Ján BOTTO - Novej piesni zhrmieť treba!


BOTTO - štvorecKeby Ján BOTTO nenapísal iné len Smrť Jánošíkovu, aj tak by bol slovenský klasik

Novej piesni zhrmieť treba!

Pavol M. KUBIŠ – Foto: Emil SEMANCO      

Novej piesni zhrmieť treba... Tak burcoval z driemoty mladé Slovensko v roku 1847 najmladší zo štvorice veľkých štúrovských básnikov Ján Botto. Svojou poéziou a najmä slávnou a nenahraditeľnou Smrťou Jánošíkovou najúplnejšie scelil ľudovú piesňovú tradíciu protifeudálneho odboja s myšlienkami sociálneho boja proti novému útlaku v druhej polovici 19. storočia. Banská Bystrica, Lazovná ulica, objekt s popisným číslom 11, katastrálne číslo 374. Dom bol majetkom staršej, takmer choromyseľnej pani Okoličánky. Bol v ňom práve voľný trojizbový byt na prvom poschodí... Ján Botto mal problém veru len s tým, ako a čím zariadiť v byte tri izby. Nakoniec to vyriešil tak, že v jednej izbe spával, v druhej mal knižnicu a v tretej „hosťovskej“ – ako ju honosne volával – mal zložené svoje celoživotné mernícke náčinie – zememeračské propriety, haraburdie. Takto to približuje naslovovzatý znalec jeho života Pavol Vongrej (Dvaja romantici, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 1994).

Lazovná ulica, ktorá sa smerom na sever mesta končí pri niekdajšom Medenom hámri a na juhu pri evanjelickom kostole, dom číslo11. Tu v rokoch 1870 až 1881 býval Ján Botto. Kultúrnohistorická pamiatka, ktorá sa príliš neskoro dostala do rúk pracovníkom štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a odtiaľ, žiaľ, nie pod krídla neďaleko sídliaceho Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici (ako mnohí oddaní miestni občania úfali), ale k súkromným podnikateľom a firmám. A tak historická budova je dnes oblepená tabuľami, medzi ktorými ani nezbadať tú bielu mramorovú na počesť legendárneho vlastenca.

OBRANCA SLOVENSKOSTI

Nuž, aspoň jednoduchá pamätná tabuľa všímavým okoloidúcim dodnes prezrádza, že v tomto dome žil a 28. apríla 1881 i zomrel geniálny literát. Básnik žil tu osamelo, keď aj národný život musel ustúpiť... Text pripomína : „V tomto dome býval a zomrel básnik Ján Botto, 27. I. 1829 – 28. IV. 1881.Obrancovi slovenského slova vďačí sa Miestny odbor Matice slovenskej v roku 1943.“ Ján Botto sa neoženil. Už ako dvadsaťdvaročný si v súlade so štúrovským mottom naplno sa oddať národu zaumienil, že sa ženiť nebude. Žil tichým životom básnika, ktorý reagoval iba na význačné národné udalosti príležitostnými básňami, udržujúc zápal a vieru štúrovskej generácie i v ťažkých rokoch. V jeho banskobystrickom byte sa schádzala študujúca mládež a básnik v nej oživoval záujem o slovenskú literatúru, keďže na gymnáziách slovenčina už nebola ani len ako nepovinný predmet...

S menom Jána Bottu je spojených len niekoľko miest na Slovensku. Vo Vyšnom Skálniku v Malom Honte nájdeme jeho rodný dom s pamätnou tabuľou a jednoducho iba s dátumom 27. január 1829 – dňom jeho narodenia. Rod Bottovcov bol po meči taliansky, ako zistil menovec a príbuzný Jána Bottu básnik Ján Botto ml. – Ivan Krasko z Lukovíšť, ktorý zaznamenal genealógiu rodu Botto až od istého Rubaldusa z roku 1153. Pochádzali z talianskych kolonistov kamenárov a žili v Gemeri ako priekupníci a roľníci. Aby mohol študovať na vtedajších školách, podučil sa po maďarsky a rodičia ho poslali do seniorálnej školy do Oždian, kde popri mechanickom memorovaní maďarčiny a latinčiny mohol získať aspoň úctu a lásku k vlastnej materčine a aspoň z počutia zvedieť niečo o snahách štúrovskej mládeže.

