Český profesor Václav Vážný to myslel s čechoslovakizáciou naozaj vážne
Peter MULÍK
V medzivojnovom česko-slovenskom štáte sa Slováci ocitli v kurióznej situácii. Pokiaľ v Uhorsku o existencii slovenskej národnosti nikto nepochyboval, ba vykazovala sa aj pri sčítaniach ľudu, v ČSR – v štáte, ktorý mal zabezpečiť záchranu Slovákov pred zánikom – odrazu Slováci neexistovali ani ako národnosť.
Počas 1. československej republiky sa nedá zistiť presný počet Slovákov, lebo štatisticky sa vykazuje iba „československá národnosť“. Čo nás však zachránilo pred rýchlou asimiláciou s českou väčšinou, bolo to, že českí jazykovedci blahosklonne uznali dve formy „československého jazyka“. Slovenčina bola iba jednou alternatívou takéhoto hybridného výmyslu. Aj keď tlak češtiny a čechoslovakistických teórií stále rezonoval, vznikla potreba kvalifikovane kodifikovať spisovnú slovenčinu, a tým zvýšiť jazykovú kultúru na Slovensku. Situácia sa vyhrotila po roku 1931, keď vyšli Pravidlá slovenského pravopisu. Vydala ich Matica slovenská (MS) v Turčianskom Sv. Martine. Boli výsledkom práce jazykového odboru MS, ktorý viedol český profesor Václav Vážný. V praktickej podobe sa usiloval uskutočni ť predstavu o jednotnom československom jazyku, čo sa prejavovalo v slovnej zásobe týchto Pravidiel. Kodifikovali sa české slová ako poneváč, zeď, zedník, zdiť, láhva, láhev, mluviť, nabídka, nabídzať, pasť, proťajší, oteklina, kozel atď. Odmietali sa slová typu banovať, chýr, faloš, kefa, kefka, kocka, lebo boli typicky slovenské. V hláskosloví sa zaviedli dvojtvary typu krúžok – krúžek, lakeť – lokeť, sloboda – svoboda, podoby rvať sa, rváč, lhať, lhár popri tvaroch ruvať sa, luhať, luhár, ďalej tvary vedeť, treť, mreť a podobne. Otvorenú kritiku týchto pravidiel s ich tendenciou o počeštenie a deštrukciu slovenčiny začal mladý slovenský jazykovedec Henrich Bartek v mesačníkoch Slovenské pohľady a Elán. Požiadavku na revíziu pravidiel obsahovalo Memorandum 128, nazvané podľa počtu jeho signatárov, na čele s Jánom Smrekom.
■ HLINKA A RÁZUS
Text Memoranda podpísali slovenskí autonomistickí politici Andrej Hlinka a Martin Rázus. Návrh Memoranda podal Jozef Cíger Hronský a na zasadnutí výboru MS v predvečer valného zhromaždenia MS ho predniesol jej tajomník R. Kľačko. Jazykový prevrat v Matici slovenskej sa odohral na valnom zhromaždení 12. mája 1932 na pozadí generačnej výmeny. Pre ďalší vývoj mali veľký význam voľby tretiny výboru MS, do ktorého sa dostali Jozef Hanula, Janko Jesenský, Pavol Florek, Ján Pöstényi, Otto Škrovina, Ján Ursíny, Martin Rázus, Jozef Sivák, Milan Vančo a Jozef Cíger Hronský. Z výboru vypadli práve osoby späté s prípravou čechizujúcich Pravidiel slovenského pravopisu a s čechoslovakistickou orientáciou.
■ ZÁSADNÝ PRELOM
Logickým záverom zhromaždenia bolo prijatie Memoranda 128 pomerom hlasov 76 : 32, čím v Matici slovenskej jednoznačne zvíťazil prúd smerujúci k národno-kultúrnej svojbytnosti Slovákov. Jazykový problém na pôde Matice mal dosah na ďalšie spoločenské dianie. Najzávažnejší názorový spor v dovtedajšej histórii valných zhromaždení MS priniesol zásadný prelom vo vnútri matičného hnutia. Výsledkom tohto „matičného prevratu“ bol nezvyčajný nárast počtu členstva Matice slovenskej, ale aj mediálna kritika a nepriazeň Prahy voči MS. Tridsiate roky boli v živote MS veľmi plodné a úspešné. Pozitívom bolo zdvojnásobenie členstva MS počas necelého roka. Negatívny postoj československých úradov sa prejavil znížením finančnej subvencie pre Maticu slovenskú a vylúčením Matice z príprav a priebehu Pribinových slávností.
■ ČIASTOČNÝ ÚSPECH
Hoci sa v Matici podarilo v máji 1932 zvrátiť počešťovanie slovenčiny, „matičný úzus“ sa používal iba v časti periodík na Slovensku. V štátom ovládaných a čechoslovakistických médiách sa Vážneho Pravidlá slovenského pravopisu rešpektovali až do vyhlásenia autonómie v októbri 1938. V nových Pravidlách slovenského pravopisu, ktoré v roku 1940 vydala Matica slovenská, sa v zásade kodifikoval matičný spisovný úzus.
Foto: archív, pravda.sk