprostredného účinku. Akokoľvek rozhľadený a vzdelaný stál Stodola bližšie k tradičnejšiemu klasickému neexperimentálnemu chápaniu divadla. Tvoril ľahko, rýchlo, rád, ochotne vychádzal v ústrety vkusu publika, nechával sa ovplyvňovať dobovými módami aj práve aktuálnymi udalosťami. Bol majstrom dynamickej zápletky, tvorcom duchaplných a úderných replík i výrazných, zvonka v skratke načrtnutých, výrazných charakterov; slabšie si počínal v oblasti psychologizácie postáv. Psychologická hra Posledná symfónia preto nemala na javisku úspech. Ako pisateľ bol remeselne zručný aj plodný. Práve preto jeho hry mohli vytvoriť základ repertoáru SND.
■ VESELO I SMUTNE
Jednu z najznámejších a najúspešnejších tragédií slovenských javísk Bačovu ženu napísal Stodola v roku 1928 v priebehu týždňa. Dedinská tematika, mihne sa motív predaja panskej hory inšpirovaný Čechovom, monumentalizácia postáv evokuje antiku. Téma po prvej svetovej vojne častá, takpovediac zo života: údajne mŕtvy muž sa vracia. Ibaže pozor, nie z frontu, prízrak spod zeme, zombík vyhrabaný z bane. Aj tu však ide o ženu a... vyústenie zapôsobilo i vo filmovej podobe Varúj...! (1946) , kde sa hviezdami stali Paľo Bielik a Július Pántik. Opačný pól tvorby autora reprezentuje komédia Jožko Púčik a jeho kariéra (1931). Hlavným (ne)hrdinom je drobný úradník Púčik, dobrák od kosti, ideálny nástroj manipulácie. Prostredníctvom ústredného protagonistu Stodola kritizuje mechanizmy moci, voči Púčikovi je láskavý, nedáva mu pocítiť osteň irónie. Pohľad na Jožka je ladený gogoľovsky, v štýle úradníka Papučkina z Plášťa. Dej miestami pôsobí trocha staticky. Schopnosť vynaliezavosti pri koncipovaní veseloherných intríg Stodola lepšie preukázal v iných hrách, povedzme v komédii Keď jubilant plače (1941), venovanej prostredníctvom podobenstva sporu lekára a mastičkárky téme pravdy a lži. V raných hrách ľahšieho žánra u Stodolu prevláda spoločenská tematika. Voľby, Daňové pokonávanie (1925), Náš pán minister (1926) a Čaj u pána senátora (1929) kritizujú nedostatky vtedajšieho politického systému. Karikatúrnym poňatím postáv a zámerom zobraziť svet vzťahov novej byrokracie tvoria vlastne dramatickú obdobu románu Janka Jesenského Demokrati. V porovnaní s komédiami autorov predchádzajúcej generácie (okrem plodného Ferka Urbánka bola populárna aj hra Krpčeky svätého Floriána od majstra historickej prózy Ladislava Nádašiho Jégého) Stodola opúšťa rámec riešenia rodinných vzťahov na dedine a v malom meste v širších rámcoch prichádza k slovu politická satira a náznak veľkomestskosti – akokoľvek limitovaný slovenskými rozmermi (medzivojnovej Bratislavy). Prvé dve zo spomenutých spoločensko-kritických hier boli vlastne krátke frašky prvýkrát zahraté ochotníkmi v Liptovskom Mikuláši na Silvestra 1925. Hrou Náš pán minister Stodola v zrelom veku 38 rokov debutoval na doskách SND. Z hľadiska námetu je tiež zaujímavá komédia Bankinghouse Khuvich and Company (prvýkrát inscenovaná v roku 1935, knižné vydanie v roku 1936). Autor napísal hru po návšteve USA v roku 1933. Zobrazuje v nej život slovenských vysťahovalcov. Vo veselohre Cigánča (1933) sa odľahčeným tónom dotýka problematiky rasovej nenávisti. V rámci napínavej zápletky zobrazuje vzťah potomka zemianskej rodiny k manželke, ktorá je cigánskeho pôvodu. Satiricky ladená dráma Mravci a svrčkovia (1943) s alegorickým podtónom nedosiahla úspech predošlých. V prvej polovici štyridsiatych rokov sa prvý muž slovenskej drámy na dlhšie ocitá v tieni slávy mladších. Presne v roku 1943 bola inscenovaná Matka – tragédia, ktorou Július Barč-Ivan prekonal pôsobivosť Stodolovho opus magnum Bačovej ženy. A v tej istej sezóne poetická komédia Petra Zvona Tanec nad plačom, v porovnaní s ktorou Stodolovo veseloherné umenie pôsobí anachronicky.