LEVOČSKÉ VZPLANUTIE

Trvalé dojmy v mladom Bottovi zanechalo levočské obdobie (1843 až 1847). Oduševňoval sa tu Štúrovými prednáškami o slovanskej poézii a začal uverejňovať básnické prvotiny pod pseudonymom Janko Maginhradský. S levočskými krajanmi a so spolužiakmi zbieral ľudové piesne, povesti a prípoviedky. Ešte pred revolúciou odišiel do Pešti študovať na polytechniku zememeračstvo a tam spolu  s Jankom Kráľom prežívali rozhorievajúce sa meruôsme roky. Po skončení štúdia pôsobil od roku 1854 ako inžinier zememerač pri komasácii chotárov v Gemeri, v rokoch 1858 až 1860 v Turci, neskoršie v Banskej Štiavnici a napokon od roku 1870 až do svojej smrti v Banskej Bystrici.

Pod dojmom revolučných nálad aj Ján Botto chcel novou piesňou zahrmieť a bojovne burcovať mládež, odkliať spiace a poddanstvom pridusené Slovensko a viesť jeho obyvateľov „po chodníčkoch Jánošíkových“.

Do svojho rodiska vo Vyšnom Skálniku sa vrátil na niekoľko mesiacov. Odtiaľto 17. augusta 1850 posiela list Pavlovi Dobšinskému, v ktorom o „jánošíkovských chodníčkoch“ píše, že ide k Horváthovi (meračskému podnikateľovi) za pomocníka, merať „ožďanské chotáre biedne“ alebo Klenovec, „čo mi jedno milé bude chodiť po chodníkoch Jánošíkových“. A skutočne začal chodiť po miestach opradených povesťami o zbojníkoch, zrástol so slovenskou prírodou, s poľami a hoľami, horami a dolami, keď chodieval po Tatrách i Fatrách. Hrdinská postava Jánošíka, legenda o hôrnom chlapcovi a jeho osud ho zaujali. Na svojej inžinierskej púti zašiel aj pod Fatranský Kriváň, kde žil od leta 1852 v Martine a kde i neskôr vymeriaval turčianske chotáre. Krása turčianskej prírody zaúčinkovala potom neskôr i na jeho vrcholnú báseň. Jeho životné dielo sa predieralo na svet...

SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

Vyrástla z ľudových zbojníckych piesní, povestí a rozprávok. Už 20. novembra 1846 uverejnil Ján Botto v levočskom zábavníku Holubica báseň Pieseň Jánošíka, v ktorej naznačil zboj, zradu Gajdošíkom, zlapanie a uväznenie Jánošíka, horekujúceho nad okovanými rúčkami a nôžkami, výstrojom a výzbrojou, zlatom a kamarátmi, nad horami a hájičkami a najmä nad slobodou, ktorá sa končí šibenicou...  „Jeho Jánošík však prekonal neskôr všetkých levočských mladistvých orlov a sokolov, tajných šuhajov a svetských víťazov, jazdcov a rytierov, odklínajúcich hrdinov a šuhajov vysloboditeľov, junákov i mládencov, orlov a bojovníkov, Tatry synov so šabľou a Janíkov na vranom koníčku...“ (Rudo Brtáň). Smrť Jánošíkovu začal Botto písať v období štúdia v Pešti, kam odišiel z Levoče, a v prvom období svojej meračskej praxe v Turci, Honte a vo Zvolene. S listom, datovaným 10. júla 1861 v Banskej Štiavnici, ju poslal Jozefovi Viktorinovi: „Veľactený pane! Osmeľujem sa Vám posielať tu pripojenú báseň do vinsť majúceho II.- ho ročníka Lipy. Akže ju budete len môcť upotrebiť...

Z ĽUDOVÝCH PODSTÁT

Jánovi Bottovi nezáležalo na historickom Jánošíkovi, ako sa o ňom dozvedel zo súdnych spisov až po napísaní tejto skladby, ale priznáva sa k Jánošíkovi takému, akého pozná „povesť ľudu“ – ako legendu a národného hrdinu. Ako sa menili sociálne, hospodárske, spoločenské a politické pomery na Slovensku, tak postupne vyrastal z pera Bottovho i Jánošík. Dokončil ho desať rokov po revolúcii, ale nezachytil v ňom epickú zložku Jánošíkovho zboja, ani nie historického Jura Jánošíka z Terchovej, ale „... podľa lákavých piesní, vábnych povestí, dojímavých rozprávok a maľovaných obrázkov na skle oslávil vzletne a skvostne pri vatre na Kráľovej holi slobodný život dvanástich sokolov, utešených chlapcov v krásnom kroji a v jasnej zbroji (Rudo Brtáň), stojacich „jak oltárne sviece“ alebo „jak dubce na stráni“. Po Samovi Chalupkovi a Jankovi Kráľovi poňal Botto svojho Jánošíka sociálne a čoraz ďalej, najmä v ostatnej verzii – nacionálne . V tóne skôr romantických, byronovských a mickiewiczovských či máchovských žalárnych scén predstavil nám uväzneného zbojníka v čiernej veži, kde sa s ním lúči biele dievča, symbol duše ľudu, kde medituje Jánošík nad zbojom a bojom za pravdu a slobodu.

