Spisovateľovi Jánovi Lenčovi svet a realita slúžili ako zásobáreň literárnych námetov
Lesk okuliarov stiera farbu očí
Miloš FERKO – Foto: archív autora
Dve knihy vedecko-fantastických príbehov, historické romány s antickými motívmi a kulisami, autobiografická próza, alegorická satira, prozaické miniatúry, hororovo ladené poviedky zo školského prostredia; námetová i tematická pestrosť, dôkladnosť, encyklopedizmus – to sú charakteristiky diela spisovateľa Jána Lenča. Spisovateľ sa narodil 23. októbra1933 v Žiline a jeho život sa uzavrel vlani 1. novembra tiež v Žiline. Patril k najmladším z absolventov klasického osemročného gymnázia v rodisku.
Maturant z roku 1951 vyrazil do obdobia stalinizmu, vyzbrojený znalosťou francúzštiny Victora Huga, nemčiny Goetheho a latinčiny Tita Livia a Vergilia. Pretlaku vedomostí po celý život hľadal ventil. Málokedy, ak vôbec, dokázal byť spontánny. Veľkolepý poeta doctus pôsobil často (alebo pre niekoho) ťažkopádne. Tony poznatkov brzdia fantáziu. Lenčo vedel toľko, že stratil schopnosť predstaviť si, čo by mohol nevedieť – a teda vymyslieť si.
■ ŽIVOTNÉ ČRIEPKY
Po maturite na gymnáziu v rokoch 1952 – 1957 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia sa venoval literárnej publicistike, najmä recenzovaniu, pohyboval sa v okruhu autorov sústredených okolo časopisu Mladá tvorba, založeného v roku 1956. Z gymnaziálnych čias v Žiline sa skôr letmo, delený troma rokmi odstupu, poznal s Ľubomírom Feldekom, ktorý Lenča v autobiograficky ladenej knižke Orbis dictus niekoľkokrát spomínal – ako čítací stroj a chrlič recenzií.
V rokoch 1957 – 1958 pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Od roku 1959 žil v Žiline, kde pracoval najprv ako redaktor vo filiálnej redakcii denníka Pravda, neskoršie ako pedagóg na Strednej všeobecnovzdelávacej škole. Zážitky z výučby na socialistickými reformami školstva zdeformovanom nástupcovi trojročného gymnázia sa odrazili v poviedkovej knižke pod názvom Pomsta zo záhrobia (1971), v ktorej Lenčo školskú realitu zámerne posúva do polohy žánrov populárnej literatúry – vedeckej fantastiky, detektívky a hororu. Žiaľ, vo viacerých z textov prostriedok stáva sa cieľom, a tak popri zaujímavých pasážach v knižke nájdeme i solídny materiál na výskum brakovej literatúry. Buď však trpiacemu pedagógovi v bludisku ruín poznania odpustené.
Zo zmienených zážitkov sa literát zotavoval na dvojročnej tvorivej dovolenke. Následne pracoval v podniku Slovenská kniha a dvanásť rokov bol vedúcim kina Úsvit v Žiline. Tomuto svojmu pôsobisku venoval zaujímavo koncipovaný, poloautobiografický román Roky v kine Úsmev, ktorý patrí k jeho najkvalitnejším dielam. Naň voľne nadväzuje románom Rozpamätávanie (1978), v ktorom sa s väčším odstupom a nadhľadom vracia k už spomenutému pôsobeniu na poste pedagóga.
Ako milovníka fantastiky a histórie, odporcu reality a súčasnosti ma škrie, že dve najlepšie Lenčove knižky opúšťajú zmienené časopriestory. Pravdepodobne to mrzelo i jeho. Zmienené texty sú dobré práve preto, že do značnej miery odľahčené o lenčovské chcenie prúdia von slobodnejšie a väčšmi bezprostredne. Román Rozpamätávanie sa dočkal v roku 1984 aj českého prekladu. Zdanlivo triviálnu, mnohokrát spracovanú tému vzťahov kolegov na pracovisku Lenčo ozvláštnil kompozíciou mozaiky žánrov, respektíve úryvkov z nich. Pravdaže, kto mal chuť a odvahu, spoznal sa. Údajne sa mnohí hnevali. Nuž, pomsta zo záhrobia literatúry... Lenčo bol posadnutý písaním a čítaním, svet a realita mu slúžili predovšetkým ako zásobnica námetov. To, čo malo byť obrazom, sa mu odrážalo v textoch – a často zasa aj naopak.