■ PO STOPÁCH ODKAZOV
Šírkou zobrazenia a pátosom poňatia sa vyznačujú hry s historickým námetom Kráľ Svätopluk a Marína Havranová. V prvej, vytvorenej v roku 1931– tri roky po vydaní románu Svätopluk od Jégého –, ide samozrejme o Veľkú Moravu. V druhej sa príbeh odvíja za čias povstania dobrovoľníckych výprav na Slovensku v rokoch 1848 – 1849. Pri zobrazení ranostredovekého kniežaťa Stodola napriek štúdiu prameňov namiesto vernosti detailom a pokusu o vystihnutie dobovej atmosféry prichádza s rušným dejom neseným postavami intrigánov inšpirovaných tradíciou drám Shakespeara a Lopeho de Vegu. Nesporne divácky vďačné riešenie je dôvodom veľkého množstva inscenácií hry. Hra poskytla základ libretu rovnomennej opery Eugena Suchoňa.
■ AUTOR PRVEJ SCÉNY
V druhej polovici dvadsiatych a v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia Ivan Stodola nesporne prispel k poslovenčovaniu repertoáru i upevňovaniu povedomia slovenskosti SND v Bratislave. Prvá stála scéna krajiny medzi Tatrami a Dunajom v tom čase hľadala svoju tvár i národný charakter. S prevahou hercov českého pôvodu a nedostatkom drám v materčine cesta nebola ľahká ani priama. Stodolove komédie a tragédie majú aj preto v kontexte slovenskej drámy zakladateľský význam. O generáciu starší Ferko Urbánek bol prvým slovenským autorom, ktorý sa písaniu hier venoval súvisle, lenže hodne jeho hier vyhovovalo skôr nárokom ochotníckeho divadla a publika na dedine. V Bratislave na stálej scéne by viaceré z nich vzbudili rozpaky. Stodola, ako už bolo uvedené, vykročil pravdaže aj vďaka vplyvu a podnetom prostredia za obzor ochotníctva. Urbánek v podstate celý život strávil v menších mestečkách, Stodola študoval v stredoeurópskych metropolách. Do slovenskej drámy vniesol profesionalitu, prepojenie so zahraničnými podnetmi, rozmanitosť a šírku tém prekračujúcich obzor malého mesta a dediny. Zázračný muž slovenského divadla kvalitou i kvantitou tvorby vytvoril solídny základ, od ktorého sa následne mohli odlíšením odraziť nositelia nových podnetov – poetizujúci Peter Zvon a dramatik existenciálnych polôh a podôb Július Barč-Ivan.
■ OD DRÁMY K PAMÄTIAM
Po druhej svetovej vojne sa Stodolovi z umeleckých, z osobných i zo spoločenských príčin nepodarilo nadviazať na úspechy v dramatickej tvorbe. V hre Básnik a smrť sa pokúša naladiť na nôtu SNP. Konflikt básnika povstalca s bratom zradcom však vyznieva nevierohodne. Pri príležitosti tridsiateho výročia SNP Stodola text oprášil, prepracoval, uviedol pod transparentnejším názvom Zahučali hory (1974). Vo veselohre Kde bolo, tam bolo (1947) ironizuje domáce problémy. Dej však už pre istotu, rok pred Víťazným februárom, premiestnil do Číny a „neznámej krajiny.“ Posledné Stodolove hry čerpajú námet z histórie. V Jánovi Pankrácovi (1948) sa dramatik doslova zamotáva v spleti úskokov bojov o moc v Uhorsku v druhej polovici pätnásteho storočia medzi Jánom Jiskrom a Jánom Huňadym, otcom Mateja Korvína. Tému v slovenskej beletrii sprístupnili už Ján Kalinčiak v románe Knieža liptovské a Ľudovít Kubáni vo Valgathovi. Stodola ju nezvládol. Množstvo dejových línií zneprehľadňuje celok. V hre Pre sto toliarov (1958) z čias bojov proti Turkom sa preto namiesto širokého plátna doby sústreďuje na epizódu. Vážna téma však potom nadobúda anekdotický charakter, účinok vyznieva skôr rozpačito. Hru V zázračnej ríši (1954) ako jedinú z celej tvorby adresoval detskému publiku. Po prepustení z väzenia po nespravodlivom obvinení sa Stodola – svedok pohnutých udalostí dvadsiateho storočia od maďarizácie po kolektivizáciu – realizuje prevažne ako autor memoárovej prózy. V pamätiach s transparentným názvom Bolo, ako bolo (1965) medziiným objasňuje inšpiračné zdroje svojich drám. V knihe Náš strýko Aurel (1968) spomína na Aurela Stodolu, legendárneho vynálezcu parnej turbíny. Ako jeden z mála našiel odvahu vrátiť sa a aspoň čiastočne poodhaliť časy nespravodlivého trestu (titul Smutné časy, smutný dom vyšiel príznačne v dobe odmäku režimu na sklonku šesťdesiatych rokov). Do školských čias sa vracia vo zväzku pod názvom Z každého rožka troška (1972). O skúsenostiach lekára rozpráva v publikácii V šľapajach Hippokrata (1977). Znalosť materiálu v spomenutých knihách Stodola kombinuje so sviežim rozprávačským štýlom. O písanie fiktívnej prózy sa však nepokúsil. Stodolove drámy ako esteticky najprínosnejšia časť tvorby vyšli v rámci Súborného diela autora v troch zväzkoch v rokoch 1956 – 1958.