Botto 185 rokov od smrti JÁN BOTTO

FILOZOFUJÚCA ROMANCA

Nesmrteľné dielo slovenskej poézie najlepšie vystihol literárny kritik Jaroslav Vlček (1830 až 1920): „Ako z našich trávnic neskrsla posiaľ slovenská opera, tak z pospolitej tradície jánošíkovskej nevyrástla hrdinská báseň. Bottov výtvor je zväčša elegický. ... Čo na Jánošíkovi bolo sviežeho, toho sa dotkol len ľahkou rukou: u neho Jánošík je už len národný mučeník a filozofujúci Hamlet. To je iste umelecká štrbina básne. ... Je to mozaika spevných, perlistých ponášok na pospolitú pieseň, ktorej nejeden kamienok sa jagá svitom rannej rosy a iný zas drgľuje kosti príšernosťou nočných vidín – ľudová romantika v ušľachtilom realizme a hlbokom idealizme razom...

Keby Ján Botto nebol iné napísal len Smrť Jánošíkovu, ktorá vyšla ako romanca roku 1862 v Lipe s mottom Janka Kráľa o mladom nepokojnom šuhajovi (zo Zverbovaného) a napokon rozšírená a pozmenená v Spevoch 1880, bol by mal trvalé miesto ako slovenský klasik a jedinečný básnik.“

Práve v rokoch najväčšej suchoty a nemoty, po smrti Karola Kuzmányho a Janka Kalinčiaka, po smrti Janka Kráľa chystá päťdesiatročný básnik Sobrané spisy Jána Bottu (roku 1873 a 1879), ktoré mu napokon vydal slovakofil Rudolf Pokorný za pomoci bystrického rodáka Jaroslava Vlčka v Prahe v Knihovni československej (1880). O rok neskôr ocenil Jána Bottu práve Jaroslav Vlček v diele Literatúra na Slovensku. Tak básnikove Spisy vzbudili nevídaný ohlas doma aj v Čechách, čo bolo jediným potešením prenasledovaného Bottu, ktorému neprajníci slovenského života obvinením a pravotou strpčili ostatné chvíle života.

SKON BÁSNIKA

Keď Ján Botto pripravil prvé knižné vydanie svojich básní do tlače a keď sa dožil ich vydania v roku 1880 v Prahe – skonal náhle na porážku srdca. Opäť si zalistujme v nevšednej monografii Pavla Vongreja: „... udavačstvo fungovalo naozaj perfektne! Úradný prípis, aby sa dostavil na stoličný úrad... Zo zvyšku posledných síl zhúžve po maďarsky napísaný papier a nemilosrdne ho roztrhá na franforce... Popoludní 28. apríla 1881 ho našli v byte mŕtveho. V strnulo zovretej pästi zvieral zdrapy roztrhaného predvolania na súdnu sédriu... Rozostlatá posteľ bola vlastne prvou rakvou: jej dva štvorcové metre rozlohy boli akoby nemou odpoveďou na jeho celoživotné ‚zemomerie‘..  Jeho pohreb pred 133 rokmi – v pondelok 1. mája 1881 – za účasti mnohých národovcov a ľudu z okolia bol tichou manifestáciou. Ctitelia zasadili na jeho hrob v evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici slovanskú lipu. Tá sa za desaťročia rozrástla tak mohutne, že jej korene vyvrátili zdobené železné mreže, ktoré ohraničovali hrob pevca. Na náhrobníku bol text: Ján Botto vo V. Skálniku d. 27. Jan. 1829 v B. Bystrici d. 28. Apr. 1881 Večná a vďačná mu pamäť / V bratoch ľúbiť ľudstva plemená a v ľudstve – milovať Boha.“  Nový náhrobník s modernou plastikou Duch poézie akademického sochára Tibora Bártfaya tu odhalili v roku 1963. O tridsať rokov neskôr ju miestni vandali ukradli, zničili sekerou a medený plech, z ktorého bola pozváraná, predali do zberných surovín... Zo samotnej plastiky sa zachovali iba ruky (!)

Novej piesni v týchto časoch aj sto osemdesiatpäť rokov po smrti básnika zhrmieť treba! Na spustnuté miesto na hrobe sa vrátil pôvodný obelisk...