■ PODĽA VZORU LENČO...
Pri čítaní diel Jána Lenča aj pri rozhovore s ním cítil som znepokojivú blízkosť. A práve preto borím a zámerne obchádzam úctu. Ak by mala byť falošná. Nemohol by som mu klamať. Prekukol by ma. Zoči-voči som zvládol ostať ticho. Poskytol mi možnosť mlčať. Možno vedel, čo chcem povedať...
Stretli sme sa na krste mojej druhej beletristickej knižky Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku – pokusu o western umiestnený do plání Sibíri – aj s patričnou výbavou gýča a preklepov. Ja viem, ale on by mi to nikdy nepovedal. Ani ja jemu. Ešte aj dnes som príliš zbabelý na to, aby som si o ňom vymýšľal. Napokon, názor je len slovo a dojem o to menej.
Nosil okuliare. Samozrejme farbu očí som popri väzbách kníh v knihovničke neodsledoval. A nespýtal sa na nič. Čo bude (mu) za to stáť, nech je napísané, inšie zmizne.
V románe Zlaté rúno (1979) píše sa o argonautoch na ceste za pokladom. (S rozžiareným zrakom mi rozprával o výnosnosti nákupov mäsa v Maďarsku pre pokles kurzu forintu...) Okrem toho vydal pre mládež dve knižky prerozprávaní ľudových rozprávok exotických národov (Mesačná princezná, Čarovný kameň, obe 1976).
V dvojzväzkovej Encyklopédii slovenských spisovateľov, vydanej v roku 1984, na rozdiel od Petra Jaroša či Ľubomíra Feldeka, no podobne ako Johanides či Vilikovský, nemá fotografiu. Ale knižky mu v sedemdesiatych i osemdesiatych rokoch vychádzali. Napriek problémom so satirou. Napokon väčšmi spisovateľskejšieho spisovateľa ťažko bolo by sa dalo predstaviť, skoncipovať či naplánovať. Podľa vzoru Lenčo skloňuj spisovateľ. Nielen slovenský. Podľa neho vznikajú dobové definície slova v slovníkoch – ten, ktorý píše s presvedčením, že niekto bude ním vytvorené čítať pohrúžený do ilúzie natoľko, že mu je jedno... aj či vôbec je.
História i fantastika, ale tiež spomienka sú Lenčovi prostriedkami na vyslovovanie posolstiev. Spisovateľ s obľubou a často používal postupy paródie a parafrázy, žáner pamfletu. Väčšmi než ironický je však satirický, väčšmi než fantastický alegorický. Napriek preberaniu známych motívov nie je a nebude zvestovateľom postmoderny. Myšlienkovo zostáva ukotvený v umení obdobia predchádzajúceho, t. j. moderny. Ak sa aj vysmieva, vždy s presným cieľom a zámerom. Jednu ideu nahrádza druhou, hoci spochybňuje, na druhej strane prináša nové posolstvá pretože im verí. Do konca života zostal presvedčený o zmysle boja za jednoznačne uchopiteľné postuláty a programy humanity, porozumenia, pokroku. Z hľadiska vnímania reality je omnoho väčšmi bližší o generáciu staršiemu Tatarkovi či majstrovi alegórie a satiry Alfonzovi Bednárovi než rovesníkom Slobodovi alebo Johanidesovi.
■ TAJNIČKY TEXTOV
Už spomínaný knižný debut Cesta na morské dno vyšiel v úplnej podobe až v roku 1994; prozaický pamflet pod názvom Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov sa dočkala knižného vydania oneskorene, až v roku 1968, v prechodne uvoľnenej politickej atmosfére. V sedemdesiatych rokoch bolo dielko, ktoré satiricky zobrazuje posadnutosť mocou, zaradené medzi prohibitá a stiahnuté z obehu vo verejných knižniciach. Pravdupovediac, väčšina čitateľov, ktorí majú v súčasnosti menej než päťdesiat rokov, narážky v texte odhalia len veľmi ťažko. Bez znalosti druhého plánu je, žiaľ, text knižočky pomerne nezrozumiteľný a miestami až nudný opisom napoly fiktívnych, napoly historických udalostí pruského panovníckeho rodu. Nuž, osudom aktualít je rýchle starnutie. Napokon aj z tvorby Dominika Tatarku dnešnej a budúcim mladým generáciám omnoho viac povie príbeh lásky v Prútených kreslách než Démon súhlasu, ku ktorému by už zrejme potrebovali poznámkový aparát. Ako k Danteho Božskej komédii.
Lúštenie odkazu je pre mnohých súčasníkov nadbytočná námaha. Pamflety jednoducho umrú v zabudnutí dávnych krívd. Platným zostáva po rokoch iba presah. Gulliverove cesty ako politická satira sú dnes bezzubé a zbytočné. K Lenčovi si pôjdeme po spomienky a postrehy, prenosné aj do iných časopriestorov. V románoch aj v kratších prózach zbierok Nebezpečná Šeherezáda, či už vo viackrát spomenutom debute ich nájdeme dosť.
■ POMNÍK POSOLSTIEV
Presila posolstva nad príbehom vedie k moralizovaniu. Nemožno to zamlčať. Lenčo je poučný a didaktický – niekedy nadmieru. Jeho vedecko-fantastické poviedky z knižky Socha z Venuše sú skôr bájky. S jednoznačným vyznením a rázne znejúcimi závermi nepripúšťajúcimi pochybnosť. Bez hravosti výstižných point a vynaliezavo skoncipovaných kulís prítomných povedzme v Bájkach pre robotov Stanislava Lema. Súručenstvo so žánrom vedeckej fantastiky v uvedenej zbierke bolo účelové, samotný autor považoval dielo za jedno zo svojich najslabších... Hľadel naň kriticky až natoľko, že o ňom veľmi nerád rozprával. Zato ja som práve o tejto knižke musel písať v Dejinách slovenskej literárnej fantastiky. O mŕtvych však iba dobre...
Románik Čarodejník z Atén patril k najpomalšie prečítaným textom môjho života. Odpor mi kládlo očakávanie zmeny. Nekonala sa. Príbeh o Daidalovi som poznal zo Zamarovského. Lenčo ho predĺžil, vypchal, vystlal . Niekoľko strán u Zamarovského vystačilo na osobitnú publikačnú jednotku. Vskutku čarodejnícky kúsok hodný Harryho Pottera či Krabata. Dodnes som nepochopil, ako sa to roztiahnutie do objemu podarilo. Toľko slov a písmen. V tom istom príbehu. Mimochodom, českých prekladov sa okrem knižky Rozpamätávanie dočkala i próza Egypťanka Nitokris a zbierka poviedok Hviezdne okamihy, venovaná zlomovým bodom udalostí starovekých civilizácií. V oboch prípadoch podľa mňa náučné a výchovné tlačí text pod hladinu dýchateľnej vnímateľnosti. Nie a nie uvoľniť golier vyplávať, vyletieť. Kdeže je sloboda? Na ceste, či až za ňou?
Zrejme s výnimkou dvojice autobiografických románov bude sa Lenčo obchádzať, okiadzať v dizertačkách či docentúrach. Diel na to je dosť. Na diplomovku postačí stručné prerozprávanie obsahov, na dizertačku pridajú sa citácie názorov recenzentov, na prácu habilitačnú tvorca pomníka usporiada knižky podľa žánrov. O čo ťažšie sa čítajú, o to ľahšie sa o nich píše. Lenčovo dielo tvorí solídny podstavec a stopu z diaľky viditeľnú. Socha z Venuše krúži vo vesmíre, vzdialená v galaxiách biliónov prečítaných a napísaných písmen. Čoraz väčšmi bolestne vzdialená. Však s pokojným výrazom v tvári. Veď predsa dielo predvídalo autorovu nesmrteľnosť v dôstojnosti vitrín, múzeí, slovníkov, vedeckých prác, spomienkových portrétov k výročiam spisovateľov, ktoré milovalo, z inšpirácie ktorých vzniklo a ktorým sa aj odovzdalo.